Postavenie sláviaceho spoločenstva vzhľadom k oltáru a oltár "versus populum"

V posledných desaťročiach sa vedie diskusia o vhodnom usporiadaní posvätného priestou a zintenzívňuje sa najmä v posledných rokoch. V nasledujúcich riadkoch by som chcel upozorniť na niektoré dezinterpretácie a omyly, ktoré často zaznamenávam. Keďže ide o často diskutovanú a odborne spracovanú tému, v závere príspevku podávam niekoľko tipov na seriózne štúdium tejto témy, i keď výpočet rozhodne nie je vyčerpávajúci.

Oltár "versus populum" (tvárou k ľudu), ako sa často nazýva, nie je vyjadrením prijatia koncilovej reformy liturgie. Je potrebné upozorniť na to, že konciloví otcovia nejednali o nejakom predpise, ktorým by sa takéto usporiadanie oltára stalo záväzným. Nepotrebovali to. Sláviť omšu "tvárou k ľudu" bolo možné už podla vtedy platného misála, ktorý počítal aj s takýmto usporiadaním. Tak nový, ako aj starý misál, majú rubriky postavené tak, aby jedna aj druhá pozícia kňaza bola možná.

Taktiež neplatí téza, že preferencia postoja kňaza versus orientem (ľudovo chrbtom k ľudu) je vyjadrením neprijatia obnovy liturgie po koncile. Súčasný obnovený misál jednoznačne počíta s takýmto slávením. V samotnej bazilike sv. Petra vo Vatikáne, alebo v Sixtínskej kaplnke sa takto celebruje.

Tu sa hneď zastavím pri nevhodnom termíne "versus populum" - liturgická normatíva sa tomuto výrazu vyhýba, a ak ho používa, tak vždy v úvodzovkách, pretože správne nasmerovanie tak kňaza, ako aj sláviaceho spoločenstva, musí byť "versus Deum" (k Bohu). Ďalšou nevýhodou tohto termínu je fakt, že nie je želané, aby bol kňaz tvárou k ľudu, toto ani nebolo zámerom, ale aby sa vyjadrilo, že spoločenstvo sa stretáva OKOLO oltára. Žiaľ zbrklé pokoncilové úpravy liturgických priestorov priniesli akýsi hybrid: spločenstvo oltárom rozdelené na dve časti: klérus a ľud. Kňaz sa postavil voči ľudu do opozície. Vonkoncom nemožno tvrdiť, že toto je spoločenstvo zhromaždené okolo oltára. Ľud aj naďalej ostal v kostolnej lodi, len kňaz zaujal miesto, ktoré nemá v histórii liturgie obdobu a je aj sociopsychologicky nevýhodné. Istý teológ napísal knihu: Z oboch strán oltára, ktorá je vhodnou ilustráciou tohto nepochopenia. (Existuje aj koncept dvoch strán oltára, ale tento koncept autor v knihe nereflektoval, ide o koncept oltára ako miesta, kde sa spája nebo so zemou.)

Stručná história problému

Odpradávna...

Hoci odpradávna existovali aj oltáre, kde bol kňaz z pohľadu časti sláviaceho spoločenstva "za" oltárom, celá cirkev uprednostňovala usporiadanie, kde kňaz aj spoločenstvo boli otočení jedným smerom, k oltáru a zároveň spravidla na východ. Toto usporiadanie nebolo úpadkovou formou, ale formou, ktorú cirkev postupne našla ako najvýhodnejšiu. Naďalej existovali centrálne stavby, kde oltár bol v geometrickom aj architektonickom strede priestoru, tieto stavby však neboli určené na každodennú celebráciu. Išlo hlavne o martýriá nad hrobmi mučeníkov, kde sa slávila Eucharistia iba raz, alebo len niekoľkokrát v roku. Dôležité je všimnúť si, že išlo o skutočne centrálne stavby, nie "akože" centrálne.

