8. januára sme si pripomenuli 120.výročie narodenia veľkého syna poľského národa a jedného z najväčších postáv kresťanstva v 20.storočí, sv. Maximiliána Márie Kolbeho. V súčasných korporátnych médiách je umelo udržiavaný stereotypný obraz katolíckych osobností ako synonyma spiatočníkov a nepriateľov technického resp. akéhokoľvek iného pre človeka prospešného pokroku. História nám však potvrdzuje, že skutočnosť je úplne iná. Práve mnohé výrazné osobnosti Katolíckej cirkvi vo svojich úvahách či priamo vynálezoch predbehli značným spôsobom svoju dobu aj v oblasti techniky. Príkladom toho je i sv. Maximilián M. Kolbe so svojím netradičným koníčkom, ktorým bola kozmonautika. V tom čase išlo o výlučne vizionársku a do značnej miery hypotetickú oblasť vedy a techniky. V tomto blogu by som chcel aspoň v krátkosti priblížiť túto zaujímavú, hoci nie veľmi známu epizódu z jeho bohatého a veľmi inšpiratívneho života.
Sv. Maximilián a projekt tzv. „etereoplánu“
V októbri 2014, presnejšie 4. októbra, teda na sviatok sv. Františka z Assisi, uplynie 57 rokov od prvého úspešného štartu kozmickej lode v dejinách ľudstva. Išlo o upravenú sovietsku medzikontinentálnu raketu R-7, ktorá vyniesla na obežnú dráhu Zeme prvú umelú družicu s označením Sputnik-1. Tento počin bol nepochybne významným míľnikom vedy a rozhodujúcim krokom vo vývoji moderných leteckých i kozmických technológií. Je viac než symbolické, hoci málo známe, že takmer štyridsať rokov pred touto udalosťou sa letmi do kozmu vážne zaoberal duchovný syn sv. Františka – mladý minoritský rehoľník Maximilián M. Kolbe. Bolo to zhruba v tom období, keď teóriu kozmických rakiet vedecky rozpracoval významný ruský vedec poľského pôvodu Konstantin Ciolkovskyj.
O Maximiliánovom koníčku, ktorým bola fyzika, technika, predovšetkým rozličné moderné technológie, ako i štúdium možností človeka letieť na iné planéty, svedčia jeho zápisky z obdobia štúdia v Ríme v rokoch 1915-1918. Sú cenným zdrojom informácií o jeho nadaní a veľmi reálnych predstavách o budúcom vývoji techniky, ale aj potvrdením toho, že si uvedomoval i riziká ich možného zneužitia.
Fascinácia letectvom a astronómiou bola u neho evidentná od študentských rokov po zvyšok jeho života. Napriek svojmu životnému povolaniu si popri svojej príprave na kňazstvo nachádzal čas, aby sa mohol zúčastňovať na prednáškach z fyziky a iných disciplín, ktoré sa spájali s jeho koníčkom. Medzi spomínanými zápiskami z obdobia filozofického a teologického štúdia v Ríme nájdeme ideový plán stavby kozmickej lode, ktorú nazval „etereoplán“. Tento názov odvodil od slova „éter“, ktorým bol vo vtedajšej filozofii a fyzike označovaný vesmírny priestor a neurčitá látka, ktorá ho vypĺňa.
Vo svojich zápiskoch, ktoré sa zachovali v archíve minoritského kláštora v Niepokalanowe pomerne podrobne rozoberá fyzikálne možnosti letu do kozmu a dopĺňa ich svojimi výpočtami. Ako vo svojich zápiskoch o projekte „etereoplánu“ uvádza, impulzom k nemu sa stala prednáška prof. Cesare Gorattiho na Gregorovej univerzite v Ríme z balistiky, na ktorej hovoril o neprekročiteľnej hranici doletu projektilu pri jeho vystrelení napríklad z dela. Vo svojich poznámkach písaných v taliančine doslova uvádza, že po prednáške uvažoval o tom, ako by sa táto hranica mohla stať relatívnou a posúvať do potrebnej vzdialenosti tak, aby sa pri použití tohto princípu dal dostať na obežnú dráhu zeme, prípadne ďalej do vesmíru špeciálne skonštruovaný aparát, v ktorom by mohli cestovať ľudia s technikou potrebnou pre zaznamenanie reality mimo povrchu našej planéty. Navrhol akýsi niekoľkočlánkový „projektil“, ktorý by pri dosiahnutí maximálneho bodu svojho doletu opakovane explodoval a v dôsledku explózie by bola vymrštená časť (článok) projektilu a tá by pokračovala v ceste určeným smerom. Je zaujímavé tento projekt porovnať s doposiaľ jedinou použiteľnou a viac ako 50 rokov používanou technológiou na dopravu ľudí a materiálu do vesmíru – viacstupňovými nosnými raketami.
