Ad Palko a Srholec: Totalitná Cikev?

Na úvod sa odvolám na rovnaký výrok, ako pán Palko, že slovám treba vrátiť ich zmysel (Konfucius). Čo je to teda totalita a čo je to demokracia?
Demokracia je odvodená z gréckych slov demos (ľud) a kratein (vláda). Pojem demokracia sa teda dá chápať ako vláda ľudu, čo asi všetkých v škole naučili. Teda vláda väčšinových názorov. V praxi by demokratickosť Cirkvi znamenala, že pred schválením nejakého článku viery by sa zorganizovali voľby a napríklad každý obirmovaný katolík by mohol do urny hodiť volebný lístok s názorom. V takomto prípade by sa ale Cirkev stala politickou stranou, alebo všetkým iným,ale nie náboženským spoločenstvom.
Totalita je pravý opak demokracie, definovaná ako násilné presadzovanie moci alebo ideológie (definícia podľa wikipedia.org). Opäť niečo, čo nás naučili v škole. Totalita je ale v pôvodine odvodená zo základu jednotný, celistvý.
A teraz k meritu veci. V zmysle nášho, moderného chápania demokracie je Cirkev určite nedemokratickou v mnohých oblastiach. Keď sa napríklad mení diecézny biskup, veriaci si nezorganizujú voľby a nezvolia niekoho na 4 roky. A rovnako si nevolia svojich lokálnych kňazov a nerozhodujú o tom, koľko kde pobudnú. Z toho vyplýva, že v klerikálnej oblasti je Cirkev organizáciou autoritárskou, v modernom slovníku totalitnou.
Často je ale zanedbávaný a nepovšimnutý aspekt autonomickosti jednotlivých Cirkevných zložiek. Samotný KKC (Katechizmus Katolíckej Cirkvi) uvádza, že každý biskup je slobodným správcom svojej diecézy a je „viazaný" naozaj iba nevyhnutnými limitmi Cirkvi, ako je vierouka a tradícia. Čo sa týka aktivít, projektov, personálnych rozhodnutí, biskup je absolútne slobodným v týchto oblastiach. Napríklad dekanátni kňazi si dekana volia väčšinovým tajným hlasovaním. Každý kňaz je rovnako autonómnym správcom svojej farnosti, ktorú spravuje v spolupráci s farníkmi, ktorí zakladajú rôzne farské rady alebo cirkevné spolky, ktorých fungovanie môže stáť na absolútne demokratických postupoch a ich formou sa často aj podieľajú na správe cirkevného majetku. Aj keď možno neuveriteľne, ale Cirkev v sebe nesie aj črty demokratickej správy.
Podľa mňa sa dá teda zrozumiteľne konštatovať, že Cirkev sa nedá zhrnúť ani ako absolútna totalita, ani absolútna demokracia. Režim, ktorý v nej vládne, je proste náboženstvo.
Na záver mi ostáva zhodnotiť, prečo asi podobné konflikty vznikajú. Cirkev je náboženským spoločenstvom a celé jej fungovanie aj spravovanie stojí nepochybne na pilieroch mystickosti a viery. V tomto sa nedá porovnávať s inštitúciou ako štát. Spravovanie spoločného štátneho majetku, schvaľovanie zákonov a iné procesy sa zatiaľ najlepšie osvedčili v demokratickom rámci. To je pravda. Ale rovnako zastávam názor, že Cirkev nie je miesto, kde by bol čisto demokratický model použiteľný, a preto funguje na modeli v mnohých aspektoch inom. Štát sa týka všetkých, žijú v ňom všetci a jeho zákony sú záväzné pre všetkých. Cirkev nie je povinná, je pre tých, ktorí uznali, že cesta, ktorú im ponúka, je tá správna a vedie do cieľa, a zároveň nemá efekt, pokiaľ je členstvo v nej vynútené. Preto sa jej úloha nedá porovnávať s úlohou štátu a jej režim treba hľadať v inej rovine, než v akej sa pohybuje totalita a demokracia.

Autor je katolíkom od narodenia

Zdroj na vyjadrenie Vladimíra Palka:
http://blog.tyzden.sk/vladimir-palko/2011/03/20/katolicka-cirkev-a-totalita/