Max Lucado patrí do skupiny známych autorov, ktorých autorské umenie nám už nejaký čas prináša vydavateľstvo Kumran. Sama som mala zatiaľ možnosť čítať knihy od M. Lucada, B. Hybelsa a F. Chana. Môjmu čitateľskému gustu najviac z nich vyhovel práve Max. Či už to bolo v knihe Bez strachu [2] alebo práve v tej, o ktorej chcem hovoriť teraz – 3:16 - Súradnice nádeje.
Ako prvé ma na knihe potešilo venovanie: "S hrdosťou hlbokou a mocnou ako Golfský prúd Denalyn a ja venujeme túto knihu našej dcére Sáre na jej osemnáste narodeniny. Ak dostaneš polovicu z radosti, ktorú si dala ty nám, budeš dokonca života žiariť. Milujeme ťa."
V knihe sme pozvaní stráviť čas rozjímaním nad veršom z Biblie, ktorý sa stal mottom (Jn 3:16): "Pretože Boh tak miloval svet, že dal svojho jedného a jediného syna, aby ktokoľvek v neho verí, nezahynul, ale mal večný život."
Prvých dvanásť kapitol je zameraných na rozbor veršu, jeho filologickú analýzu, biblickú exegézu, ktorá má za cieľ priblížiť čitateľovi skutočný vnútorný obsah veršu a jeho dopad na život človeka. Každá kapitola rozoberá jeho časť a snaží sa nás tak hlbšie voviesť do atmosféry hlavného biblického posolstva, bez ktorého by "Boží majestát a veľkoleposť neboli pre nás dobrou správou."
Ústredný biblický verš je spojovacím článkom veľkého množstva tém, preto si v knihe môže každý nájsť to svoje.
Mňa osobne oslovila téma pekla. Jednak preto, že opis tohto miesta (!) je daný veľmi precítene a dotýka sa základných antropologických ohniviek. "V pekle toho zomrie veľa. Zomrie nádej. Zomrie šťastie. Ale telo a duša toho, ktorý odmietne Boha, bude existovať ďalej. Mimo. Mimo nebies, mimo nádeje a mimo Božej dobroty." Tí, ktorí odmietnu Boha, "prejdú do tmy, kde sa nedočkajú rána." "Vyplávajú v ňom na povrch a zdôraznia sa najhoršie ľudské črty. (...) Ustráchaní budú zožieraní hrôzou a nenájdu pokoja. Zlodeji neprestanú kradnúť a nikdy nebudú mať dosť. Neuspokojí sa nikto. (...) Peklo bude v ňom." "Smrť zamrazí hodnoty morálky. Ľudia zostanú v stave, v akom do pekla vstúpili." Boh neposiela hriešnikov do pekla, idú tam dobrovoľne a keď sú už tam, nechcú odísť. V pekle nebude ateistov, ani hľadajúcich...
Max konštatuje základnú ľudskú istotu, že ešte síce nie sme mŕtvi, pochovaní, ale raz sa to isto stane. Budeme ležať v hrobe a budeme potrebovať niekoho, kto nám ukáže cestu von.
Čo sa týka posledných vecí človeka, osobne som skeptik a zachovávam si nejakú rezervu, že všetko môže byť v konečnom dôsledku inak. Obdivujem však autora, ako dokáže so samozrejmosťou kazateľa rozprávať o veciach, ktoré sú našim zmyslom skryté. Toto všetko je možné len vďaka dôvere v Božie slovo. A nielen v to, ale i v jeho interpretáciu.
Po dôslednej analýze ústredného citátu nasleduje druhá časť knihy vo forme denných zamyslení, ktoré mapujú život Ježiša Krista. Formálne tu štýl Maxa Lucada môže niekomu pripomínať štýl známeho slovenského publicistu, rehoľníka – K. Lovaša alebo brata Šavla a jeho Za múrmi kláštora – keď Boha volám po mene, kde trefne, krátko a výstižne pomenúva veci a vyvodenie dôsledkov necháva na čitateľa.
Osobne hodnotím knihu 3:16 pozitívne a odporúčam každému, ktorý chce "zatiahnuť na hlbinu" svojej viery.