Pomník Ľudovíta Štúra

Ahoj, ktorási literatúra uvádza, že prvý veľký kamenný pomník Ľudovíta Štúra, ktorého dvestoročnicu tento rok oslavujeme, stál v Bánovciach nad Bebravou. Nuž, neviem, či prvý, ale určite jeden z prvých. Pochádza z r. 1936 a pri jeho otvorení bol nielen Andrej Hlinka, ale aj vtedajší evanjelický a katolícky farár v Bánovciach. Tým katolíckym bol Msgr. Jozef Tiso, iniciátor stavby pomníka.
Takýto skutok je pre tohto politika veľmi príznačný. Jeho životopisec Konštantín Čulen hovorí, že Tiso stále nadhadzoval možnosť spolupráce všetkých. A to napriek odporu niektorých v politickej strane, do ktorej patril. Tak napríklad ani jeden z katolíckych politikov slovenských nemal vnútorne taký priateľský pomer k evanjelikom ako Tiso, píše Čulen. Bánovský dekan videl, že hádanie sa katolíkov a evanjelikov je vari najboľavejším miestom slovenského života. „Nedajme sa deliť, veď jedno sme,“ hovorieval.
Štúrov pomník v Bánovciach z r. 1936 je pomníkom týchto Tisových snažení o spoluprácu, vraví ďalej Čulen. Tiso bol obdivovateľom Ľudovíta Štúra. „Na oltár národa položil svoj život, svoje osobné šťastie, svoju kariéru,“ povedal tiež Tiso o ňom pri slávnostnom otvorení. Nemala tá reč čosi z opisu jeho samého? Cituje tiež Hlinku, ktorý vyhlásil, že „táto spolupráca s evanjelikmi nečiní sa na úkor nášho katolicizmu.“
Jozef Tiso zastával takéto názory, hoci smutný, no vtedy vládnuci čechoslovakizmus (názor, že existuje len národ československý) podporovalo na Slovensku iba pár evanjelických rodín. Tie jediné to mali, povedzme to ľudovo, zo Slovenska za 1. Č-SR dobré.
Stavaním pomníka, hovoril ďalej obdivovateľ Štúra, prenášame osobnosti nášho života z minulosti do prítomnosti a „dávame prirodzený základ vývinu budúcnosti, lebo len takto budeme vedieť zaistiť zdravý vývoj.“ Pripomenul, že Štúr horlil za zjednotenie národa, aby bol v spisovnej reči národ zjednotený.
Nie je to teda nejaké plané stavanie mŕtvych pomníkov. Historia magistra vitae...Veď Pán Boh účinkuje práve v dejinách, ak môžem k tomu niečo prihodiť.
Spomeňme ešte teda Jozefa Tisa, ktorý sa na spomínanej slávnosti vyjadril, že minulosť je ako kompas -- nazrieť do neho, ale potom podívať sa v správny smer a najmä vykročiť.

Čulen, K.: Po Svätoplukovi druhá naša hlava. Partizánske 1992, najmä strany 131 -136
Tiso, J.: Prejavy a články, I. diel. Bratislava 2002