Reformácia

Prvým teológom, ktorý sa ozval proti postaveniu celého spoločenstva z jednej strany oltára a ktorý ho nazval, že kňaz je chrbtom k ľudu, bol Martin Luther. Teologicky videl v omši iba tajomstvo poslednej večere a chcel zmeniť usporiadanie tak, aby zodpovedalo vtedajším predstavám o poslednej večeri, teda že kňaz (zastupujúci Krista) má byť k sláviacemu spoločenstvu obrátený tvárou. Lutherovu požiadavku nerešpektovali absolútne ani cirkvi pochádzajúce z reformácie a mnohé ostali dodnes pri starom usporiadaní, takže na jeho požiadavku radikálne odpovedala až katolícka cirkev po II. vatikánskom koncile, paradoxne v čase, keď otázka usporiadania Ježiša a apoštolov pri poslednej večeri bola zodpovedaná na základe seriózneho výskumu: Louis Bouyer: "Myšlienka, že slávenie versus populum bolo pôvodnou formou a zvlášť formou pri slávení Poslednej večere, spočíva na nesprávnej predstave kresťanského či nekresťanského stolovania v staroveku. Predsedajúci v prvokresťanskej dobe nemal pri stolovaní nikdy svoje miesto naproti iným hodujúcim. Všetci sedeli alebo ležali na vonkajšej strane stola v tvare sigmy, prípadne pri stole v tvare podkovy... Nikde v kresťanskom staroveku nemohla vzísť myšlienka, že predsedajúci pri hodovaní má sedieť versus populum. Charakter spoločenstva pri jedle bol zdôraznený opačným zoradením hodujúcich, čiže skutočnosťou, že všetci účastníci sa nachádzali na tej istej strane stola."

20. storočie

V prostredí Rímskeho obradu sa myšlienka zmeny usporiadania začala prejavovať až vtedy, keď niektorí teológovia začali uvažovať teologicky o liturgickom priestore kresťanského kultu a jeho vzťahu k chrámu Starého zákona. Popreli kontinuitu židovského a iných starovekých chrámov s kresťanským chrámom a predostreli koncept "domus Ecclesiae" - domu kresťanského spoločenstva, teda "dom" je tam, kde sa schádza Cirkev. Nemožno však súhlasiť s akýmsi stavaním do protikladu so židovským chrámom, i keď rozdiely tu sú. V Starom zákone človek preukazoval kult Bohu. V Novom zákone koná kult sám Kristus spolu so svojím a pre svoje Telo, ktorým je Cirkev. V tomto svetle teda možno starozákonný chrám vidieť skôr ako predobraz a nie ako protipól voči kresťanskému chrámu, čo sa dá vynikajúco vidieť v usporiadaní východných cirkví. Nech už je akokoľvek, Louis Bouyer v nadväznosti na výskum E. L. Sukennika ukázal, že kresťanský Boží dom, vznikal v úplnej kontinuite so synagógou. Teda vidieť kresťanský liturgický priestor ako čosi radikálne nové, čo musí byť v opozícii voči starému, je omylom. Z tohto omylu plynie aj presvedčenie, že spoločenstvo si môže samo usporadúvať liturgický priestor podľa toho, ako sa "cíti", alebo "ako sa mu hodí". Žiaľ, práve toto presvedčenie bolo živnou pôdou, v ktorej sa zrodil koncept oltára "versus populum" - bolo to v Rytierskej sále na hrade Rothenfels. Priekopníkom takéhoto slávenia bol R. Guardini. Ako vidno z dodnes zachovaných schém, pokusov bolo niekoľko (viď príloha). Išlo o skupinu mladých ľudí, ktorí boli nadšení pre liturgiu a toto nadšenie sa im úzko spojilo aj s usporiadaním liturgického priestoru. Zakorenilo sa tak hlboko, že dnes sa zdá akoby bolo plodom liturgickej obnovy požadovanej samotným koncilom, koncilové dokumenty však o tom nikde nehovoria.

Prvým dokumentom po vydaní konštitúcie Sacrosanctum Concilium [2] (4. 12. 1963), ktorý hovorí o oltári „versus populum“ je dokument Inter oecumenici [3] (26. sept. 1964, card. Lercaro, predseda Rady). Žiaľ, mnohí nadšení novátori si nevšimli, že táto zmienka o oltári je v poslednej kapitole, ktorá nesie názov „De Ecclesiis et altaribus debite extruendis ad fidelium actuosam participationem facilium obtinendam“ čím je daný aj charakter nasledujúcich riadkov. Kapitola je predovšetkým zameraná na stavbu nových kostolov. V bode 91 uvádza: „Praestat ut altare maius extruatur a periete seiunctum, ut facile circumiri et in eo celebratio versus populum peragi possit; in sacra autem aede eum occupet locum, ut revera centrum sit quo totius congregationis fidelium attentio sponte convertatur.“ Slovenský (nie celkom uspokojivý – uvádzame kurzívou) preklad znie: „Je dobré vybudovať hlavný oltár oddelený od steny, aby sa mohlo ľahko chodiť okolo neho a celebrovať na ňom tvárou k ľudu; v posvätnom chráme nech zaujme miesto akoby stredu, kde sa prirodzene obracia pozornosť celého zhromaždenia veriacich.“

