Nebojme sa priznať si, že sme tak slabí...

"Preto kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol", znel tretiu pôstnu nedeľu záver druhého čítania z prvého listu sv.apoštola Pavla Korinťanom.

Väčšina kresťanov žijúcich svoju vieru by mohla hrdo so skrytým úsmevom na tvári povedať: "toto sa mňa už nemôže týkať"...veď sa pravidelne zúčastňujem na sláveniach Eucharistie, pravidelne sa modlím, denne sa modlím ruženec, robím dobré skutky...a predsa z úst práve týchto kresťanov počúvam, ako sú na liekoch, lebo nimi lomcuje zúfalstvo a depresia. Nevedia prečo, ale je to tak...

V súvislosti s týmto mi nedá nepripomenúť jednu z prosieb práve tejto nedele, "aby sme sa opovážlivo nespoliehali na Božie milosrdenstvo" a priznali si svoje slabosti, svoju hriešnosť a odovzdali ju v plnej bázni a pokore Pánovi a On nás obdarí. No nečakajme dar, ktorý očakávame, ale s láskou a v plnej dôvere prijmime dar, ktorý dostaneme, aj keď sa nám možno nepozdáva. Nerepcime a nerozoberajme prečo niekoho Pán obdaril chorobou, iného uzdravením, ale buďme si plne istí, že všetko dostávame s láskou, tak s rovnakou láskou aj prijímajme.

Spomenuté výňatky z liturgie sa dotkli aj mňa osobne. Priznám sa, že môj krásny vzťah s Pánom ma mnoho krát vynesie veľmi..veľmi vysoko, mám niekedy pocit, že s Ním lietam ako vtáčatko v oblakoch a s Jeho silou a mocou zvládam veci vyžadujúce si niekedy odvahu a schopnosti Supermana. Je to možno preto, že si stále plne uvedomujem a prežívam tú skutočnosť, že som Pánom tak veľmi milovaná. Dostávam veľa lásky a veľa lásky chcem aj rozdať, no niekedy si pripadám ako žonglér v menéži, ktorý má roztočených naraz veľmi veľa tanierov a k niektorým už jednoducho nestačí dobehnúť, možno by aj dobehol, ale taniere sa už nechcú točiť...Ako bolí človeka, keď iný človek nechce prijať jeho lásku...ako musí bolieť Pána keď človek nechce prijať Jeho lásku.

V tomto rozpoložení som sa ocitla práve v túto nedeľu. Vždy si v takúto chvíľu spomeniem na proroka Jeremiáša a kladiem si podobné otázky...Tak aj v túto nedeľu som sa cítila byť vo svojej slabosti usvedčená a túžila som byť čím skôr sama, privinúť sa k Ježišovi a vyplakať sa...

Buďme si istí, že On je tá pravá opora, On je ten jediný záchytný bod, ktorý nás vždy bude držať nad hladinou, Jemu sa vysťažujme, Jemu sa vyplačme na hrudi, Jemu sa v plnej dôvere odovzdajme so všetkými našimi slabosťami a so všetkým čo nás trápi...Jedine On nás upokojí, utíši, zahojí rany, vezme nás aj s našim krížom do náruče a bude s láskou kráčať s nami...

Často krát sa odovzdávame do tých nesprávnych rúk, prikladáme na rany nesprávne náplaste a mám pocit, ako by sme Ježiša brali ako "doplnkovú výživu"...jednoducho sa nechceme dať uzdraviť...

Mňa v túto nedeľu Pán upokojil a utíšil slovami sv.apoštola Pavla v liste Rimanom:"A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť".

Vďaka Ti Pane za Božie slovo.