Dielo nášho vykúpenia — opus nostrae Redemptionis

Keďže si v tomto roku pripomíname 50-te výročie promulgovania koncilovej konštitúcie Sacrosanctum Concilium [2] (o posvätnej liturgii), je to vhodná príležitosť na jej relektúru a pozastavenie sa nad niektorými formuláciami, ktoré sa tam nachádzajú. Tak som sa aj ja rozhodol, prečítať znova túto konštitúciu.
Zvláštnosťou cirkevných dokumentov tohto charakteru je, že aj keď ich čítame opakovane, vždy nás tam dokáže niečo prekvapiť, zaujať, alebo na niečo narazíme v nových súvislostiach nášho života. Tak som aj ja znova narazil na slová druhého článku, ktoré sa mi vždy veľmi páčili: "opus nostrae Redemptionis exercetur [in liturgia]" — znova ma zaujali — ako už dávno predtým — a tak som sa chcel na ne pozrieť bližšie.
Konciloví otcovia boli príliš múdri na to, aby sa podujali vymýšľať nejaké svoje moderné formulácie, ale urobili to, čo je pre teológov typické: načreli do pokladu Cirkvi. Túto úžasnú formuláciu nevynašla Cirkev na II. vatikánskom koncile, ako by si niektorí chceli myslieť, ale pod vplyvom Božieho slova už dávno, dávno predtým. Preto ma zaujala poznámka k tomuto slovnému spojeniu a zistil som (a ako liturgistu, ktorý sa zaoberá liturgickými knihami ma to naplnilo zvláštnou radosťou), že konciloví otcovia na to, aby definovali liturgiu, načreli do samého srdca liturgických kníh — do misála.
Ako odkaz uviedli vtedy platný misál (Missale Romanum 1962, p. 389, n. 2096, Dominica IX post Pentecosten, secreta.) Vieme, že tento misál "nespadol z neba" preto ma zaujímalo, odkiaľ sa tam tieto slová dostali, a tak som začal hľadať. Zistil som, že v misáli z r. 1570, sa táto modlitba nachádza na nezmenenom mieste, takisto v Misáli rímskej kúrie a vo Františkánskom misáli, v našom Bratislavskom misáli I., v Starom rímskom mníšskom lateránskom misáli (ale na 10 nedeľu), potom na rôznych miestach v mladších gelaziánskych sakramentároch, v Pražskom sakramentári i v starom Geláziovom sakramentári (Gelasianum vetus) a dokonca aj vo Veronskom sakramentári. V týchto sakramentároch mal rôzne určenie vždy v temporáli, najčastejšie na cezročnú nedeľu, ale niekedy aj na fériu.
Z uvedeného vyplýva, že slovné spojenie "opus nostrae Redemptionis exercetur" preukázateľne používala Cirkev pri liturgických sláveniach od najstarších čias, teda o nich vedela! A to, že si uvedomovala dosah týchto slov a ich závažnosť sa dá pozorovať aj z toho, že túto modlitbu postupne umiestňovala na význačnejšie slávenia (zprvu na férie, ale potom už iba na nedele).
Zaujímavý je však aj novší osud tejto orácie po reforme misála. V dnešnom misáli sa na cezročnú nedeľu už nenachádza. Cirkev sa totiž rozhodla pokračovať v trende, ktorý začal už pred storočiami, a našu oráciu znova posunula — tentoraz na ešte vznešenejší termín, dalo by sa povedať najvzešenejší: na večernú omšu na Štvrtok Pánovej večere.

Znova som sa utvrdil v tom, ako je dobre (aj dobré) študovať liturgické knihy...