sexualita, čistota, panenstvo a médiá

Písal som krátku odbornú prácu. To, čo nasleduje, je jej mierne upravená verzia (formát blogu nedovoľuje všetko to, čo písaný text vyžaduje).

Ľudská sexualita
Zodpovedná sexualita mnohokrát nie je pre človeka vlastníctvom, ale cieľom, na ktorý sa musí stále znova orientovať a trpezlivo sa oň usilovať. Pretože sexualitu možno prežívať čnostne aj v svetskej a profánnej oblasti, treba sa usilovať o takú výchovu, ktorá prinesie prežívanie sexuality dôstojne a s prospechom v ľudskej i duchovnej rovine. Je dynamizmom, ktorý vedie človeka k vyzretiu a dospelosti, osobnej dokonalosti, ktorá sa vyznačuje tým, že sa s obetavou láskou vie otvárať druhému a slúžiť, a zároveň vie aj rešpektovať samostatnosť druhého a citlivo prijímať intimitu blížneho a pomáhať mu bezpečne žiť v pokojnom medziosobnom prostredí. Cirkev princípy a normy sexuálneho života nepokladá za urážlivé tabu, ani nesúhlasí s niektorými manichejskými predsudkami, ale s istotou vie, že (normy) korešpondujú s božským poriadkom stvorenia a Kristovho Ducha, a napokon, aj s ľudskou dôstojnosťou.
Mravná sila a čnosť vytvárajúca poriadok v oblasti ľudskej sexuality sa v kresťanskej morálke nazýva čistota. Čistota znamená úspešnú integráciu sexuality do ľudskej osoby a tým vnútornú jednotu človeka v jeho telesnej a duchovnej skutočnosti... Čnosť čistoty zahŕňa teda v sebe mravnú neporušenosť osoby a úplnosť daru seba samého.

