Ako barok kamene a drevo vyzvŕtal

„Uíííí,“ zakričal zrejme novorodenec, Tirolčan Matejko, pred tristoštyridsiatimi rokmi. Narodil sa do rodiny mamičky domácej a tatka kováča. Tušil niekto, že z bábätka bude skvelý umelec? Nuž, výtvarné umenie, menovite sochárstvo, ho nadchlo už v ranom veku v barokovej výzdobe cisterciánskeho kláštora v Stamse. Dokonca si neskôr pridalo meno svätého ochrancu cisterciánov, takže sa volá Matthias Bernard Braun.
Na TV Noe v cykle „Za obzorem“ odvysielali pekný dokument o tomto majstrovi, našli by sme o ňom mnohé údaje i v knihách či na internete. Dozvieme sa, že ako štrnásťročný, už tovariš, sa vydal na cestu do Ríma. Takú študijnú. Študoval tu barokové diela, ovplyvnili ho najmä tie od Gianlorenza Berniniho. Tie sú plné pohybu, života... patria do dynamizujúceho prúdu barokového umenia (poznáme aj klasicizujúci prúd). Nato by sme stretli Brauna v Drážďanoch a nato – v Prahe. Prijali ho tu do cechu sochárov a umelec tu vytvoril prvé veľké dielo – súsošie Ukrižovaného a sv. Luitgardy pre Karlov most. Ten v Prahe. A chodili ho tam ľudia obdivovať a Braunovi sa začali hrnúť zakázky. Umelec už v Čechách ostal, aj sa tu oženil v r. 1719 a Braunovcom sa narodili dve detičky. V Prahe si sochár otvoril dielňu, ktorá vytvorila množstvo sôch – či už pre budovy, však tie sa vtedy objavovali ani huby po daždi, ako napríklad pre pražské jezuitské Klementinum, alebo samostatne stojace sochy. Braun sa nezľakol ani trpaslíka – vytvoril nejaké jeho exempláre pre záhrady.
Braunov materiál bol hlavne pieskovec, tiež drevo. A to si viete predstaviť, aký je pieskovec – umelec napokon dostal z práce s ním silikózu, takže ku koncu života vytváral len bozzettá, také malé modely sôch z dreva či z hliny, a kamenári z jeho dielne vytesali veľkú sochu.
Na silikózu napokon sochár aj skonal. Len vo veku päťdesiatštyri rokov... a dielňu prevzal synovec.
Braunovi objednávatelia-zákazníci boli najmä cirkevní predstavitelia a šľachtici. K najznámejším umelcovým dielam patria sochy pre šľachtica Františka Antona Šporka, ktorý mal v Kukse zámok a kúpeľný komplex. Všetko čistokrvný barok. Je tu krásne vidieť práca s prírodou, čo je pre barok typické. Vo vnútrajškoch barokových kostolíkov badáme taký Gesamtkunstwerk (celkové umelecké dielo), kde sa spája architektúra, maľba, sochy, kadidlo, hudba, kvety... všetko oslavuje Pána Boha. A na Kukse i toľkých iných miestach sa to (skoro) všetko vybralo do prírody, pekne to zapadá do krajiny. Priamo do skaly pri Kukse tak Braun vytesal Betlehem a v lese sú aj sochy dvoch pustovníkov.
Pozrime sa my teraz bližšie na sochy Čností a Nerestí, pôvodne zoskupených v dvoch radoch po dvanásť diel v areáli zámku Kuks, dnes oddychujúcich v lapidáriu (do areálu Kuksu nastavali ich kópie). Vybrala som pre Vás z Čností Trpezlivosť a z Nerestí Ľstivosť (Vychytralosť). Obe sú znázornené ako ženské postavy.
Socha Trpezlivosti nestojí rovno a neokáli na nás nehybne. Naopak, je rozpohybovaná, ľavú ruku si vinie k hrudi, pravá noha je vykročená, horná časť tela Trpezlivosti sa nakláňa doprava, čo zvýrazňuje kontrapost sochy. Pôsobivá ukážka dynamického baroka – že ide o barok, videli by sme už aj podľa strihu šiat, do ktorých umelec sochu zaodel. Z pohľadu diváka z ľavej strany sa k soche vinie baranček. Toho Trpezlivosť máva skoro vždy pri sebe, je jej atribútom, ako sa vraví. To aby každému bolo hneď jasné, o aké zobrazenie ide. Náš výjav je ukotvený v jeho dolnej časti kvádrom s reliéfom.
Ľstivosť má pri sebe líšku, zákerného lovca. Socha sa barokovo vykrúca, čo rozpohybovalo jej drapériu (tak voláme v umení látku, niekto povie aj „drapka“). Na tvári má škrabošku, tá vyjadruje zaiste neúprimnosť.
Braunove sochy so svojím pohybom akoby mali v sebe život, vidíme tu barokovú roztancovanú figuru serpentinatu. Barok vie byť živý, dynamický (až erotický, možno v náväznosti na niektoré diela mystikov). Takto umelci vyjadrovali nadprirodzený svet, rozumom stvárnenou hmotou vyjadrovali duchovno či priamo Božie vlastnosti (bohatú štedrosť,... Pre ľudí to bolo pútavé – však sú tiež z hmoty. Až prídu človeku na myseľ de Chardinove slová (s ktorého názormi všeobecne nemusíme, pravda, súhlasiť) z jeho Hymnu na hmotu – „Buď pozdravená, hmota (...) Telo Kristovo“ (reč je o Vtelení a Eucharistii). Aký to rozdiel oproti dnešným prázdnym stenám v kostoloch a dielam bez nálady, ani čo by ich autori ohŕňali nos nad hmotou, Pánom Bohom stvorenou...
Ahoj☺

P. S.:
Obrázok Trpezlivosti je na stránke
https://www.geocaching.com/geocache/GC86E4D

Obrázok Ľstivosti je zo stránky
https://www.hkregion.cz/galerie/obrazky/imager.php?img=666748&x=2592&y=3888&hash=149424035d3865fc067c680d11c2c5e9&ratio=1
Zaujímavý text o kráse napísal ešte Joseph Ratzinger, písala som o ňom na
https://www.prohuman.sk/socialna-praca/zbornik-socialne-posolstvo-jana-pavla-II-2016
(je tam zborník v pdf).
V origináli môžete Ratzingerov text nájsť na
http://www.domus-ecclesiae.de/magisterium/veliternum-signia.josephus-ratzinger.04.html
a jeho prvú časť so zvukom https://www.vaticannews.va/de/papst/news/2023-07/sommerserie-joseph-ratzinger-benedikt-xvi-radio-vatikan-glaube.html
Text existuje napríklad aj v taliančine s názvom Gesù tra la bellezza e dolore.