"Vystúpil do neba" - jeden či štyridsať dní?

Téza o totožnosti autora Lukášovho evanjelia a Skutkov apoštolov je všeobecne prijímaná. Teológiou kontinuity jedného diela v dvoch zväzkoch je umiestnenie smrti a zmŕtvychvstania Pána na ich rozhranie, teda do stredu dejín. Udalosti veľkej noci Kristovho utrpenia a zmŕtvychvstania sú absolútnym vrcholom dejín.

Lukášov predhovor v Lk 1,1-4 sa vzťahuje na obe knihy, na začiatku Skutkov sa Lukáš odvoláva na predchádzajúce dielo a aj druhú knihu venuje Teofilovi (porov. Sk 1,1). Aj štruktúra diel je paralelná. Zvestovanie Márii v Lk 1,26-38 je prevzaté do „zvestovania“ „všetkým, čo bývajú v Jeruzaleme“ v Sk 2,14n. Ježišova cesta do Jeruzalema v Lk 9,15-19,27 je prevzatá do Pavlovej cesty do Ríma v Sk 25,1-28,31. Takisto Jeruzalem má v oboch spisoch dôležité miesto. Ježiš smeruje do Jeruzalema, aby sa „splnilo všetko, čo je v Písme“ (porov. Lk 18,31) a zároveň sa ten istý Jeruzalem stane miestom, z ktorého sa Cirkev rozšíri „až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8).
Druhý zväzok sa začína tým, čím sa prvý končí – nanebovystúpením Ježiša. Lukáš takto zobrazuje v tom istom čase bod prepojenia a rozlíšenia medzi osobnou Ježišovou históriou, ktorá na zemi končí (evanjelium) a históriou Cirkvi, ktorá sa začína (Skutky). Takto sa podčiarkuje začiatok historickej doby Cirkvi na zemi. Rozdiel však neznamená oddelenie. Jasne to vyplynie z misie Cirkvi, poverenej ohlasovaním Ježiša, ktorý je v jej strede. Teraz sa budeme venovať opisu tejto udalosti v oboch Lukášových dielach.

Opis v Lk 24, 44-53:
Potom im povedal: „Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch." Vtedy im otvoril myseľ, aby porozumeli Písmu, a povedal im: „Tak je napísané, že Mesiáš bude trpieť a tretieho dňa vstane z mŕtvych a v jeho mene sa bude všetkým národom, počnúc od Jeruzalema, hlásať pokánie na odpustenie hriechov. Vy ste toho svedkami. Hľa, ja na vás zošlem, čo môj Otec prisľúbil. Preto zostaňte v meste, kým nebudete vystrojení mocou z výsosti!" Potom ich vyviedol von až k Betánii, zdvihol ruky a požehnal ich. Ako ich žehnal, vzdialil sa od nich a vznášal sa do neba. Oni sa mu klaňali a s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Stále boli v chráme a velebili Boha.

Posledná stať evanjelia, ktorá hovorí o nanebovystúpení, vyzdvihnutí Ježiša do Božej slávy, sa podľa evanjelia odohráva v deň zmŕtvychvstania (pozri pozorne Lk 24). Ježiš vedie svojich apoštolov na Olivovú horu. Je to to isté miesto, na ktoré ich viedol po poslednej večeri. Znovu príde odchod. Po poslednej večeri to bol odchod na kríž a zostúpenie do podsvetia. Premoženie smrti a dar večného života. Teraz Ježiš odíde k Otcovi aby poslal apoštolom Tešiteľa, ktorý ich bude viesť životom na zemi tak, aby už nežili oni, ale aby v nich žil Kristus (porov. Gal 2,20). Ide pred nimi ako vodca, Dobrý pastier, ten ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10,14-15) a cez svoje vlastné utrpenie ich privedie do Božej slávy. Vo chvíli nanebovystúpenia „žehná“ učeníkov, „dvíha ruky“ a „vznáša sa do neba“ (Lk 24,50n). Oni sa s veľkou radosťou vracajú do Jeuzalema, zdržujú sa v chráme a „oslavujú Boha“ (porov. Lk 24, 52n, Sk 2,46). Lukáš zakončuje svoje evanjelium rovnako, ako ho začína – v chráme.

Opis v Sk 1, 1-11:
Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku až do dňa, keď dal skrze Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil, a vzatý bol do neba. Po svojom umučení im poskytol mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve. A keď s nimi stoloval, prikázal im, aby neodchádzali z Jeruzalema, ale aby očakávali Otcovo prisľúbenie: „O ktorom ste počuli odo mňa, že Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým." A zhromaždení sa ho pýtali: „Pane, už v tomto čase obnovíš kráľovstvo Izraela?" On im povedal: „Vám neprislúcha poznať časy alebo chvíle, ktoré Otec určil svojou mocou, ale keď zostúpi na vás Svätý Duch, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme." Keď to povedal, pred ich očami sa vzniesol a oblak im ho vzal spred očí. A kým uprene hľadeli k nebu, ako odchádza, zastali pri nich dvaja mužovia v bielom odeve a povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať."