Čistota
Výchova k rodinnému životu a učenie sa zodpovednosti v sociálnom živote vyžaduje formáciu k čistote a sebadisciplíne. V tomto procese výchovy nemožno zabúdať na to, že čistota je viac ako vyhýbanie sa nečistému. Pokojne možno tvrdiť, že každý pokrstený je povolaný k čistote. Kresťan si obliekol Krista (porov. Gal 3,27), vzor každej čistoty. Všetci veriaci sú povolaní, aby viedli čistý život podľa svojho osobitného stavu. Pri krste sa kresťan zaviazal, že bude žiť svoj citový život v čistote. Čistota žitá v konkrétnosti všedného dňa je morálna čnosť. Je aj Božím darom, milosťou, ovocím Ducha (porov. Gal 2,22n). Duch Svätý dáva schopnosť napodobňovať Kristovu čistotu (porov. 1Jn 3,3) tomu, kto bol znovuzrodený vodou krstu. Posudzovať čistotu len v jej abstraktnom duchovnom význame by bolo málo. Treba ju vnímať v jej konkrétnosti ako typicky mužskú alebo ženskú ušľachtilú skúsenosť. Je rozdiel medzi prežívaním čistoty u muža a u ženy. Tieto dve čistoty sa dopĺňajú v bohatšej čistote.
Pretože čistota formuje a usporadúva sexuálne sily tak, aby mohli naozaj slúžiť tým cieľom, ktoré rozpoznávame ako podstatné pre pohlavnú lásku, možno o nej povedať, že je viac ako len zdržanlivosť. Treba sa na ňu pozerať z hľadiska hodnôt, ktoré má chrániť a podporovať. Aby čistota mohla byť v službe lásky, predpokladá naučiť sa sebaovládaniu, ktoré je výchovou k ľudskej slobode. Alternatíva je zrejmá: alebo človek ovláda svoje vášne a nadobudne pokoj, alebo sa nechá nimi zotročiť a stane sa nešťastným (porov. Sir 15,14). Láska je stvárňujúcim princípom všetkých čností. Pod jej vplyvom sa čistota javí ako škola osobného darovania sa. To, že sebaovládanie je zamerané na sebadarovanie v konkrétnom živote znamená, že čistota vedie toho, kto ju žije, k tomu, aby sa pre blížneho stal svedkom Božej vernosti a nežnosti.
Čistota podľa Tomáša Akvinského spočíva v duši ako v subjekte, ale matériu má v tele. Čistote patrí, aby človek podľa úsudku rozumu a voľby vôle umiernene používal údy tela. Čistota znamená, že žiadostivosť je očisťovaná rozumom. Čnosťou je vtedy, keď je náklonnosť uspôsobovaná podľa rozumu. Čnosť čistoty podlieha základnej čnosti miernosti, ktorá má za cieľ preniknúť rozumom vášne a túžby ľudskej zmyslovosti. Čistota zrejme nie je prvá zo všetkých čností. Pán a rovnako aj apoštoli jasne vyzdvihovali ako najdôležitejšiu čnosť lásku k blížnym. Ako hlavé prikázanie Novej zmluvy bol jednoznačne stanovený zákon lásky. Ostáva však pravdou, že po láske k blížnemu to bola práve sexuálna disciplína, ktorou sa raní kresťania líšili od pohanských súčasníkov.
Ak prijmeme, že čistota je viac, ako iba vyhýbanie sa nečistému, potom sa čnosť čistoty neobmedzuje len na vyhýbanie sa hriechom; obsahuje v sebe pozitívne a vyššie nároky. Je čnosťou, ktorá zanecháva stopu v celej osobnosti, v jej vnútornom i vonkajšom správaní a v žiadnom životnom stave sa neredukuje na vonkajší prístup. Musí vyjadrovať čistotu ľudského srdca podľa Kristových slov: „Počuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5,27n). Čnosť čistoty sa rozvíja v priateľstve. Ukazuje učeníkovi, ako nasledovať a napodobňovať toho, ktorý si nás vyvolil za svojich priateľov (Jn 15,15), úplne sa nám daroval a dáva nám účasť na svojej božskej prirodzenosti. Čistota je prísľubom nesmrteľnosti.
V dnešnej dobe, možno viac ako kedykoľvek predtým, je potrebné osvojiť hranice, ktoré boli vždy pripomínané Cirkvou ako návod na čistý život: disciplína zmyslov a ducha, bdelosť a múdrosť vo vyhýbaní sa príležitosti na hriech, stráženie pudov, umiernenosť zábav, zdravá práca, časté odvolávanie sa na modlitbu, sviatosti zmierenia a Eucharistie, starostlivosť o rozvoj úcty k Nepoškvrnenej Božej Matke a nasledovanie života svätých a ostatných veriacich, najmä mladých, ktorí sa dopracovali k praktizovaniu čistoty. Najmä sa treba usilovať o vysokú ideu čnosti čistoty, jej krásy a žiariaceho lesku. Ona oslavuje ľudskú bytosť a robí ju schopnou pravej, nesebeckej, štedrej a rešpektujúcej lásky.
Pán vyžaduje čistotu nielen v správaní, ale aj v myslení (porov. Mt 5,28). Radí k najdokonalejšej forme zdržanlivosti: k panenstvu pre nebeské kráľovstvo (Mt 19,10-12).

