„Márnosť nad márnosť,“ hovorí Kazateľ,
„márnosť nad márnosť a všetko je márnosť.“
Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom?
Jedno pokolenie odchádza, druhé pokolenie prichádza, ale zem stojí naveky.
Slnko vychádza a zasa zapadá, náhli sa na svoje miesto a stadiaľ znova vychodí.
Vietor veje na juh a stáča sa na sever, obíde všadiaľ,
krúži dookola a znova sa v svojom kolobehu vracia.
Všetky rieky tečú do mora a more sa nepreplní,
opäť sa vracajú na miesto, odkiaľ vyšli, vo svojom kolobehu.
Všetky veci sú ťažké; človek ich nemôže vystihnúť slovami.
Oko sa nenasýti hľadením, ucho sa nenaplní počúvaním.
Čo bolo, je to isté, čo bude. Čo sa stalo, je to isté, čo nastane.
Nič nové pod slnkom. Aj keby človek o niečom povedal:
„Pozri, toto je nové,“ už to bolo v predošlých vekoch, ktoré boli pred nami.
Na minulé sa už nespomína, ale ani na to, čo bude,
nebudú spomínať tí, čo prídu neskôr.
(Kniha Kazateľ 1, 2-11 z liturgických čítaní na dnešný deň)
Akoby všetka farba neba prešla do vody, tak to vyzerá na tejto fotografii.
Ale v skutočnosti bolo nebo krásne modré
a farba vody mala odtieň do sivozelena.
To len fotoaparát takto videl. :-)
Možno sa to aj nám stáva (ale celkom naopak).
Svet je plný farieb a my vidíme všetko čierne.
A všetko je márnosť...
To je tá naša nedokonalá optika.
Tak trochu, či riadne, nás zavádza.
Ale, nedajme sa! :-)
P.S.
Toto je iná fotografia, aká tá, čo tu už je.
- Aktuálne dianie [2]