Z dikcie tejto normy jasne vyplýva, že nejde o striktnú požiadavku a to jednak:
a) Týka sa hlavne nových kostolov.
b) Praestat – je vhodné („dobré“ v slovenskom prekalde) – nie je výraz, ktorým by sa v normatívnom texte vyjadrovala požiadavka, ale len odporúčanie
c) „ut facile circumiri“ – prvým dôvodom, ktorý sa uvádza v dokumentoch pre oddelenie hlavného oltára od steny je ten, aby sa dal ľahko obchádzať (napríklad pri incenzácii)
d) až sekundárnym dôvodom je, aby „celebratio versus populum peragi possit“ – aby sa na ňom dala konať celebrácia „versus populum“ – čo samo o sebe nevyžaduje aby sa každá celebrácia konala „versus populum“. Aj na tomto novom oltári sa teda môže celebrovať versus orientem.
e) Podmienkou takéhoto oltára je, že bude „revera centrum sit quo totius congregationis fidelium attentio sponte convertatur“ – čiže skutočným centrom, na ktoré sa spontánne obracia pozornosť zhromaždenia. Toto nie je možné v historických kostoloch, kde sa pozornosť prirodzene obracia na starý hlavný oltár. Celá budova je tak postavená, zámer architekta sa podaril a svetlo aj výzdoba k tomu tiež napomáha. Vyrobiť v takomto priestore nové spontánne centrum bez zničenia historických častí (čo je v inej inštrukcii zakázané) je nemožné.
f) Norma sa vzťahuje iba na hlavný oltár, ale nie na bočné oltáre, o ktorých dokument tiež hovorí a počíta s nimi skôr v bočných kaplnkách.

Teraz dovoľte malú odbočku: ako zistíme, či je oltár skutočným stredom, na ktorý sa spontánne obráti pozornosť ľudí? (lebo to je podmienka na jeho stavbu)

Mne na tento účel výborne poslúžil virtuálny experiment: Do kostola vypustíme jedného turistu, ktorý predtým nemal skúsenosť (alebo len malú) so slávením kresťanskej liturgie. Turista dostane inštrukciu, že sa po kostole môže voľne pohybovať. Čo urobí? Typický turista vojde do kostola a potom sa vydá na prehliadku väčšinou pravou loďou. Príde až k presbytériu, tam sa nachvíľu zastaví a zaváha, či môže vstúpiť, ale keďže si spomenie na inštrukciu o voľnom pohybe, vstúpi do presbytéria. Tam obíde prekážku (nový oltár, ktorý niektorí nazývajú aj obetný stôl, aby ho odlíšili od starého oltára), ktorú si všimne iba preto, že mu prekáža, a pokračuje k starému hlavnému oltáru, ktorý prirodzene púta jeho pozornosť. Tam chvíľu zortvá a vníma ho. Potom sa otočí a pokračuje v prehliadke kostola, znova musí obísť ten nový stôl, ktorý mu zas nič nepovie, možno len našepne otázku "načo to tu je? nemohli si to dať niekde inde?" a pokračuje ľavou loďou, kde prehliadku ukončí. Jeho spontánnu pozornosť upúta všetko iné, len nie to, čo má byť spontánnym stredom posvätného priestoru.

Ten istý kardinál Lercaro, ktorý promulgoval uvedenú inštrukciu len o dva roky neskôr upozorňuje: „... k tomu, aby liturgia bola autentická a aby sme sa jej mohli aktívne zúčastniť nie je nevyhnutne nutné, aby bol oltár obrátený versus populum...“

Jeden z najvýznamnejších liturgistov, Jungmann, vyzýva, aby sme z možnosti, ktorú táto inštrukcia dáva, nerobili absolútnu požiadavku.

Zástoj teológov v téme usporiadania spoločensva a celebrujúceho kňaza vo vzťahu k oltáru:

* Hrubým písmom sú vyznačení liturgisti par excellence, ktorých význam pre súčasnú liturgickú vedu je dodnes nezastupiteľný. (Cirkevných otcov neuvádzame, lebo oni neviedli polemiku o postavení kňaza pri oltári, hoci sa často vyjadrovali o orientácii versus orientem.) Cteného čitateľa prosím, ak by vedel o serióznych liturgistoch, alebo teológoch hodných zreteľa, ktorých by som mohol doplniť do pravého stĺpca, aby ma láskavo informoval.

** Prefekti kongregácie pre Bohoslužbu a disciplínu sviatostí sa držia jednotnej línie, že sa nemá stavať nový oltár tam, kde už je existujúci starý oltár a je viditeľný spoločenstvu. Postavenie kňaza chrbtom k ľudu nepokladajú za prekážku aktívnej účasti spoločenstva ani za nedostatok z hľadiska liturgickej reformy.

