Homosexualita je choroba

Je homosexualita choroba?

Podobne ako u telesne alebo mentálne postihnutých možno hovoriť o určitom handicape. V tomto prípade o sexuálnom handicape.

Poukazuje na to i Van den Aardweg, ktorý má dlhoročné skúsenosti pri práci s homosexuálmi a na sexualitu sa pozerá ako na niečo účelné, nie len ako na egocentrickú rozkoš. Muži a ženy nie sú len telesne odlišní, sú i psychicky odlišní. Sú tvorení jeden pre druhého a v zdravom vzťahu sa vzájomne dopĺňajú. Sexualita, ktorá nemôže dospieť k cieľu pohlavného spojenia, je nutne neplnohodnotná. Je to funkčná porucha. To má vplyv na pocit mužskosti a ženskosti ako základného prvku prežívania seba samého. U sexuálne inak orientovaného človeka tento prvok chýba a v prežívaní svojej identity sa môže len nedostatočne identifikovať s mužskosťou či ženskosťou. Podľa svojej skutočnej prirodzenosti je však tiež psychicky mužom alebo ženou. Homosexuálne partnerstvá označuje teda ako nevyzreté formy ľudských vzťahov, kde je narušená i samotná schopnosť dozrieť.

Nezanedbateľný podiel medzi sexuálnymi deviantami tvoria jedinci, ktorí určitú značnú časť života prežili v detskom domove prípadne inom podobnom ústavnom zariadení, kde boli odlúčení od rodičov. Naznačuje to prepojenosť sexuálnych deviácií s istými vážnymi psychologickými zmenami u človeka.

Homosexualita je spojená so všetkými druhmi psychiatrických problémov podstatne viac než u kontrolných skupín.

Rodičovské a výchovné faktory sú síce predurčujúce (deti a mladí necítia istotu a uznanie vo svojej mužskej alebo ženskej role, prípadne vo svojej rodine zastupujú rolu opačného pohlavia), ale nie sú vždy rozhodujúce. Najsilnejšie spojenie nie je medzi homosexualitou a väzbou na rodičov, ale medzi homosexualitou a vzťahmi ku rovesníkom, najmä v období puberty. Podmieňovať ju môžu silné pocity menejcennosti, absencia sebaprijatia aj so svojimi chybami, zranenie a poníženie zo strany rovesníkov a podobne.

Prvotné psychické problémy u homosexuálov nie sú zapríčinené útlakom zo strany okolia ako reakcie okolia na ich prejavenú homosexualitu. Potvrdzujú to štúdie z Holandska a Nového Zélandu, kde je vysoká tolerancia homosexuálneho správania, a bola tam zistená rovnaká zvýšená miera psychologických problémov homosexuálov ako inde.

„Je nemálo prípadov, keď sa človek vyvíjal bežne heterosexuálne a bez významnejšieho vplyvu stresových situácií, vzťahov či vnútorných konfliktov v období raného vývoja. Neskôr však prežil zneužitie (môže ísť nielen o fyzické zneužitie, ale aj o emocionálne, verbálne či vizuálne zneužitie, či ich vzájomnú kombináciu, a to jednorázovo či opakovane.), následkom ktorého sa dostal, neraz na mnohé roky, do homosexuálneho spôsobu života.“

Aardweg upozorňuje, že pod vplyvom presviedčania, propagandy („si proste taký“) alebo špecifickej pornografie sa rovnako vytvárajú podmienky na stotožnenie sa s „homosexuálnymi túžbami“, „homosexuálnym bytím“, predovšetkým v detstve a rannej puberte.

Ako korene homosexuality sa teda javia predovšetkým problémy prameniace z vývoja v detstve a v období dospievania: nenaplnený vzťah s rodičom rovnakého pohlavia alebo abnormálne blízky vzťah s rodičom rovnakého pohlavia alebo zneužitie (sexuálne, fyzické, mentálne, emocionálne) dieťaťa alebo zlý vzťah medzi rodičmi.

Je pravdepodobné, že sexuálna odchýlka vzniká tam, kde sa prekročí určitá subjektívne znesiteľná hranica nezdravého vplyvu okolia.