Z tohto obdobia sa zachovala aj jeho korešpondencia s redakciou populárno-vedeckého časopisu vychádzajúceho v Miláne pod názvom „Scienza per Tutti“, ktorá za určitých okolností chcela jeho projekt zverejniť na stránkach časopisu, dokonca redakcia uvažovala, že spraví v prípade projektu etereoplánu výnimku, keďže „Scienza per Tutti“ uverejňovala výlučne informácie o už zrealizovaných „vynálezoch“ a vyhýbala sa iba „projektom“. Svoj projekt vnímal sv. Maximilián ako naozajstný vynález a nie len ako mladícke snenie. O odborné posúdenie požiadal i známeho profesora fyziky pátra Giuseppe Gianfranceschiho S.J. na pápežskej Gregorovej univerzite, ktorý sa okrem iného zapísal do histórie ako iniciátor a prvý riaditeľ Vatikánskeho rozhlasu a účastník talianskej vedeckej expedície Umberta Nobileho na Severný Pól v roku 1928. Profesor Gianfranceschi si Maximiliánov projekt etereoplánu preštudoval s veľkým záujmom a skonštatoval, že z pohľadu fyzikálnych zákonitostí je projekt plne realizovateľný a vidí v ňom iba jeden „malý problém“, ktorým sú peniaze na jeho realizáciu.
Vráťme sa však k poznámkam a zápiskom sv. Maximiliána M. Kolbeho, v ktorých rozoberá fyzikálne možnosti letu do kozmu. Okrem zaujímavých náčrtkov tu nájdeme aj návrhy kozmických lodí s posádkou, ale aj projekty automatických sond. Vo svojich textoch upozorňoval na potrebu skonštruovať kabínu, ktorá bude hermetická a zároveň veľmi odolná pre prípadné nárazy drobných kozmických častíc do nej počas letu. Navrhoval, aby jeho riešenia kozmickej lode boli najskôr otestované počas nepilotovaných letov a letov so zvieratami na palube. Tieto takmer verneovské vízie sa v praxi potvrdili o necelé štyri desaťročia pri testoch prvých sovietskych či amerických kozmických lodí.
Vo svojich poznámkach sv. Maximilián nezabúda ani na biomedicínske problémy preťaženia či otázky pobytu človeka v bezváhovom stave. Veľmi realisticky približuje podmienky, ktoré treba vytvoriť, aby mohol človek vo vnútri kozmickej lode žiť, prípadne v nej stráviť aj dlhší čas pri medziplanetárnych letoch. Zamýšľa sa nad možnosťou využiť pre dýchanie posádky pri kozmickom lete zásoby skvapalneného kyslíka, prípadne pri dlhších pobytoch mimo zeme využiť na „produkciu“ kyslíka rastliny pestované v kozmickej lodi. Pomerne podrobne sa zamýšľal taktiež nad čistením vzduchu na palube počas letu. Vo všetkých oblastiach svojich úvah a plánov súvisiacich s dobývaním kozmu sa sv. Maximilián s udivujúcou presnosťou priblížil skutočnosti kozmických letov realizovaných až po jeho smrti - v druhej polovici 20. storočia. V jeho poznámkach nájdeme myšlienky, ktoré sa natrvalo udomácnili v kozmonautike. Vo svojich zápiskoch Maximilián dopĺňa plány fyzikálnymi výpočtami a presným vysvetlením svojich návrhov, ktoré tlmočí jednoduchým jazykom, aby boli zaujímavé a zrozumiteľné aj pre nezainteresovaného čitateľa.
Iné projekty a vynálezy sv. Maximiliána
V pozostalosti po sv. Maximiliánovi v archíve Niepokalanowa nájdeme aj iné rukopisy so zápiskami, týkajúcimi sa rozličných nápadov a projektov, ktoré sa zrodili v jeho hlave. Z rokov 1909 -1910, kedy bol študentom posledného ročníka gymnázia vo Ľvove, sa zachoval list, ktorým požiadal cisársko-kráľovské ministerstvo vo Viedni o registráciu svojich vynálezov. Nie je síce úplne jasné, či svoj list aj odoslal, lebo sa nezachovala odpoveď a z formulácie listu nie je možné presne určiť, o aké ministerstvo išlo, no vynálezy, ktoré v liste spomína, stoja za zmienku. Išlo o tzv. píšuci telegraf, čiže o predchodcu ďalekopisu, ďalej o zariadenie, ktoré transformovalo hovorené slovo na odosielajúcej stanici do formy písomného záznamu na cieľovej stanici – obe zariadenia obsah prenášanej správy zaznamenávali na hárok papiera, nie na telegrafnú pásku) a projekt záznamového zariadenia pre transformáciu zvukov na písomný záznam vrátane notového záznamu hudby. Opis všetkých troch zariadení bol v liste ministerstvu doplnený podrobným technickým popisom a náčrtmi.
