Pornografia a štát

Na článok "Porno vo vašej schránke" [2] som dostal pár reakcií z parlamentu. Niektoré potešili viac, iné menej.
Jeden poslanec mi napísal i toto: “Čo sa týka internetu, problém, ktorý spomínate nie je riešiteľný, nakoľko internet nepozná hranice a nie je našim úmyslom a ani nie je v ľudských silách cenzurovať milióny webových stránok. Je to otázka osobného výberu každého užívateľa a tiež otázka rodičovskej zodpovednosti, aby deti sedávajúce pri počítači poučili a ich činnosť v rámci internetu priebežne kontrolovali.”

Nerád opäť spomínam a dávam za príklad Čínu, ale tam zdá sa v ľudských silách je cenzurovať milióny webových stránok. Ako ukazujú kroky aj v západných krajinách, nie je to niečo nereálne, ako sa to mnohí snažia vykresliť. Súhlasím, že úplná cenzúra nie je možná, ale do veľkej miery sa takto dá eliminovať prístup k pornografii, najmä u detí.
Nie je najšťastnejšie zaujímať voči internetu postoj skrývania hlavy do piesku. Totiž, ak nie je úmyslom riešiť adultnú pornografiu, nie je úmyslom riešiť ani detskú pornografiu? Znamená to, že nemáme mať nijakú právomoc zasahovať proti stránkam šíriacim nenávisť, neznášanlivosť (napr. rasovú), už spomínanú pedofíliu, nelegálny obchod atď.? Za ľahostajnosťou voči šíreniu tohto zla na internete stoja osudy jednotlivých žien a detí, ktoré sú v množstve prípadov nedobrovoľne zneužívané. Toto si treba uvedomiť. Keď sa nebudú prijímať účinné zákony, aby sa tieto veci eliminovali, bude sa podporovať rozmach obchodu s bielym mäsom, s orgánmi a podobne.
Samozrejme, nedá sa úplne na sto percent zabrániť propagácii alebo prístupu na stránky s určitým obsahom. Ale kedy v histórii sa podarilo akýkoľvek zločin potlačiť na sto percent? Máme zákony, ktoré zakazujú vraždiť a dovoľujú dávať tvrdé sankcie za vraždu a napriek tomu sa vraždy, i keď v malej miere, ale predsa len sa vyskytujú. Rovnako je to aj s kradnutím. V takomto vymenovávaní by sa dalo pokračovať veľmi dlho. A predsa nikto snáď nezvažuje, že by sme tieto zákony zrušili, len kvôli tomu, že nebránia zločinu na sto percent.

Na margo rodičovskej zodpovednosti treba povedať, že aj na hodinách informatiky v školách sa stáva, že učiteľ neustriehne deti na hodine, ktoré si veselo prezerajú webové stránky s porno - obsahom. Preto sa nedá všetka zodpovednosť hádzať len na rodičov a na “zodpovednosť a uvedomelosť” detí.

Môže byť vytvorená možnosť zadovážiť si pornografické materiály, k tomu, ale nie je potrebné, aby bola pornografia bežne dostupná na internete. Stačí, aby existovali napríklad vybrané obchody, ktoré by predávali DVD alebo časopisy s pornografickým obsahom.

Problém v dnešnej dobe je, že čoraz viac stránok bez predchádzajúceho upozornenia pri vstupe na ne neobsahuje upozornenie, že obsahuje pornografiu. Minimálne toto by mal zákon zmeniť. A pokiaľ stránka bude bez upozornenia zverejňovať pornografický obsah, potom by mal byť vytvorený priestor, aby bola blokovaná.

Dá sa predstaviť si vytvorenie úradu, ktorý by robil zoznam stránok, ktoré by museli poskytovatelia internetu na svojich zariadeniach blokovať. Vytvorenie takéhoto úradu by nedokázalo vyriešiť problém so všetkými nebezpečnými webstránkami, avšak určite by bolo takto možné rapídne znížiť počet takýchto stránok z hľadiska ich ľahkej dostupnosti. Na základe presných pravidiel by po posúdení dával tento úrad na „blacklist“ stránky, ktoré by mohli tomuto úradu nahlasovať samotní používatelia internetu. Nejednalo by sa len o riešenie problému pornografie ako takej, ale aj problému detskej pornografie, nelegálneho obchodu či stránok propagujúcich napríklad rasovú alebo etnickú neznášanlivosť.

Nedá sa odvolávať na to, že len samotnou výchovou sa dá riešiť ochrana pred rizikovými webstránkami. Keby zlo vo svete bolo možné eliminovať len samotnou výchovou, potom by sme nepotrebovali žiadne zákony vytvárané štátom. Avšak zákony tu sú, pretože každý racionálne zmýšľajúci politik vie, že sú potrebné ako ochrana pred zločinom. Zákony samotné svedčia o tom, že spoločnosť v zastúpení štátu ani vás ani mňa nepovažuje za celkom zrelého alebo bezrizikového. A tým len verne odráža realitu, pretože presne takí ľudia sú.

Do doby kým tu nebol internet štát vytváral zákony aj na ochranu pred šírením pornografie. V niektorých krajinách účinnejšie, v iných menej účinné. S príchodom internetu sa množstvo zákonov nedokázalo prispôsobiť. Pravdepodobne najmä kvôli tomu, že ľudia nedokázali dostatočne flexibilne zareagovať na príchod týchto nových technológií. Mnohí politici, ktorí mali v rukách možnosť regulovať šírenie viacerých negatívnych javov na internete nemali takmer žiadnu predstavu o tom či sa to vôbec dá, ako sa to dá a podobne. Dnes sa situácia pomaly začína meniť na čo poukazujú aj snahy z rôznych iných krajín vo svete.

V súvislosti s týmto je dobré si naštudovať, kde až padá človek závislý na pornografii (závislosť na pornografii je psychologicky dokázaný fakt).

Riešenie problému pornografie by malo byť v záujme štátu. Pretože štát v konečnom dôsledku ušetrí na tom, že nebude musieť riešiť následky, ktoré prináša holdovanie pornografii v spoločnosti.
Štát by mal zlo v spoločnosti znevýhodňovať a to dobré by mal zvýhodňovať. Žiaľ čo sa týka internetu toto sa nedeje alebo len vo veľmi obmedzenej miere.

Na záver by som uviedol ešte jeden príklad. Zákonmi nemožno uchrániť všetkých pred kupovaním a užívaním tvrdých drog, ale zákony sankcionujúce obchod s drogami a ich užívanie tu sú napriek tomu, pretože spoločnosť si je vedomá, že sa tento škodlivý jav takto z veľkej miery aspoň eliminuje. A zároveň si je spoločnosť takisto vedomá, že samotná výchova by na to nestačila.

--------------------------
Obrázok je zo stránky lv.wikipedia.org