Počty homosexuálov

„Podľa (…) štúdie na vzorke 3321 mužov vo veku od 20 do 39 rokov, ktorú vykonal inštitút Battelle Human Affairs Center v meste Seattle, malo za posledných desať rokov určitú homosexuálnu skúsenosť len 2 % mužov a len 1.1 % hovorilo o sebe, že boli výlučne homosexuálne orientovaní.“ „Podľa francúzskej štúdie Sexual Conducts in France z roku 1993 malo len 4 % mužov a 2 – 3 % žien vo Francúzsku jednu alebo viac homosexuálnych skúseností za celý život. Väčšina z týchto ľudí však nie sú homosexuáli a mali len niekoľko homosexuálnych skúseností najčastejšie vo svojom mládežníckom veku.“

Zastúpenie homosexuálov v spoločnosti vo výške jedného až dvoch percent dospelej populácie, vrátane bisexuálov potvrdzuje napríklad Inštitút Alana Guttmachera (1993), Wellings et. al. (1994) a Cameron (1993). Podľa českých výskumov sexuálneho správania obyvateľstva z rokov 1993 a 1998 sa za homosexuálov považuje spolu s tými, ktorí si nie sú svojou orientáciou istí 2 % mužov a žien a o jedno percento viac má jednu či opakovanú homosexuálnu skúsenosť.

Biologický pôvod vylučuje chorobný stav?

Čo sa týka odlišností na mozgu, určité odlišnosti boli pozorované aj v prípade nositeľov iných sexuálnych deviácií (pedofili, sadisti). Takisto aj u vysoko agresívnych delikventov a sexuálnych delikventov boli zaznamenané odlišnosti v porovnaní s kontrolnými skupinami.

K zmenám v štruktúre mozgu dochádza aj napríklad u detí, ktoré prežívajú psychickú depriváciu (najčastejšie sú to napríklad mnohé deti z detských domovov).

Zmeny v štruktúre mozgu alebo v genetickom kóde nie sú teda postačujúce k tomu, aby sme na homosexualitu začali hľadieť ako na niečo prirodzené či zdravé. Napríklad taký Downov syndróm, ktorý je dedičným ochorením, s ktorým sa niektorí ľudia rodia nevnímame ako niečo normálne, len preto, že má genetický pôvod.

Zvrátenosť alebo normálna forma sexuality?

U mužov pri praktizovaní homosexuality dochádza spravidla k vsúvaniu penisu do konečníka či k vzájomnej masturbácii. U žien je to predovšetkým vzájomné dráždenie klitorisov až k dosiahnutiu orgazmu. Tieto praktiky sú však prejavom, ktorý pri akomkoľvek zastúpení homosexuálov v spoločnosti alebo pri akejkoľvek spoločenskej a politickej klíme bude abnormálnym spôsobom sexuálneho uspokojenia. Nepomôže tomu ani vyškrtávanie homosexuality zo zoznamu chorôb alebo porúch. Je to zjavná degradácia ľudskej sexuality a v prípade registrovaných partnerstiev aj degradácia rodiny. K pochopeniu tejto skutočnosti netreba byť psychiatrom alebo sexuológom, stačí sa zamyslieť nad fyziológiou pohlavných orgánov.

Hoci nie všetci homosexuálni muži majúci partnera praktizujú análny styk, Dr. Satinover upozorňuje, že: „Vo všeobecnosti mužská homosexualita a análny styk sú neúprosne prepletené.“

V USA bolo zistené, že priemerná dĺžka života pohlavne aktívneho homosexuála je o 25 až 30 rokov kratšia než u ostatných bežných ľudí. U alkoholikov je to 5 až 10 rokov pričom v ich prípade sa budujú liečebné centrá, zatiaľčo v prípade homosexuálov sa vytvára spoločenský tlak, aby sa ich zhubný životný štýl nezavrhoval, ale považoval iba za inakosť, ktorej by sa malo podľa niektorých tlieskať.