Vzkriesený Ježiš odovzdáva učeníkom svoje posledné ponaučenia (porov. Sk 1, 3-8), odkazuje ich na to, čo ich už naučil, otvára im srdcia (porov. Lk 24, 31n). Prítomní sú očití svedkovia Ježišovho života, dostanú dar Ducha, ktorý ich bude posilňovať v misii „až po samý kraj zeme“ (porov. Lk 24, 49, Sk 1, 8).
Verše 4-5 nadväzujú na Lk 24, 36-49 cez použitie slov Jána Krstiteľa z Mk 1, 8. Lukáš často spája tému nanebovystúpenia s motívom hostiny (porov. Lk 22,1-38. 24,13-35. Sk 10,41). Ježišova prítomnosť na pozemskej hostine symbolizuje prekonanie nedostatku vo vzťahoch, získanie zmyslu života, oslobodenie od chorôb a otroctva hriechu. Toto umožňuje spoznať Vzkrieseného a zároveň uschopňuje svedčiť o zmŕtvychvstaní.

Časový moment vystúpenia do neba
Textový problém je rozdielny opis udalosti v Lk a Sk. Ak by text mal pochádzať od jedného autora, predpokladala by sa zhoda. Ide totiž o to, že kým v Lk je čas medzi zmŕtvychvstaním a nanebovystúpením pomerne krátky (ten istý deň!), v Sk ide o dobu 40 dní.

Možné riešenie
Vystúpenie do neba nie je v prvých výrokoch viery jav skúmaný sám o sebe. Treba si uvedomiť aj to, že Ježiš skôr, ako vystúpil k Otcovi, zostúpil od Otca na zem, keď si mocou Ducha Svätého vzal telo z Panny Márie. O vystúpení do neba musíme teda hovoriť ako o návrate do nebeského svetla, odkiaľ prišiel. Teológia príchodu Slova na svet a jeho prebývania v ňom je najjasnejšie riešená u Jána. Návrat k Otcovi je s týmto zostúpením v logickom súvise. Starovekí teológovia situujú vystúpenie do neba na Veľkonočnú nedeľu. Vystúpenie do neba je oslávením Zmŕtvychvstalého. Pavol a Ján stotožňujú oslávenie so vzkriesením a návratom k Otcovi. Naozaj je to jediné teologicky vhodné vysvetlenie. Zmŕtvychvstalý Ježiš predsa nečaká v nejakej jaskyni v okolí Jeruzalema na otvorenie nebeskej brány. Nie je možné, aby ten, ktorý premohol smrť bol obmedzený vo vstupe do života. Problémom ostávajú zjavenia počas 40 dní, ktoré vyvrcholia triumfálnym vstupm do Otcovho kráľovstva.
Treba rozlíšiť dva aspekty tajomstva nanebovystúpenia. To prvé sa deje hneď po zmŕtvychvstaní, keď v momente, zmŕtvychvstania Ježiš prešiel zo smrti do života a v tom istom okamihu vystupuje k Otcovi do neba. Druhé zjavenie tajomstva je prejavom jeho povýšenia, ktorý sa nám rozhodol poskytnúť, aby nám dal dôkazy o tom, že žije a môže kedykoľvek prísť napriek tomu, že už vystúpil k Otcovi. Jeho odchod k Otcovi, prechod tela do nebeskej sféry, neznemožňuje zjavenia. Naopak, bolo by omnoho ťažšie pripustiť, že by sa Ježiš reálne zdržiaval na zemi. Azda nevysvetliteľným by bol problém, kde sa nachádzal medzi zjaveniami.

Nemôžeme zabúdať na fakt, že Boh nás svojím Slovom vychováva. Preto aj časový rozdiel, ktorý je v ľudskom chápaní zachovaný medzi zmŕtvychvstaním a vystúpením do neba má pedagogický význam. Naznačuje, že Ježiš mal nebeský trón zaujatý už v čase zjavenia na vrchu v Galileji. Rovnako cez Máriu Magdalénu pripomína, že hoci vstupuje do novej existencie, predošlé vzťahy ostávajú zachované.
V Písme sa nanebovystúpenie opisuje trikrát. Samotný opis udalosti pravdepodobne slúžil autorom na uzavretie cyklu zjavení Ježiša Krista po zmŕtvychvstaní. Nejde o opis prvého vstupu do slávy (čo sa dá vyčítať aj z dôkladnej diskrétnosti opisu v Sk), ale o podanie posledného odchodu zo zeme pred jeho slávnym príchodom na konci čias.
Čo sa týka samotného opisu udalosti, nič v ňom nepripomína veľkolepé opisy týkajúce sa pohanských hrdinov, dokonca ani biblického Eliáša. Triezvosť opisu mierne narúša oblak a anjelské slovo, ktoré symbolizujú tajomstvo a zvýraznia výnimočnosť udalosti. Skutočne tu nejde o opis Kristovho triumfu, pretože ten sa uskutočnil už v okamihu vzkriesenia. Táto správa nás chce poučiť, že Kristus po tom, ako sa apoštolom „štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3), stiahol svoju viditeľnú prítomnosť zo sveta aby ju znova zjavil, „keď príde v sláve svojej i Otcovej a svätých anjelov“ (Lk 9,26).

Bibliografia

- Dufour, X. L. a kol.: Slovník Biblickej teológie, Dobrá kniha, Trnava 2003.
- Kliesch, K.: Skutky apoštolu, edícia Malý Stuttgardský komentár, zv. 5, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1999.
- Laconi, M. a kol: Vangeli sinottici e Atti degli apostoli, ELLEDICI, Torino, 1999.
- Messori, V.: Naozaj vstal z mŕtvych?, LÚČ, Bratislava, 2004.
- Muller, P.-G.: Evangelium sv. Lukáše, edícia Malý Stuttgardský komentár, zv. 3, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří, 1998.
- SSV: Sväté písmo, Rím 1995.