Iz 40, 25-31

„Komuže ma prirovnáte, aby som mu bol podobný?“ – vraví Svätý.
Zdvihnite oči k nebu a pozrite: kto toto všetko stvoril?
Ten, čo vyvádza ich spočítané zástupy a všetky volá po mene;
taká nesmierna je jeho moc a sila, že ani jedno z nich nechýba.
Prečo vravíš, Jakub, Izrael, prečo hovoríš:
„Skrytá je moja cesta pred Pánom, môjmu Bohu sa moje právo vymyká?“
Nevieš alebo si nepočul?
Pán je večný Boh, ktorý stvoril zemské končiny;
on neomdlie, ani sa neunaví a jeho múdrosť nemožno vyskúmať.
On dáva unavenému silu a bezmocnému rozmnožuje zdatnosť.
Mladí omdlievajú od únavy a junač podlomená padá,
ale tí, čo dúfajú v Pána, načerpajú novú silu, dostanú krídla ako orly,
utekať budú, a neustanú, budú putovať, a neomdlejú.

Iz 40, 25-31
(z liturgických čítaní na dnešný deň)

***

Byť jedným z mnohých, a predsa byť jediný.

To je výsada človeka.

Človeka často zraneného, bezmocného, unaveného...

Ale milovaného.

Večným Bohom.