Panenstvo
Pohľad Tomáša Akvinského je dodnes východiskom pre prehĺbenie teologicko-spirituálneho vnímania panenstva. Jeho vízia sa zdá označením osobitnej úcty hodnoty panenstva, ale bez toho, že by to znamenalo ignorovanie ostatných hodnôt, napríklad manželských. V Summe Theologiae je reflexia o panenstve umiestnená v kontexte čnosti čistoty ako jedna z jej špecifických foriem. To, čo špecifikuje panenstvo v kontexte čistoty je zámer stáleho zdržiavania sa akéhokoľvek pohlavného pôžitku. Neporušenosť telesného údu je vo vzťahu k panenstvu akcidentom a sloboda pôžitku je jeho matériou. Rozhodujúcou sa ukazuje motivácia všetkého toho, čo Tomáš zhŕňa slovami sv. Augustína: „Panenstvo je zdržanlivosť, ktorou sa neporušenosť tela sľubuje, zasväcuje a zachováva pre samého Stvoriteľa duše a tela.“
Rozlíšenie medzi vonkajšími dobrami človeka, telesnými a duchovnými dobrami, a ich hierarchia dovoľujú Tomášovi hovoriť nielen o prípustnosti panenstva, ale ho aj vyzdvihnúť a chváliť. K správnosti rozumu patrí, aby sa dobrá používali podľa príslušnej miery. Preto ak sa niekto zdržuje vlastnenia niečoho, čo by inak bolo dobré vlastniť, kvôli starostlivosti o zdravie tela alebo kvôli kontemplácii pravdy, nebolo by to hriešne, ale zhodujúce sa so správnym rozumom. Podobne, ak sa niekto zrieka telesných pôžitkov, aby mohol slobodnejšie kontemplovať pravdu, patrí to k správnosti rozumu. Preto si zbožné panenstvo odrieka každý pohlavný pôžitok, aby mohlo slobodnejšie kontemplovať to, čo je božské. Z toho vyplýva, že panenstvo nie je niečo hriešne, ale chvályhodné.
V tej istej perspektíve ponúka Tomáš riešenie otázky o nadradenosti panenstva nad manželským životom. Hovorí o dôkaze z príkladu Krista, ktorý si vybral panenskú matku a aj sám zachovával čistotu. Druhý dôkaz nachádza v návode sv. Pavla, ktorý odporúčal panenstvo ako najlepšie dobro. A napokon tretí v rozume, pretože božské dobro je nadradené ľudskému, dobro duše je pred dobrom tela a dobrá kontemplatívneho života sú lepšie ako dobrá aktívneho. Samozrejme to neznamená, že z nadradenosti panenstva nad manželským životom by bolo možné vyvodzovať nadradenosť tých, čo žijú v panenstve nad tými, čo žijú v manželstve. Naopak, kto žije v manželstve môže byť lepší ako niekto žijúci v panenstve.
Pre Tomáša je však najdôležitejším faktom to, že panenstvo nikdy nestráca z pohľadu svoj teologálny rozmer, ktorý mu v konečnom dôsledku dáva rozhodujúcu hodnotu. Cieľom, vďaka ktorému sa panenstvo stáva chvályhodným, je oddanosť božským veciam. Preto sa teologálne čnosti, a aj čnosť nábožnosti, ktorých povolaním je samo zaoberanie sa božskými vecami, uprednostňujú pred panenstvom.

V médiách...
Dnešná doba vyžaduje, aby sa čistota nepokladala, neprežívala a teda ani nepredkladala výhradne ako trestanie pôžitku, ale najmä ako usmernenie pohlavného života k osobnému povzneseniu v medziosobnej láske.
Čistota ako nanajvýš osobná úloha zahŕňa aj kultúrne úsilie, pretože pokrok ľudskej osoby a rozvoj samej spoločnosti sú navzájom závislé. Čistota predpokladá rešpektovanie práv osoby, najmä práva dostať takú informáciu a výchovu, ktoré rešpektujú morálne a duchovné dimenzie ľudského života. Správne používanie prostriedkov komunikácie preukazuje významné a nemalé služby ľudstvu, čo sa týka duševného osvieženia a vzdelávania, ako aj na poli šírenia a upevňovania kráľovstva Božieho. Žiaľ, spoločnosť dokáže tieto prostriedky používať i proti plánom božského Stvoriteľa - na svoju vlastnú ujmu. Zneužívanie týchto prostriedkov často spôsobuje ľudskej spoločnosti škody. Nepremyslené používanie prostriedkov komunikácie a zábavy predstavuje zvláštne nebezpečenstvo pre mravné cítenie. Médiá, ktoré vedia byť účinnými prostriedkami šírenia informácií, výchovy a spolužitia, sa môžu stať nástrojom pokriveného pohľadu na život, rodinu a mravnosť. Dobrovoľnú spoluprácu pri výrobe alebo šírení mravne závadných produktov treba označiť ako mravné zlo. Užívatelia týchto materiálov škodia nielen sebe, ale stávajú sa necitlivými aj k dôstojnosti a právam druhých. Hoci je nutné rešpektovať legitimitu práva na slobodu prejavu, je rovnako nevyhnutné uznávať aj práva všetkých jednotlivcov, rodín a spoločností na súkromie, verejnú mravnosť a ochranu ich základných hodnôt.
Zvláštnu zodpovednosť - čo do správneho upotrebovania spoločenských komunikatívnych prostriedkov - majú všetci, čo majú akúkoľvek účasť na príprave a predvádzaní tvorby. Je očividné, akú veľkú a veľmi vážnu zodpovednosť treba pri terajšom položení človeka pripisovať tým, čo svojimi informáciami alebo podnetmi môžu viesť ľudské pokolenie po správnej alebo po skazonosnej ceste. Umelci, spisovatelia a všetci tí, ktorí narábajú s nástrojmi sociálnej komunikácie, musia praktizovať svoju profesiu v súlade so svojou kresťanskou vierou vedomí si obrovského vplyvu, ktorým môžu disponovať. Musia pamätať na to, že primát objektívneho morálneho poriadku musí byť rešpektovaný absolútne všetkými, a že im nie je dovolené preferovať domnelý estetický cieľ, materiálne výhody alebo úspech. Týka sa to umeleckej i literárnej tvorby, predstavení a informácií, každému vo vlastnej oblasti, dávať dôraz na ohľaduplnosť, diskrétnosť, miernosť a správny zmysel hodnôt. Takým spôsobom, vzdialeným zväščovaniu rastúcej neviazanosti mravov, prispejú k jej pribrzdeniu a aj uzdraveniu morálnej klímy spoločnosti.
Mnohí mediálni pracovníci vynikajú svojimi osobnými a profesionálnymi kvalitami. Verne uplatňujú morálne normy. Tak sa snažia zaujať postoj zodpovednosti a sú oduševnení veľkou úctou za spoločné dobro. Ich nasadenie, najmä nasadenie tých, ktorí sa snažia poskytovať zdravé rodinné zabavenie, si zo strany spoločnosti i Cirkvi zasluhuje obdiv a povzbudenie. Sú to práve mediálni pracovníci, ktorí by mali cítiť potrebu podieľať sa na formulácii a uplatňovaní kódexov správneho masmediálneho jednania s cieľom ochrany verejného dobra. Zákonodarné orgány sú povolané vytvárať primerané zákony a dbať o ich uplatňovanie v praxi. V prvom rade je potrebný zdravý postoj občanov. Treba vypestovať zodpovedný a kritický prístup k médiám a zaistiť platnosť všetkým k tomu potrebným spoločenským a etickým hodnotám. Široká verejnosť musí dávať najavo svoje presvedčenie a tak sa snažiť o vysoký štandard verejnej mravnosti.

