Propotratový aktivista sa v tomto prípade znížil ku kopaniu do ženy.

Štyri videá zo série Predsudky a bariéry s členmi rómsko-nerómskej hudobnej skupiny F6.

Americký denník zverejnil list uruguajského misionára v Angole, ktorý u čitateľov vyvolal mimoriadne pozitívnu odozvu.

Drahý brat novinár, drahá sestra novinárka!

Som jednoduchý katolícky kňaz. Som hrdý na svoje povolanie a som v ňom šťastný: už viac ako dvadsať rokov žijem v Angole ako misionár.

Konštatujem, že v mnohých médiách, najmä vo vašom denníku, vidno nárast počtu článkov, ktoré sa zaoberajú pedofilnými kňazmi. Tieto sa publikujú s ľahkou a istou perspektívou, že budú mať emotívny dosah, keď sa v živote týchto kňazov budú hľadať a skúmať minulé omyly.

Ilustračné foto: koncert Rolling Stones NO FILTER TOUR, Spielberg, Rakúsko, 16. 9. 2017

Foto: alp-studio-on-unsplash

Spoločnosť zasahuje trend antisociálneho správania – politickú kultúru už dlho kazia prejavy slovnej agresivity, ba rastie už aj násilie na uliciach … Ani pre turistov zo zahraničia už nie sme tak bezpečnou krajinou… Bežní ľudia môžu byť z našej politickej reprezentácie znechutení, alebo byť znepokojení, cítiť sa na ulici menej bezpečne a pýtať sa: „Čo sa to deje?!“
Korene trendu sú už odborníkom známe: „Pomerne veľké množstvo výskumov bolo po druhej svetovej vojne – a hlavne v období zvyšujúceho sa počtu neúplných rodín, t.j. väčšinou rodín bez otca – venovaných dôsledkom absencie otca na vývoj detí. Výsledky týchto výskumov v prevažnej miere potvrdzovali, že absencia otca má vo zvýšenej miere za následok antisociálne správanie detí, kognitívnu nevyvinutosť*, podpriemerné školské výsledky, konflikt pohlavnej identity a nízke sebavedomie.“[1] (* kognitívna schopnosť = poznávacia schopnosť)
O zanedbanom vnímaní otcovstva v Cirkvi som písal už v blogu Nádvorie nenachádzajúcich? Dôsledky tohto javu však presahujú to, čo sa do blogu zmestí. Schopnosť civilnej spoločnosti vnímať otcovské aspekty života na tom nie je o nič lepšie. Preto ponúkam aspoň stručný náčrt súvislostí:

Ilustrácie: Vladimír Renčín, zdroj - http://rencin-kpfrh.photoplanet.cz/

Prokrastinácia je postmoderný názov výraznej a chronickej tendencie odkladať plnenie náročných povinností a úloh – najmä tých nepríjemných – na neskôr. To môže predstavovať riziko pre duševné zdravie. Psychologicky sa prokrastinácia vysvetľuje ako prejav úzkosti spojenej s predpokladanou činnosťou. S tým súvisí aj isté ochromenie schopnosti rozhodovať sa a zvoliť jednu z možností správania, ak je tých možností viac, či veľa. Názov pochádza z latinského pro- (= pre, na) a crastinus, cras = zajtrajší, zajtra.
Psychiater R. Honzák píše, že vznešený názov „prokrastinácia“ je premenovaná lenivosť.
Áno, aj. No nie iba a vždy.
Prokrastinácia môže byť i následok pôsobenia sociálnych hackerov!
(aktualizované!)

Snímka z filmu Moses, réžia: Roger Young, 1995

Poukázať na nedostatky viery patrí k povolaniu kazateľov – najmä klerikov, ale aj laických teológov. Avšak k ich povolaniu nepatrí zostať iba pri „údržbe“ správnosti náuky viery, konštatuje i pápež František: „Existujú …náboženskí predstavitelia, ktorí sa pýtajú, prečo ich ľudia nechápu a nenasledujú napriek tomu, že ich návrhy sú logické a jasné. Pravdepodobne preto, lebo sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku.“ (Evangelii gaudium 232; ďalej EG).
Myslím, že redukcia viery na rétoriku sa netýka konkrétne arcibiskupa Cyrila Vasiľa, predsa však jeho kázeň – Čím je človek bez viery vo vzkriesenie? – priam volá po hlbšom zamyslení: odkiaľ uvedený šokujúci paradox pochádza?
Prečo sa v Európe ovocie evanjelizácie vytráca?
Prečo v Európe počet kresťanov aj ich porozumenie obsahu vlastnej viery upadajú?
Ako a čím sa to dá napraviť?