Prečo blogujem

Lebo ma Boh usvedčil...

Našťastie mám patróna sv. Františka z Assisi, ktorý všetko, čo spoznal, HNEĎ sa aj snažil uskutočniť. Ja nerobím vždy HNEĎ, ale tentokrát som sa do toho pustila a neskutočne ma to baví. Píše sa mi ľahúčko, akoby som mala za sebou prednášky zo žurnalistiky skombinované s dlhoročnou skúsenosťou s publikačnou činnosťou. Nemám ani jedno, ani druhé. Iba túžbu odpovedať Bohu na to, k čomu ma pozýva.

V piatok 3. júna 2011, čo ako viete, bolo len nedávno, sme mali chvály v spoločenstve(Dom chvály), do ktorého patrím. Cez prednášku ma Boh usvedčil, že nie som dobrým správcom jeho talentov. Z kadejakých trápnych dôvodov ako porovnávanie sa s inými obdarovanými, z obáv z nekonštruktívnej kritiky, strachu z toho, čo si o mne kto pomyslí, keď zverejním, čo sa deje v mojom vnútri, ...

S veľkou radosťou som mnoho talentov, ktoré mi Boh zveril, zahrabala pod prvý strom, ktorý prišiel do cesty. Keď by Boh prišiel, vedela som, kde mám ísť a vrátiť mu jeho talenty v originálnom balení. (Keď som bola malá a počúvala podobenstvo o talentoch, ten posledný s jedným talentom, ktorý schoval, mi bol sympatický a hovorila som si: "Ako dobre urobil!" ... kým som nepočula záver podobenstva. Začala som sa veľmi hanbiť.) Toľko historická vsuvka.

V sobotné ráno vznikol prvý článok, o kolenách. V nedeľu som sa zaregistrovala. A dôvodom nebol „Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov.” Tak nejak to vyšlo. Neviem, čo s tým Boh zamýšľa. Nateraz mi stačí, že viem, že mám písať. Snáď sa raz pustím aj do ďalších vecí, ku ktorým ma Boh pozýva, a ešte stále čakajú pod tým spomínaným stromom...