Mojim deviatakom

Stretávali sme sa rok na náboženstve. Znovu sa mi potvrdilo to, čo tvrdím o Albánsku už niekoľko rokov - krajina extrémov. Občas to bolo viac krotenie divej zvery ako učenie náboženstva; občas sme sa triasli od zimy a občas z nás tiekol pot; občas rozprávali aj keď nebolo treba a občas by sa v nich krvi nedorezal. Rozlúčili sme sa. Nemám rád lúčenia, lebo sa vtedy patrí byť oficiálny, povedať múdre slovo... Ja som oficiálny nebol. Zobral som ich na výlet (žiaľ, nepodarilo sa mi všetkých naraz) a keď sme sa vracali, doprostred voľnej debaty som si ich posadil na skalu nad kostolíkom a povedal som zhruba toto:

Skončili sme. Prešiel rok a ja vám chcem niečo povedať. Chcem vám povedať, že som medzi vami bol rád. Že ak milujete Ježiša aspoň o kúsok viac, ako na začiatku školského roku, tak moja prítomnosť medzi vami mala zmysel. Povedali sme si toho dosť, a predsa nie všetko. Už sa nebudeme stretávať. Aspoň na náboženstve nie. Chcem, aby ste nezabudli, že v kostole v Proseku máte vždy svoje vlastné miesto. Aj vtedy, keď bude plný. To vaše, to tvoje miesto je tvoje a ty si na ňom potrebný-potrebná. Akí ste dnes vy, taký bude zajtra Prosek, Albánsko...

Kdekoľvek budete, pamätajte na to. To je kostol, v ktorom ste rástli, v ktorom ste prijali krst a ďalšie sviatosti.

Chcem, aby ste sa nebáli toho, čo vás čaká. Viete, že ste darom. Jeden pre druhého, ale aj pre svet. Ste veľkým darom od Boha. On vás bude chrániť. V Písme stojí 365-krát "Neboj sa!" či "Nebojte sa!" Tak sa, drahí moji, nebojte! Pán vám to opakuje každý deň. Je úplne jedno, či budete mať rodinu alebo sa rozhodnete zasvätiť život Bohu. Je jedno, kde budete a čo budete robiť. Dôležité je len jedno: aby ste žili s Bohom. Aby bol váš život preniknutý Pánovou prítomnosťou.

Žite ho tak naplno, ako len môžete. Živo si pamätám, akoby to bolo dnes, ako na jednej z prvých hodín Dorina vyliezla na katedru, sklonila sa nado mňa a zakričala na celú triedu: "Ja chcem ísť na prijímanie!" Podrástli ste. Vidím, že ste za ten rok podrástli. Viac sa modlíte a prichádzate na sv. omšu. Neustaňte! Neprestaňte rásť! Stále budete mať na sebe čo zlepšovať a dolaďovať.

Pamätajte na to, že sa do dá len s Božou pomocou. U nás doma sa vraví: "Bez Božieho požehnania márne sú naše namáhania."

Verím, že ste spoznali, že vás mám rád. Aj keď som na vás občas dobre nahučal. Aj keď Marian nevedel, odkiaľ prišla tá facka, čo dostal. Ale vedel, prečo... Ak som spravil niečo, čo vás urazilo, alebo nebolo v zhode s Božou vôľou, prosím vás o odpustenie. Prosím vás aj o modlitby. Veľmi vás prosím, lebo ich veľmi potrebujem.

Drahí moji, ešte raz vám vravím: Nebojte sa! Pán je s vami, je vo vás, dáva sa vám. Nebojte sa meniť vlastné plány podľa jeho vôle. Nebojte sa byť "iní" ako dav, ako ostatní. Nebojte sa...