Moderná technika v službách Nepoškvrnenej
Fascinácia modernými vynálezmi a technológiami sprevádzala sv. Maximiliána aj v rokoch, keď sa pustil do svojho horlivého apoštolátu prostredníctvom ním založeného Rytierstva Nepoškvrnenej. Kláštorné mestečko Niepokalanów, ktoré vzniklo „z ničoho na zelenej lúke“ sa čoskoro stalo veľkým vydavateľským centrom katolíckej tlače s najmodernejšími polygrafickými technológiami. Príznačné pre toto mesto Nepoškvrnenej bolo, že jeho obyvatelia – duchovní synovia sv. Františka žili v skutočnej františkánskej chudobe vo veľmi ťažkých materiálnych podmienkach, no pracovali na najmodernejších strojoch. Nimi vydávaný mesačník Rycerz Niepokalanej, ktorý bol určený predovšetkým pre katolícke rodiny bez prístupu k inému zdroju informácii, vychádzal pred 2. svetovou vojnou v takmer miliónovom náklade a bol rozosielaný všetkým, ktorí ho chceli čítať bez ohľadu na to, či si mohli dovoliť uhradiť predplatné alebo nie.
Okrem základného poslania časopisu, ktorým bola formácia čitateľov v duchu základných princípov katolíckej viery a šírenie úcty k Nepoškvrnenej Panne Márii, časopis pravidelne prinášal rozličné zaujímavosti zo sveta vrátane noviniek zo sveta vedy a techniky. A tak sa napríklad v čísle 12 časopisu Rycerz Niepokalanej jeho čitatelia v roku 1931 mohli dozvedieť, že v USA bol skonštruovaný detektor lži na princípe merania krvného tlaku a rýchlosti dychu vypočúvanej osoby, v čísle 1 tohto časopisu z roku 1934 sa čitatelia zasa dozvedeli o novom rýchlostnom rekorde talianskeho letca kapitána Skaponelliho – 619 km/h.
Sv. Maximilián po celý život sledoval vývoj najmodernejších technológii a len čo sa objavila nová, niečím prevratná, rozmýšľal nad tým, ako by sa dala využiť pri apoštoláte. V roku 1938 v Berlíne navštívil prvé televízne štúdiá a po návrate začal plánovať založenie katolíckej televízie. Projekt sa mu už nepodarilo zrealizovať, ale ešte v tom istom roku úspešne odštartoval iný projekt – katolícke Rádio Niepokalanów, ktoré bolo vôbec druhou rozhlasovou stanicou v Poľsku po štátnom Poľskom rozhlase.
Ako nadšenec techniky bol v roku 1936 medzi prvými cestujúcimi najstaršej vysokotatranskej visutej lanovej dráhy zo Zakopaného na Kasprov vrch. Pri niepokalanowskom kláštore plánoval vybudovať malé letisko, z ktorého by mohla byť rýchlo distribuovaná tam vydávaná katolícka tlač do celého sveta. Projekt bol natoľko reálny, že v roku 1938 absolvovali dvaja rehoľní bratia z Niepokalanowa komplexný letecký výcvik vo Varšave. Projekt žiaľ už do vojny sv. Maximilián nestihol zrealizovať.
Namiesto záveru
Sv. Maximilián raz povedal jednu vetu, ktorá veľmi presne vystihuje, akú roľu prisudzoval technike v službe Bohu a ľuďom: „V deravých topánkach, zaplátanom habite, ale keď to bude potrebné, na najmodernejšom lietadle pre spásu duší a väčšiu slávu Božiu“. Bol presvedčený o tom, že najmodernejšia technika, ak má byť prospešná pre človeka a jeho vzrast, musí slúžiť najprv Bohu. Jeho veľmi priaznivý vzťah k technickému pokroku, ktorý dokázal vynikajúco skĺbiť so službou Bohu a ľuďom, je aktuálnym posolstvom pre dnešný svet. Hovorí o tom, že dnešný svätec nie je človekom odtrhnutým od reality života, práve naopak, je do nej plne ponorený, no nestráca zo svojho pohľadu to, čo je najdôležitejšie – plnenie Božej vôle. Svätý Maximilián je mementom pre ten svet, v ktorom závratným tempom sa vyvíjajúce technológie často neslúžia človeku, ale človeka zotročujú. Pripomína nám, že byť kresťanom dneška znamená taktiež intenzívne vnímať pulz moderného sveta a pomáhať mu, aby jeho výdobytky boli použité iba pre skutočné dobro človeka.
Fotografia: sv. Maximilián v čase štúdia v Ríme, zdroj: Archív Niepokalanów
- Osobnosti [2]