Človek-máme byť načo hrdí?

Túto tému som dostala na hodine SJ, bolo to myslím v piatok.Veľmi som sa tešila domov,no len čo som otvorila dvere v do mojej izby,zbadala som tam dve osoby. Bola som zvedavá,čo sú zač a prečo sú tu.Už na prvý pohľad boli také odlišné... Jeden mal veľmi špinavé šaty a páchol tak,že som musela otvoriť okno.Nebol upravený,ruky mal celé od krvi a z očí mu vyžarovala neuveriteľná hrôza,bála som sa ho aj niečo spýtať. Ale on začal prvý...

Jeho hlas bol škrekľavý,povýšenecký a odpudivý.Rozprával mi jeho príbeh.To,ako si namiesto raja vybral smrť,ako mu nerobilo problém zabiť brata.Pokračoval ako sa pomaly jeho potomstvo rozrástlo,ako spolu zabíjali nevinných ľudí,kradli,neuveriteľne mučili,znásilňovali,dobýjali...A prečo? Pre moc,slávu a ako mi sám povedal,nevidel a ani nevidí v tom nič zlé.No tu sa to nezastavilo,opisoval ako sa pomaly vyvíjala veda a on to veľmi rýchlo využil vo svoj prospech.Začal zdokonalovať zbrane na zabíjanie,ničenie...čím rýchlejšie a viac zabitých,tým lepšie.Pri týchto slovách som videla a počula s akou neskrývanou hrdosťou to rozpráva.A ja? Vo mne vrel čím ďalej,tým väčší odpor a hnus.No,on sa nezastavil a rozprával.Keď sme dosiahli pokrok v zbraniach,nič nám nebránilo ísť a hromadne zabíjať,nemuseli sme sa ani skrývať.Robili sme to najlepšie pre nás,aby sme mali dostatok všetkého.A tí ostatni? Sú prebytoční,pre nás nemali väčšiu cenuako šváby.Začal hlasnejšie a sebavedomejšie hovoriť a mne sa začali tisnúť slzy do očí.Jeho ani to nezastavilo...Keď sme prenikli do tých najzáhadnejších častí sveta,chodu prírody,nič nám nebránilo vyhlásiť sa za bohov.A podmaniť si všetko násilím a diktatúrou.Nikto nám nebránil úplne poprevracať hodnoty sveta.Nič nám nebránilo namiesto chránenia,ničiť.Namiesto milovania,nenávidieť... A čo dnes? Pri tejto otázke sa mi pozrel rovno do mojich vydesených očí,plných odporu.Dnes sa nám darí ešte lepšie.Pod rúškom úplnej slobody dokážeme ostatných tak ovládnuť ako nikdy predtým...Chcel ešte pokračovať,ale mamina ma zavolala jesť.Vďaka Bohu!Nič som nemohla zjesť.Stále som mala pred sebou tie otrasné slová,ktoré bohužiaľ,sa stali a stávajú ešte otrasnejšímifaktami.Po obede som išla znovy do izby.Hneď ako som vošla začal hovoriť ten druhý...

Jeho výzor bol vznešený,šaty krásne,ruky čisté a z očí mu vyžarovala neuveriteľná láska a pokoj. Ja som ten,ktorý aj napriek prítomnosti smrti,za každú cenu a do poslednej chvíle chránil život.Ja som ten,ktorý sa snažil zmieriť bratov.Jeho hlas bol veľmi nežný.Keď nás bolo viacej,spolu sme riskovali životy,spolu sme trpeli a spolu bojovali za pravdu.Jeho hlas bol čím ďalej,tým tichší a jemnejší.Častokrát sme boli úplne samy.Spoločnosťou odsúdení.Vývoj,vedy a techniky sme sa snažili použiť pre dobro ľudstva.Chránili a pomáhali sme slabším a chudobnejším.Zo svojho sme rozdávali.Veľakrát sme my samy už nič nemali...Jeho rozprávanie mi vlievalo do srdca akýsi zvláštny pocit spriaznenosti...Neváhali sme obetovať vlastný život za druhých.Netúžili sme vládnuť,ale prišli sme slúžiť.Netúžime ničiť,ale chrániť.A netúžime nenávidieť,ale milovať.A Láskou,nie násilím a zabíjaním si podmaniť svet.Kde nebudú nadľudia,ale všetci budú rovní.Pre toto sme veľa trpeli a mnohí aj zomreli,ale náš odkaz bude vždy nádejou a svetlom pre druhých...Po týchto slovách sa mi pozrel rovno do očí a ja som cítila hlboký pokoj a naplnenosť.Chcela som sa veľa vecí spýtať,ale v tej chvíli ma napadla len jedna otázka:" Aké sú vaše mená?" Túžila som poznať to strašné meno prvého a ešte viac som chcela vedieť vznešené meno druhého. Znovu obidvaja naraz povedali : " Moje meno je ČLOVEK. " A zmizli...Ostala som úplne zarazená,až otrasená.Toľko protikladov a paradoxov nesie to isté meno.A to meno mám aj ja.Som na to hrdá alebo nie? Prvý človek vo mne vyvoláva odpor,zúfalstvo,beznádej,brutalitu.Z toho človeka sa stalo tragické zviera,ktoré ani nevie,prečo žije.Naňho nie som hrdá,ba sa až hanbím a pociťujem nesmiernu bolesť,že nesie to isté meno ako ja. A ten druhý? Druhý človek dokáže dať životu hlbsí zmysel , s ním vždy prichádza aj nádej.Na tohto človeka som hrdá a chcem byť jeho súčasťou...

"Pretože,čo je človek? Človek je bytosť,ktorá vždy rozhoduje,čím je.Je bytosť,ktorá vynašla plynové komory,zároveň je však bytosť,ktorá do tých plynových komôr išla vzpriamene s modlitbou na perách." V.E.Frank