*** Ani sám Guardini (hoci nie je liturgistom v pravom zmysle slova, patrí mu veľká zásluha o popularizáciu liturgického hnutia, ide skôr o kresťanského filozofa a pastoralistu) neprezentuje názor, že prejavom pochopenia liturgickej reformy by mal byť oltár "versus populum" a ani takéto slávenie striktne nevyžaduje.

Súčasnosť

Ani v roku 2000 sa nič na interpretácii nezmenilo. Text Všeobecných smerníc bol upravený: „Altare extruatur a periete seiunctum, ut facile circumiri et in eo celebratio versus populum peragi possit, quod expedit ubicumque possibile sit.“ Znova sa viedla diskusia o záväznosti takéhoto predpisu, takže viedenský arcibiskup Christoph kard. Schönborn sa obrátil na kongregáciu pre Bohoslužbu, ktorá ho uistila, že výraz expedit neurčuje povinnosť, ale odporúčanie, a že postavenie kňaza pri oltári môže byť jedno aj druhé. Zároveň upozorňujú, že je závažným omylom predstavovať si, že hlavnou orientáciou je zhromaždenie veriacich (preto aj výraz „versus populum“ uvádzame v úvodzovkách).

Úmyselne sa v tomto príspevku nechcem púšťať do podrobností, ale chcem podnietiť hlad po hlbšom poznaní, preto odkazujem na literatúru uvedenú v závere.

Záver

Pri pohľade na tabuľku osobností, ktoré sa vyjadrovali k postoju sláviaceho spoločenstva pri oltári mi je viac ako jasné, že význačné osobnosti výrazne prevažujú a podopierajú slávenie versus orientem nielen osobnostne, ale aj argumentačne.

Na strane „versus populum“ stoja zväčša pastoralisti bez hlbšieho liturgického štúdia, alebo archeologisti, pred ktorými varoval už Pius XII. Archeologisti okrem toho vychádzali z predpokladu, že slávenie versus populum je pôvodnejšie, čo bolo neskorším výskumom vyvrátené a dnes argumentačne neobstojí. Isté je, že situácia „oltár proti oltáru“ je neúnosná a je potrebné ju riešiť.

Chybný súčet nemožno napraviť tým, že budeme ďalej pokračovať v sčitovaní, ale tak, že sa vrátime, nájdeme chybu, odstránime ju, a až potom môžeme zmysluplne pokračovať. Krok späť tu neznamená regres, ale progres, lebo je spojený s návratom na správnu cestu.

Slávenie so spoločenstvom okolo oltára by naďalej bolo možné v malých spoločenstvách, ale aj tam by sláviace spoločenstvo malo byť skôr v polkruhu (alebo 3/4 kruhu) okolo oltára a kňaz by nemal byť v opozícii voči ľudu, ale na strane ľudu (viď návrh nového usporiadania kaplnky na hrade Rothenfels z roku 2005 - ide práve o to isté miesto, z ktorého sa postoj kňaza "versus populum" rozšíril po celom svete).

V období koncilu sa často hovorilo:
„Slávenie katolíckej omše sa podobá autobusu: všetci sedia jedným smerom a nikto nesmie hovoriť na (vyrušovať) vodiča.“
Dnes viacerí vznášajú námietku: „Chceli by ste sedieť v autobuse, kde vodič sedí tvárou k cestujúcim a baví sa s nimi?“

Zlomok odporúčanej literatúry

• BOUYER, L.: Architettura e liturgia, Edizioni Qiquajon, Comunitá di Bose 2007 (orig. FR: Architecture et liturgie).
• GAMBER, K.: The Modern Rite, Saint Michael’s Abbey Press, Farnborough 2002 (Nem. pôv.: Ritus Modernus Gesammelte Aufsätse zur Liturgiereform).
• GAMBER, K.: The reform of the Roman Liturgy: Its Problems and Background, Una Voce Press San Juan Capistrano, California, 1993 (kniha bola vydaná aj vo francúzštine a v nemčine).
• LANG, U. M.: Obráceni k Pánu, Matice Cyrilometodějská, Olomouc 2010.
• RATZINGER, J.:Duch liturgie, Dobrá kniha, Trnava 2005.
• Cardinal Robert Sarah's address "Towards An Authentic Implementation of 'Sacrosanctum Concilium'" [4]
• Vyjadrenia kardinála Saraha v Londýne neoznamujú reformu liturgie [5]