Homosexualita sa môže teda prejavovať ako istá forma obsesie. V jej prípade to však nie je iné, než u ostatných sexuálnych obsesií (chorobná nutkavosť, posadnutosť), napríklad aj tými, ktorými môžu trpieť i heterosexuáli. Takisto ku príkladu pedofili stoja tiež pred voľbou, čo môžu robiť – povoliť nutkanie, obhajovať sa, takto žiť a presviedčať sa, že sú šťastní alebo sa môžu vzoprieť svojej obsesii a pokúsia sa zmeniť svoj život.

Čo je na zrovnoprávnení homozväzkov s manželstvami zlé?

Zmena nazerania na sexualitu v partnerských vzťahoch je po čase viditeľná i na stave spoločnosti ako celku. Mnohí sa neprestávajú pýtať čo je na homosexualite zlé, keď dvaja homosexuáli žijú spolu sexuálnym životom a nikomu na prvý pohľad priamo neubližujú. Pri vysvetlení prakticky ani nie je podstatné dávať dôraz na homosexualitu. Ona sa totiž príliš nevymyká spomedzi iných sexuálnych odchýliek, vrátane tých, ktoré sa vyskytujú u heterosexuálov. Totiž akékoľvek redukovanie sexuality na sebauspokojovanie vedie k egocentrickému a konzumnému prístupu k sexualite, ktorý neprináša skutočné šťastie a radosť zo sexu. Akceptovanie homosexuálneho správania ako niečoho čo je v poriadku upevňuje ľudí v nazeraní na sex, ako na pôžitok, ktorému nemôžu stáž v ceste ani rozpadajúce sa vzťahy, ani pohlavné choroby zabíjajúce konkrétnych ľudí atď. Podstatou sexuality nie je len plodenie detí, avšak keď sa oddeľuje od potenciálu plodenia, vtedy, a na to, ako už bolo aj inde spomenuté, už upozorňoval aj Freud (popri mnohých omyloch, ktoré hlásal) vedie k šíreniu perverzity (“spoločným znakom všetkých perverzií je, že ich cieľom prestalo byť rozmnožovanie”). Ovocie takéhoto prístupu (milióny potratov, boom rozvodov, šírenie pohlavných chorôb, deti vyrastajuce bez otca…) ako už bolo aj inde spomínané vidieť od čias sexuálnej revolúcie a štátom posväcované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov môžu len prispievať k prehlbovaniu tejto dekadencie. Narastá posun mentality spoločnosti k hedonizmu, ktorý sa odzrkadľuje v egocentrizme a individualizme vo všetkých sférach života. Ak si človek uvedomuje, že láska, v ktorej má miesto sexualita je postavená okrem iného na požiadavke vernosti a plodnosti, lebo len vtedy slúži skutočne dobru človeka, potom ak niekto koná v rozpore s týmto vedomím, vtedy nemožno hovoriť o ozajstnej láske.

Teda pravá láska je verná, no pokiaľ by si boli homosexuálne páry verné, nikdy nesplodia deti prirodzenou cestou. Ak potrebujú lekársku asistenciu, lekársku pomoc napríklad pri počatí v skúmavke alebo darcovstvom, je to evidentným znakom choroby. Vyzdvihnutie tejto choroby zo spoločenského dna na spoločenský vrchol je jedným z plodov sexuálnej revolúcie.

Spôsoby pomoci

Ako sa zhodujú rôzni autori, „je logicky nie veľmi efektívne aplikovať pohlavnú aktivitu na zaplnenie potreby, ktorá je sama o sebe nesexuálna.“ Preto ako vhodná forma nápravy, môže byť napríklad nesexuálne priateľstvo s osobou rovnakého pohlavia. Dokonca je známe, že vo viacerých prípadoch vzťah autentického osobného priateľstva zamedzuje sexuálnemu vzťahu.

Homosexualita je spravidla celoživotný zápas. Ale aj usmerňovanie sexuality u heterosexuálov je v podstate takmer celoživotný boj, ak človek nechce, aby pud narúšal jeho vzťahy.

