Liturgické texty a vydávanie liturgických kníh

Neraz sa mi dostanú do rúk rôzne texty, alebo sa iní obrátia na mňa s otákou, či nejaký text možno alebo nemožno použiť v liturgii. Hoci odpoveď je veľmi jednoduchá, v praxi s tým býva problém, preto som sa podujal znovupripomenúť v tomto článku to, čo už dávno platí. Predtým však trocha nazrieme do minulosti.

Liturgické knihy a texty pred Tridentským koncilom

V prvých storočiach badáme veľkú rôznorodosť, čo sa týka liturgických textov. Často išlo o slobodnú kompozíciu, neraz aj nepísanú. Postupom času sa však lepšie diela začali zapisovať a tí, ktorí patrili k skromnejším, sa neobávali siahnuť k vynikajúcim formuláciám iných teológov. V dobe sakramentárov sa teda už slobodná kompozícia nepredpokladá, všeobecným zvykom bolo zadovážiť si texty, ktoré sa v Cirkvi odovzávali. Hoci rozdiely medzi jednotlivými rodinami sakramentárov sú niekedy významné, predsa len vidno veľmi často kontinuitu, najmä v jednotlivých rodinách sakramentárov. V období pred Tridentským koncilom už misále majú jednotnú podobu, čo sa týka modlitieb, takže Rímsky misál z r. 1570 sa veľmi nelíši od iných misálov z predchádzajúceho obdobia. Tvrdenie že do Tridentského koncilu bolo obdobie slobodnej liurgickej kompozície je nezmysel, a zachované liturgické knihy to jasne dokazujú.

Liturgické knihy po Tridentskom koncile

Hoci v intenciách Tridentského koncilu bol pripravený Rímsky rituál, niektorým ordinárom bolo dovolené vydávať vlastné rituály, ktoré sa však veľmi nelíšili od Rímskeho. Väčšinou išlo o zmeny v druhej časti: De benedictionibus, ktorá odrážala partikulárne zvyky. Zmeny sa však nachádzajú aj na iných miestach, napríklad Rituale Strigoniense z r. 1858 je oveľa bohatší na slávenie Božieho slova, ako Rímsky rituál. Takéto zmeny však nikdy neboli zavedené na vlastnú päsť, alebo z rozmaru niektorého ordinára, ale vždy odrážali tradície miestnej cirkvi. Od Tridentského koncilu je trvalým pravidlom, že každá liturgická kniha obsahuje konštitúciu alebo schvaľovací dekrét, ktorým sa uvádza do platnosti.

Liturgické knihy a texty po Druhom vatikánskom koncile

Druhý vatikánsky koncil svojou konštitúciou Sacrosanctum Concilium požadoval zmeny v liturgii, ktoré sa dotkli takmer všetkých liturgických kníh. Komisia na uskutočnenie konštitúcie o posv. liturgii postupne začala vydávať typické vydania (niektorí novšie preferujú výraz „typové vydania“) liturgických kníh v latnčine z ktorých potom konferencie biskupov prostredníctvom liturgických komisií pripravovali vydania v národných jazykoch. Zvláštnosťou (oproti dovtedajšiemu zvyku) je, že Apoštolská stolica si rezervovala kompetenciu preskúmať a scháliť takéto preklady. Bez potvrdenia Apoštolskej stolice dodnes nemožno vydávať liturgické knihy, ako to najnovšie vyžaduje kán. 838, §2-3 CIC:
§ 2. Apoštolskej stolici prináleží riadiť posvätnú liturgiu celej Cirkvi, vydávať liturgické knihy, skúmať ich preklady do národných jazykov, ako aj dozerať na to, aby sa liturgické nariadenia všade verne zachovávali.
§ 3. Konferenciám biskupov prináleží pripraviť preklady liturgických kníh do národných jazykov, vhodne prispôsobené v medziach určených v samých liturgických knihách a po predchádzajúcom preskúmaní Svätou stolicou ich vydávať.
Okrem toho Kán. 826, §2 stanovuje:
Pri novom vydaní liturgických kníh, ako aj ich prekladov do národného jazyka alebo ich častí musí byť z osvedčenia ordinára miesta, kde sa knihy vydávajú, zrejmé, že sa zhodujú so schváleným vydaním.