Etika čistoty a zdržanlivosti musí byť, podobne ako každá ľudská skutočnosť, vtiahnutá do toho, čo nám priniesla Kristova Veľká noc. Musí byť očistená podľa požiadaviek Kristovho Ducha a tak sa približovať k tomu, aby bola stále viac novým evanjeliovým zákonom. Vďaka takémuto očisteniu podľa Ducha môžeme stále viac a nanovo chápať, aké dôležité miesto má čistota v osobnom živote človeka. Čím viac prenikneme do tajomstva stálej potreby a nevyhnutnej funkcie čistoty v živote človeka a čím viac spirituálnym inštinktom pocítime, čo táto čnosť žiada a našepkáva, tým lepšie budeme vedieť, v súlade s učením Cirkvi, aj prijať a plniť to, čo v konkrétnych prípadoch napovie svedomie. Ak je ono formované očisťujúcim Kristovým Duchom, tak ovocím tejto formácie bude úprimné úsilie a vážne myslené sebaovládanie, ktoré zasa otvárajú dušu človeka hodnotám kresťanskej čistoty. Ak je v srdci prítomný správny prístup a ak sa oň človek usiluje aj po každom jednotlivom zlyhaní, možno hovoriť o čistom človeku; čnosť totiž celkom zaniká až upustením od cieľovej predstavy, prípadne od základného nasledovania.

Bibliografia
- Aquinatis, T.: Summa theologica, tomus IV, AUGUSTAE TAURINORUM, 1893.
- Compagnoni, F. a kol.: Nuovo Dizionario di Teologia Morale, EDIZIONI PAOLINE, Milano 1990.
- Fiores, S. de & Goffi, T.: Slovník spirituality, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1999.
- Lora, E. (ed.): Enchiridion Vaticanum, Centro Editoriale Dehoniano, Bologna 1990, zv. 5 (1974-1976).
- Lora, E. (ed.): Enchiridion Vaticanum, Centro Editoriale Dehoniano, Bologna 1992, zv. 11 (1988-1989).
- Peschke, K.-H.: Křesťanská etika, Vyšehrad, Praha 2004.
- Soukup, E.: Theologická summa svatého Tomáše Akvinského Druhé části druhý díl, zv. 4, Krystal, Olomouc 1939.
- Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava 1999.
- Sväté písmo Starého i Nového zákona, SSV Trnava 1996.
- deklarácia Inter mirifica, in Dokumenty Druhého Vatkánskeho koncilu, SSV, Trnava 1993.

Internet
http://www.corpusthomisticum.org/it/index.age
http://www.sant-agostino.it/latino/santa_verginita/index.htm