Dnes sú pokusy o terapiu homosexuality napádané, buď ako neľudské (neprirodzené, potlačujúce či diskriminujúce) alebo ako neuskutočniteľné. Konštruktívne stanovisko sebavýchovy zameranej na zlepšenie a obnovu, sa nie príliš hodí modernému duchu doby, ktorý sa vyznačuje pohodlnosťou a poddávaním sa každému impulzu, najmä sexuálnemu. „Kto sa odváži v takej atmosfére o tom hovoriť bez predsudkov?“, pýta sa Aardweg.

Naproti tomu proti liečbe mnohých iných sexuálnych deviácií námietky veľmi nepočuť a odborná literatúra otvorene hovorí o liečbe takýchto porúch od psychoterapií cez hormonálnu terapiu a psychofarmaká až občas po kastráciu (tá má aj najväčšiu úspešnosť napríklad pri predchádzaní recidívnych násilných alebo pedofílnych sexuálnych deliktov, ale kvôli svojej povahe silného zásahu do organizmu sa neraz odmieta alebo chápe len ako krajné riešenie). (viď. Weiss, P., 2002)

Hlasy ozývajúce sa rázne proti možnosti viesť homosexuálov k zmene ich prežívania, pritom protirečia svedectvám mnohých homosexuálov, ktorí podstúpili terapiu homosexuality a považujú ju za prospešnú.

Weiss uvádza, že má byť povinnosťou zdravotníkov pomôcť klientovi v prípade potreby vyrovnať sa so sexuálnou odlišnosťou spôsobom prijateľným pre nich i pre spoločnosť.

Odmietanie a pobúrenie nad terapiou vyvoláva medzi niektorými prívržencami homosexuality už samotný fakt, že terapia homosexuality kladie na človeka určité nároky. Liečba viacerých vážnejších somatických alebo psychických ochorení (rakovina, schizofrénia, nehovoriac o AIDS atď.) je však takisto náročná a má často krát obdobne nízku úspešnosť. Pacienti pri takejto liečbe neraz prechádzajú nepríjemnými alebo náročnými procedúrami. Znamená to teraz, že máme takúto liečbu úplne zavrhnúť?

Štúdie tiež potvrdzujú, že pomer úspešnosti terapie je porovnateľný s liečbou mnohých iných psychických porúch.

Čo sa týka ďalších možností pomoci tým, ktorým terapia veľa nedala, tie závisia predovšetkým od nich samotných, od ich ďalšej ochoty pracovať na sebe. Dvere mnohých združení na pomoc homosexuálom sú im stále otvorené, pričom nevyžadujú od homosexuálov bezpodmienečne záujem o liečbu.

Hra na diskrimináciu

Niektoré skupiny homosexuálov chcú presvedčiť verejnosť, že ich homosexualita je prirodzenou, pričom pre tento účel zdôrazňujú seba ako obeť diskriminácie. Viac ako o argumenty im ide o hru na city a vzbudenie súcitu. Tým ukazujú, že sú si akosi vedomí logickej slabosti svojho postavenia.

Môžeme sa potom pýtať: „Nemôže byť pedofília rovnako tak normálna?“ Od prívržencov tejto orientácie môžme počuť, že „áno“. A čo iné úchylky? Ak človek verí v homosexuálnu prirodzenosť, musel by veriť aj v prirodzenosť pedofilnú, zoofilnú, exhibicionistickú atď.

Homosexuálni aktivisti veľmi dobre pochopili ako jazyk ovplyvňuje realitu. Preto začali presadzovať pojmy ako homosexuál, gay, homofobický, a iné. Z toho istého dôvodu zmenili aj definíciu pojmu rodina. Politika identifikácie homosexuálov s minoritami ako sú černosi alebo utlačované pohlavie – ženy sa stala hlavnou súčasťou ich zápasu o uznanie.

Veľkým víťazstvom hnutia homosexuálov za posledných desať rokov bol posun v diskusii od problému správania sa k problému identity. Tento ťah postavil oponentov do situácie, v ktorej sa javia ako útočníci voči občianskym právam homosexuálnych občanov, nie ako oponenti špecifického správania.