Preklady prvých liturgických kníh po koncile na Slovensku boli poznačené ťažkou situáciou, v ktorej sa naše diecézy nachádzali. Do mnohých prekladov a vydaní zasahovali svetské orgány, ktoré boli pri moci, a to niekedy veľmi hrubým spôsobom. Napriek tomu každá liturgická kniha, ktorá mohla vyjsť, bola veľkým potešením a radosťou, aj napriek poznačeniu, ktoré diktovala cenzúra štátu, lebo niektoré liturgické knihy sa nemohli vydať vôbec. Niektoré liturgické texty sa museli „prepašovať“ a uverejniť len tak mimochodom, pretože osobitné vydanie by pravdepodobne ani nebolo povolené (napríklad liturgické prílohy diecéznych obežníkov a mnohé texty v direktóriách). Obrad kresťanskej iniciácie nemohol byť vydaný, preto bola vydaná iba časť z neho v direktóriu — hoci preklad bol hotový — celá kniha sa mohla vydať až oveľa neskôr. Liturgické própriá rehoľných rodín sa samozrejme vydávať nemohli a tak ich rehoľníci pripravovali ako samizdaty — „klepanice“. Toto počínanie, ktoré bolo neraz hrdinstvom možno dodnes obdivovať. Taktiež si zaslúži úctu pružnosť s akou sa vtedy preklady pripravovali a to bez dnešných pomôcok ako je počítač, elektronické vyhľadávanie paralelných textov, elektronické slovníky a podobne, všetko sa muselo písať ručne, alebo na písacom stroji. S uvoľnením diktatúry a zmenou politických pomerov však na Slovensku táto doba pominula a v dnešnej dobe „liturgické samizdaty“ už nemajú miesto.

(Problematikou prekladov liturgických textov, sa zaoberala aj prvá inštrukcia: Inter oecumenici [2] v bodoch 40-46, ale vštky ich zhŕňa inštrukcia Liturgiam authenticam.)

Na skúsenosti s adaptáciou a prekladmi liturgických kníh musela Svätá stolica reagovať piatou inštrukciou na uskutočňovanie princípov a noriem o liturgii daných v konštitúcii Sacrosanctum Concilium: Liturgiam authenticam [2]

Prehľad edície liturgických kníh a odkazy [3]

Liturgiam authenticam

Táto inštrukcia zhŕňa doterajšie predpisy a stanovuje nové, prísnejšie, kritériá, na vydávanie liturgických kníh a preklady liturgických textov. Striktne vyžaduje, že každá liturgická kniha, či už definitívna, alebo vydaná „ad experimentum“ (teda na dočasné používanie) musí byť preskúmaná Apoštolskou stolicou a schválenie takéhoto textu sa deje dekrétom. V každom tlačenom vydaní musí byť uvedené, že kniha bola preskúmaná Apoštolskou stolicou a že zodpovedá originálnemu textu „concordat cum originali“ — toto potvrdí predseda liturgickej komisie Konferencie biskupov, a vydá sa „imprimatur“ ktoré podpíše predseda Konferencie biskupov. (Cf. n. 79) (Táto norma sa odchyľuje od Kán. 826, §2 CIC, ktorá požaduje, aby „imprimatur“ udelil ordinár miesta, kde sa kniha vydáva.) Ďalej má každá liturgická kniha aj dekrét pôvodného typického vydania z ktorého bola preložená do ľudovej reči. (Cf. n. 68) Inštrukcia tiež stanovuje, že je potrebné podľa nových zásad preskúmať doterajšie preklady a do 5 rokov informovať Kongregáciu pre Boží kult o stave, ktorý sa týka liturgických kníh. (Cf. n. 131-132) Slovenské liturgické texty takéto preskúmanie ešte namajú. Inštrukcia vysvetľuje aj dôvod, prečo je zavedený zvyk preskúmania apoštolskou stolicou: nie je to len kvôli bezpečiu či kontrole, ale predovšetkým sa tým vyjadruje pravý zväzok spoločenstva medzi nástupcom blaženého Petra a bratmi v biskupskej službe. (Cf. n. 80)

Zhrnutie:

Z vyššie uvedených noriem jasne vyplýva, že:

— liturgický text bez dekrétu, alebo bez istoty o jeho existencii sa nesmie používať na slávenie liturgie;

— preklady liturgických kníh, určené na použitie v liturgii prislúchajú jedine konferenciám biskupov (neplatí to o pomocných študjných prekladoch, pracovných prekladoch, prekladoch, ktoré sú súčasťou akademického alebo iného bádania a podobne — všetky tieto však nie sú určené na použitie v liturgii);

— ani rehoľníkom nie je dovolené vydávať liturgické knihy, alebo ich preklady, bez potvrdenia Apoštolskej stolice.