V marci uplynie 70. rokov od smrti celej rodiny Ulmovcov. Celú poľskú rodinu beštiálne zavraždil kat nemeckej polície ako trest za pomoc susedom v núdzi. Celá rodina bude čoskoro započítaná k blahoslaveným všeobecnej Cirkvi.
Obec Markowa na Podkarpatí vo východnom Poľsku patrila pred druhou svetovou vojnou k najväčším obciam Poľska. So svojimi 4500 obyvateľmi poľskej národnosti a asi 150 obyvateľmi židovskej národnosti by mohla byť pokojne uvádzaná ako mestečko. V tejto obci žilo v porozumení a pokoji, ktoré boli iba sem-tam narušené bežnými malými susedskými šarvátkami, väčšinové poľské obyvateľstvo vedľa židovskej menšiny. K väčšinovému obyvateľstvu tejto obce patrila aj rodina Wiktorie a Józefa Ulmovcov. Príkladná katolícka rodina, ktorá mala šesť detí a v čase ich tragickej smrti sa na svet pýtalo ich siedme dieťa.
Józef Ulma sa narodil v roku 1900. Bol roľníkom, tak ako generácie jeho predkov. Vo svojom okolí sa preslávil ako šľachtiteľ ovocných stromov a vyhľadávaný odborník na otázky súvisiace s pestovaním ovocia a zeleniny. Choval taktiež včely a priadku morušovú, čím sa zaradil k pionierom tradičnej výroby hodvábu v Poľsku. Angažoval sa taktiež pri dobrovoľníckej práci v prospech iných obyvateľov obce, napríklad ako miestny knihovník či aktivista rozličných katolíckych laických spolkov či hnutí. Okrem iného jeho rodina vo svojej obci propagovala dielo ich krajana – sv. Maximiliána M. Kolbeho prostredníctvom získavania nových členov hnutia Militia Immaculatae (Rytierstvo Nepoškvrnenej) či propagácie časopisu „Rycerz Niepokalanej“, určeného najmä čitateľom na poľskom vidieku, ktorý okrem formačnej úlohy plnil taktiež úlohu osvetovú. Józef Ulma bol tiež vášnivým fotografom a dodnes sa zachovalo pomerne veľké množstvo fotografií ich rodiny, ktoré vlastnoručne zhotovil.
Wiktoria Ulma bola od svojho manžela Józefa mladšia o 12 rokov. Viedla domácnosť a starala sa o svoj početný zástup detí. Taktiež bola v obci obľúbená a preslávená ako „žena veľmi dobrého srdca“.
Manželia Ulmovci viedli pokojný a nenápadný život bežnej poľskej rodiny až do tragického septembra 1939, keď ich vlasť napadli vojská nacistického Nemecka, boľševického Sovietskeho zväzu a neďaleko ich obce sa na tomto útočnom ťažení podieľali aj jednotky „spojeneckej“ armády Slovenského štátu. Od septembra 1939 sa ich život prudko zmenil. Nemeckí okupanti zo dňa na deň oklieštili základné občianske práva a čoraz intenzívnejšie terorizovali civilné obyvateľstvo. Na prelome rokov 1941 a 1942 sa zintenzívnili útoky na židovské rodiny, ktoré sa mali z rozhodnutia okupačných úradov prihlásiť do „zberných táborov“ a z nich mali byť „presunuté“ k tzv. „definitívnemu riešeniu“. Mnoho poľských rodín sa nezľaklo hrozieb trestu smrti a vo svojich domoch ukrývalo svojich židovských susedov, priateľov či úplne neznámych ľudí. A rodina Ulmovcov nebola výnimkou. Napriek tomu, že vplyvom veľmi ťažkej materiálnej situácie po vypuknutí vojny sa museli presťahovať do malého domu kúsok za dedinou, neodmietli pomoc dvom židovským rodinám, ktoré sa u nich chceli ukryť pred besnením nacistov, pričom si uvedomovali veľké riziko, ktorému svoju rodinu týmto rozhodnutím vystavujú. V ich dome našli útočisko ôsmi členovia rodiny Szallovcov a Goldmanovcov. Žili v relatívnom bezpečí až do chvíle, keď ich a ich hostiteľov tzv. „modrý policajt“ (príslušník poľských jednotiek polície v okupovanom Poľsku, ktoré boli úplne podriadené nemeckému veleniu) Włodzimierz (Volodymir) Leś neudal gestapu. Pre lepšie vysvetlenie pohnútky, prečo tak urobil je dobré uviezť, že na začiatku vojny tento etnický Ukrajinec Szallovcov najskôr ukrýval ako protihodnotu za prepísanie ich majetku, no po sprísnení antižidovskej politiky nacistami im odmietol poskytovať naďalej úkryt. Keďže v roku 1944 sa front výrazne približoval až k Rzeszowu, Łańcutu a Markowej, pravdepodobne sa zľakol, že by mohol mať s vysvetlením majetku získaného od Židov v prípade prehry Nemcov problém, prípadne by ho musel vrátiť, a tak sa rozhodol tento problém vyriešiť „definitívne“.
24. marca 1944 okolo štvrtej hodiny rannej vtrhli do domu Ulmovcov štyria nemeckí žandári v sprievode štyroch príslušníkov tzv. „modrej polície“, medzi ktorými bol i spomínaný Leś. Príslušníci „modrej polície“ zostali strážiť dom vonku a Nemci priamo v dome, na povale zastrelili všetkých Židov, ktorí sa u Ulmovcov ukrývali. Potom vyvliekli na dvor Józefa Ulmu a pred očami plačúcej ženy a plačúcich detí ho zastrelili. Krátko na to zastrelili aj jeho manželku Wiktoriu, ktorá v čase popravy podľa očitých svedkov začala rodiť svoje siedme dieťa. Vrahovia prikázali „modrej polícii“, aby na dvor a jeho okolie nahnala čo najviac „divákov“ z okolia a pred ich očami príslušník nemeckej polície preslávený svojim sadizmom, istý ponemčený Čech, ktorého priezvisko Kokott znie v slovenčine veľmi pejoratívne, chladnokrvne postrieľal plačúce deti Ulmovcov so slovami: „Pozrite sa, ako zomierajú poľské svine, ktoré ukrývajú Židov.“
Leś sa zo svojho „zdedeného“ majetku netešil dlho. Už v septembri 1944 ho poľské odbojové jednotky za udavačstvo a spôsobenie smrti nevinných odsúdili na trest smrti, ktorý príslušníci AK ihneď vykonali. Josepha Kokotta vypátrali v roku 1957 v bývalom Československu, odkiaľ bol ako vojnový zločinec vydaný do Poľska. Krajský súd v Rzeszowe ho v roku 1958 odsúdil na trest smrti, ktorý mu bol zmenený na doživotie. Zomrel v poľskom väzení v roku 1980.
Príklad rodiny Ulmovcov, ktorí svojou obetou potvrdili, že aj uprostred pozemského pekla nenávisti a strachu je možné milovať až do krajnosti a ktorí svojou krvou potvrdili aktuálnosť Kristových slov, že: „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“(Jn 15, 13), je dôkazom toho, že žiaden strach nedokáže poraziť ľudskosť. Nedávno sa ukončil ich beatifikačný proces v diecéznej fáze a je len otázkou času, kedy budú vyvýšení na oltáre našich chrámov ako vzory a patróni pre naše rodiny. V roku 1995 boli Ulmovci zaradení k „spravodlivým medzi národmi“ – k nežidom, ktorí sa významným spôsobom pričinili o záchranu Židov v čase ich masového vyvražďovania.