Od onálepkovania „homofóbiou“ sa prechádza k sankciám alebo hrozbe väzenia, pričom v západnej Európe alebo v USA už bolo množstvo prípadov osôb, ktoré boli za vyjadrenie svojho názoru poslané do väzby alebo boli donútené, aby sa vzdali svojho povolania.

Presadzuje sa, aby nebolo možné zlé nazvať zlým – ba čo viac, aby sme zlé nazývali dobrým (rozmanitosť, diverzita, inakosť…).

Aj medzi mnohými ľuďmi s tolerantným postojom k homosexualite, vzbudzujú homosexuálne praktiky neraz prirodzený odpor. Preto odvádzajú zástancovia homosexuality pozornosť od homosexuálnych praktík a namiesto toho sa snažia propagovať homosexuálnu „lásku“. Ako protiútok bola vynájdená už spomínaná „homofóbia“, za ktorou sa ukrýva snaha prevrátiť normálny odpor voči homosexuálnym praktikám na niečo abnormálne až nenávistné. Morálna averzia sa však vyskytuje aj u niektorých homosexuálov, napríklad voči pedofilnej sexualite. Je to príkladom psychologickej skutočnosti, že vlastné sexuálne žiadostivosti nie sú zvyčajne pre človeka také nemorálne ako tie u iných.

Posadnutosť „toleranciou“ a jej nadraďovanie nadovšetko v snahe „nikoho neuraziť“ vedie paradoxne k zničeniu tolerancie, čo sa prejavuje tak, že už nie je dovolené otvorene vyjadrovať nesúhlas s praktikami homosexuálnych párov.

Vyškrtnutie zo zoznamu ochorení

Hnutie homosexuálov dosiahlo jeden zo svojich najväčších úspechov v roku 1973, kedy Americká psychiatrická asociácia hlasovaním (čo bol precedens, ktorý je sám o sebe dosť pochybný spôsob prezentovania vedeckých faktov) vylúčila homosexualitu zo zoznamu duševných chorôb. V roku 1991 ju vyradila takisto Svetová zdravotnícka organizácia z medzinárodnej klasifikácie chorôb.

Súčasťou tlaku na Americkú psychiatrickú asociáciu bolo obviňovanie, že psychiatri sú zdrojom útlaku voči homosexuálom. Počas panelovej diskusie v roku 1970 o „transsexualizme a homosexualite“ boli pokusy o zdiskreditovanie psychiatrov. Vyskytovali sa prípady zastrašovania psychiatrov, ak vyjadrovali kritický názor na homosexualitu. Po vyvinutí značného tlaku, sa im časom s pomocou médií podarilo získať svoju reprezentáciu všade tam, kde sa diskutovalo o homosexualite. V roku 1974 sa homosexuálom nakoniec podarilo prinútiť APA, aby odstránila homosexualitu zo zoznamu duševných porúch. Niektorí psychiatri sa však postavili proti tomuto rozhodnutiu a požiadali o uskutočnenie referenda o tejto otázke. Homosexuálni aktivisti však výrazne zalobovali a rozoslali členom list, v mene APA, v ktorom žiadali o podporu návrhu, ktorý už APA prijala, pretože v opačnom prípade by došlo k diskreditácii organizácie v očiach verejnosti. Členovia APA potvrdili toto rozhodnutie, tým že 58% hlasovalo v prospech predošlého uznesenia. Za úspechom stálo i to, že psychiatri považujú za chorého najmä takého človeka ktorý si sťažuje na určité problémy (ego – dystonický homosexuál). Svoje pravdepodobne urobila možnosť prežívania homosexuality ako ego-syntonickej. Avšak stále existuje skupina psychiatrov, ktorí sú presvedčení a neboja sa to aj verejne a odborne vyjadriť, že homosexualita je abnormálny stav.

Treba registrované partnerstvá alebo manželstvá homosexuálov?

Množstvo právnych záležitostí, ktorými aj u nás argumentujú homosexuáli potrebu registrovaných partnerstiev si môžu homosexuáli zabezpečiť viacerými parciálnymi zmluvami alebo inými postupmi, ktoré umožňuje daná legislatíva.

