Pápež František pri kanonizácii sv. Terézie z Kalkaty

...Nasledovanie Ježiša je záväzkom serióznym a súčasne i radostným; vyžaduje radikálnosť a odvahu, aby sme božského Učiteľa rozpoznali v tom najchudobnejšom a vyraďovanom zo života a aby sme mu poslúžili. Preto dobrovoľníci, ktorí z lásky k Ježišovi slúžia posledným a núdznym, neočakávajú nijaké poďakovanie ani odmenu, ale vzdávajú sa toho všetkého, pretože objavili skutočnú lásku. A každý z nás môže povedať: Tak, ako Pán prišiel v ústrety mne a sklonil sa nado mnou vo chvíli núdze, aj ja idem v ústrety jemu a skláňam sa nad tými, ktorí stratili vieru alebo žijú akoby Boh neexistoval, nad mladými, ktorí sú bez hodnôt a ideálov, nad rodinami v kríze, nad chorými a väznenými, nad utečencami a imigrantmi, nad slabými a bezbrannými telesne i duchovne, nad mladistvými ponechanými na seba samých, ako aj nad opustenými staršími ľuďmi. Kdekoľvek sa objavuje vystretá ruka, ktorá žiada o pomoc postaviť sa na vlastné nohy, tam má byť naša prítomnosť a prítomnosť Cirkvi, ktorá podopiera a dáva nádej. A toto treba konať v živej spomienke na Pánovu ruku, ktorú ku mne vystrel vtedy, keď som bol na zemi..

Matka Tereza, počas celej svojej existencie, bola veľkodušnou rozdávateľkou Božieho milosrdenstva, dávajúc sa k dispozícii všetkým prostredníctvom prijatia a obrany ľudského života, toho nenarodeného i toho opusteného a vyraďovaného. Nasadila sa do obrany života a neúnavne ohlasovala, že „kto sa ešte nenarodil je najslabší, najmenší, najbiednejší“. Skláňala sa nad osoby vyčerpané, ponechané zomierať na okraji ciest, a rozpoznávala dôstojnosť, ktorú im dal Boh; jej hlas zaznieval k mocným sveta, aby rozpoznali svoje previnenie zoči-voči zločinom - zoči-voči zločinom! - chudoby, ktorú oni sami vytvorili. Milosrdenstvo bolo pre ňu „soľou“, ktorá dávala chuť každému jej skutku, a „svetlom“, ktoré osvetľovalo temnoty tých, čo už nemali ani len slzy, aby plakali, aby vyplakali svoju chudobu a utrpenie.....

Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu [2].