deň s nádejou

na pár chvíľ som sa dostal do tábora. takého detského, ktorý pripravil náš kaplán s partiou mladých pre deti.
záplava mien na mňa tak doľahla, že som napokon bol rád, že si ešte pamätám to svoje ;-) večer sme šli pešo na sv. omšu do vedľajšej dediny a ja som mal možnosť zakúsiť, čo je to neúnavnosť jazyka v puberte. keď sme konečne prišli ku kostolu, šibalský úsmev s výrokom: "jazyk ma ešte nebolí, porozprávame sa aj cestou naspäť" ma celkom dorazil a zmohol som sa len na tichý povzdych: "mňa už uši áno!" mal som pocit, že niektorí mladí žijú v akejsi pseudorealite nechápajúc podstatné veci. ale tešil som sa aspoň z ich túžbz hľadať, nachádzať a poznať...
druhý deň ráno sme sa vybrali na túru. celý deň sme sa "motali" po horách. mňa postavili na koniec výpravy ako "zberača mŕtvol" a tak mojou úlohou bolo povzbudzovať tých, čo už nececeli spraviť ani krok, ostať tam, kde práve boli, alebo rovno zomrieť. hneď na začiatku som tieto "zdochlinky" rozohnal tým, že som im povedal, že kto chce ostať vzadu, bude sa so mnou modliť ruženec. tak nás ostalo asi päť. prvá zastávka bol vyšehrad s krásnym výhľadom na turiec a žiarsku kotlinu. po prestávke a obede sme sa spät, podľa vzoru mudrcov, pobrali inou cestou. ďalšou zastávkou bolo územie lovcov lebiek. nešlo o dokaličenie animátorov ani o zbavenie sa slabších členov. cieľom bolo siahnuť po zvyškoch energie, ktorá ešte v deťoch ostala s účelom čisto praktickým - aby večer dobre, a najmä rýchlo, zaspali. zaberák to nakoniec bol aj pre nás - domorodcov z kmeňa lebiek. strážili sme lebky (body) a brali životy. tie si však decká mohli obnovovať. proti tejto mnohonásbnej presile sme stáli štyria. ovocie naháňania sa pomedzi stromy sa ukázako vo chvíli, keď sme sa mali vydať na pochod domov. jeden nevládal chodiť, iný stáť, tretí ani ležať ;-) moja funkcia "zberača" sa zmenila na fuknciu riaditeľa materskej škôlky kombinovanou s úlohou pastierskeho psa a profesora biológie. decká boli schopné pýtať sa na každého chrobáka a rastlinku, stáť pri každej skalke a obdivovať každý strom. len aby nemuseli kráčať. a tak som v duchu ďakoval za môjho tatka, ktorý mal so mnou v horách presne tie isté problémy ako teraz ja s týmito drobcami. a rovnako som si zaspomínal na hodiny biológie a skautské schôdzky. pri otázkach detí som sa cítil ako národný umelec improvizácie a držiteľ nobelovej ceny za ochotu priznať si nevedomosť...
vrcholom všetkého bolo objavenie mäty piepornej. a keď som si dal do nosa jeden lístok, museli to skúšať všetci ;-) teda, tí, čo ostali vzadu. po zistení "ako to krásne vonia!" začali mätu zbierať a ja som si zasa nadával, že som im mal čo ukázať... najmä preto, že som tušil, ako to dopadne. a tak sme kráčali s mätou v nose, až kým sme ju necítili snáď aj v päte. s pribúdajúcou únavou a ubúdajúcimi silami sa naplnilo moje bolestné očakávanie. žvachol mäty skončil na zemi vedľa cesty. oj, či som sa len vytočil. a tak milým dievčatkám neostalo iné, ako ho pekne zdvihnúť a niesť ďalej. na druhej strane to bol reálny obraz doby - teraz chcem. a tak si naberiem, koľko chcem, bez ohľadu na to, koľko spotrebujem. a keď už nebudem chcieť, zahodím všetko to, čo som nachamtal, čo ma ťaží...
posledný úsek cesty sa zmenil na dávanie hádaniek a na "hádaj, na čo myslím". keď som zasa ostal celkom vzadu, s pár mŕtvolkami, nevediac, ako ich ešte motivovať, aby sa pokúsili kráčať rýchlejšie (alebo aspoň kráčať) a prosiac Pána o pomoc, ozvalo sa chlapčislo, ešte stále plné energie (odkial ju bral???): "poďme sa zasa modliť ruženec." a tak sme sa. a znovu to zabralo. tentokrát ostalo pri mne zo päť-šesť detí, v drvivej väčšine prvého stupňa ZŠ. to ma až tak z miery neviviedlo. ale keď som počul, ako sa modlia a keď som si všimol ruky zopäté počas celého ruženca, dostával som chuť žiť. tie decká ma znovu učili modliť sa... a boli to iné, ako tie, ktoré natrhali mätu, aby ju potom hodili na zem...
počas tohto dňa som sa znovu presvedčil o tom, ako veľmi záleží vzťah k stvoreniam na vzťahu k Stvoriteľovi...