Výnimočnosť heterosexuálneho manželstva je v tom, že sa vymyká spod dvoch najvýznamnejších reduktívnych pohľadov. Jeho význam nie je iba v plodení a jeho význam nie je ani iba v hlbšom vzťahu oddelenom od plodenia. Jeho špecifickosť je v tom, že kombinuje plodiaci potenciál s blízkym vzťahom. Pohľad na manželstvo, kde sa oddeľuje zmysel pohlavného styku od plodenia ho redukuje na vzájomnú masturbáciu, čo sa niektorí pokúšajú popisovať ako znak romantického vzťahu. Tým pádom sa nejedná o akt reprodukčného typu. Je totiž bez potenciálu oplodnenia. Je to vzťah, ktorý sa obmedzuje len na uspokojovanie svojich sklonov bez ochoty participovať na rôznych spoločných dobrách spoločnosti súvisiacimi s možnosťou plodenia. Vo všetkých prípadoch sexuálnych deviácií, nielen v prípade homosexuality, realizovaná sexuálna túžba po rozkoši vedie k ťažkým deformáciám charakteru spolu s ďalšími nežiaducimi následkami. Ak by sme sexualitu chápali len ako prejav uspokojovania rozkoše a prejav náklonnosti a priazne, potom sa zdá, že neexistuje dôvod, prečo by sme mali brániť pedofilovi, aby prejavoval náklonnosť deťom sexom pokiaľ neprotestujú alebo prečo by sme sa mali ohradzovať, keď sa táto náklonnosť vyjadrí skupinovo. Ak je najhlbší význam sexu v prejave náklonnosti, potom odpadá partnerská exkluzivita – prečo sa nepodeliť s náklonnosťou s viacerými ľuďmi nielen úsmevom, ale aj sexom?

Ak štáty nebránia šíreniu antikoncepcie, potom sa len ťažko odôvodňuje odmietavý postoj voči štátom uznaným partnerstvám homosexuálov. Vo svetle heterosexuálneho sexu redukovaného na príjemnosť oddelením od potenciálu plodenia sa zamietavý postoj voči homosexuálnym partnerstvám či manželstvám logicky javí ako diskriminácia a nespravodlivosť.

Viaceré patologické ideológie nahovárali spoločnosti už v minulosti, že si deti vystačia bez prirodzeného modelu rodiny, kde je otec-matka ako muž-žena. V nacistickom Nemecku aj v Sovietskom zväze mali takéto experimenty tragické následky. Je zaujímavé, že mnohí zástancovia adopcie detí homosexuálnymi pármi majú problém až pri predstave, keď by mali dať na takéto osvojenie svoje vlastné dieťa.

Tam kde sa schváli osvojenie detí pre homosexuálne páry, sa možno oprávnene pýtať, odkedy začnú schvaľovať úrady adopciu aj alkoholikom? Pri porovnávaní detského domova verzus rodina sa totiž vo všeobecnosti tvrdí, že je jednoznačne lepšia rodina. K jednej deviácii môže teda pokojne časom pribudnúť ďalšia?

Kedy skončí Dúhový pride?

V Čechách majú homosexuáli nadštandardné výhody podobné rodinám. Môžu uzatvárať registrované partnerstvá, ktoré im zaručujú celý rad výhod, česká verejnoprávna televízia im dokonca venuje pravidelný vysielací priestor. Nestačí to. Homosexuáli musia napriek tomu všetkému pochodovať, ako tomu bolo napríklad v roku 2011 na Prague Pride. Pre časť spoločnosti, ktorá si myslí, že tému môže vyriešiť inštitút registrovaného partnerstva je to jasný odkaz. Skúsenosti vravia, že nevyrieši.

Zdroje a ďalšie informácie nájdete na stránkach:

ZdravySex.sk [2]

Homosexualita a iné odchýlky sexuálneho správania [3]

Homo-revolúcia [4]

Foto: Flickr.com, Pink Sherber Photography