Drahí moji čitatelia, keď filozof Immanuel Kant (1724 – 1804) predstavil svoje vyše osemstostranové dielo „Kritika čistého rozumu“, tak francúzski a nemeckí osvietenci nadobudli intenzívny a pre nich veľmi príjemný pocit, že všetky dôkazy Božej existencie známe ako ontologické, ale aj iné scholastické dôkazy, že všetka táto práca predošlých generácií je takpovediac poprená a zdrvujúco zaprataná do hrobu. Tak sa otvorili cesty anglosaskému deizmu a francúzskemu ateizmu úplne dokorán. Deväťnáste storočie sa následne stalo storočím ateistických filozofických smerov a romantizmov obracajúcich pohľad od Boha len na človeka a na rozvoj jeho búrlivého kapitalizmu živiaceho spotrebiteľské chúťky v koloniálnych impériách.
Filozofi a myslitelia od vydania Kantovej kritiky (1781) až do vydania „Logiky vedeckého skúmania“ (1934), o ktorej bude reč nižšie, dúfali, že metafyziku porazili. Že ju odsunuli do sveta fantasmagórií, nezmyslov, dialektických ilúzií a absurdných hlúpostí, ktoré zdravý rozum „pozitivistu“ (teda akože človeka, čo verí vo vedu, a nie v Boha a v metafyziku) šmahom ruky odmietne. Metafyzika sa zaoberá „svetom“, čo je poza bežnú fyziku, teda svetom deduktívne odvodzovaných systémov, ktoré spoznávame len z rozumu, a nie zo skúsenosti. A tento svet ani skúsenosťou overiť nemôžeme. Patrí sem aj Boh, aj náboženstvá, ktoré pridávajú k metafyzike ešte aj lesk „Božieho zjavenia“. Drahí čitatelia, „to veda je kráľovnou“, hovoria pozitivisti 19. a 20. storočia. „To veda overiteľná zmyslovou skúsenosťou je realita! A nie fantazijné báchorky o Bohu a čo my vieme, čo si ešte metafyzici vysnili...“ Metafyzika, a s ňou aj naše „vedecky nie dobre overiteľné“ kresťanstvo, dostali tvrdú ranu.
Aspoň tak sa do roku 1934 myslelo. A potom sa niečo stalo... Drahí čitatelia, na scénu prišiel KARL POPPER.
----
Poznámka: Komu sa nechce čítať celý článok, na jeho konci ponúkam ZHRNUTIE.
----
INDUKCIA. To je logická metóda pozitivistov, ktorí s nadšením obhajujú vedu v úmysle zlikvidovať náboženstvo a metafyziku. A v tom spočíva kľúč – rakúsky filozof Karl Popper (1902 – 1994) indukciu odmieta.
Čo je to vlastne tá indukcia?
Obvykle sa za indukciu považuje logické vyvodzovanie všeobecných hypotéz z čiastkových pozorovaní alebo jednotlivých skúseností. Napríklad: Predvčerom som videl desať bielych labutí. Včera som videl ďalších iných dvadsať bielych labutí. Dnes som videl zase inde iných 15 bielych labutí. Tak z toho vyindukujem, teda zovšeobecním pozorovania do hypotézy, že zrejme sú všetky labute biele. Už vari od čias Francisa Bacona (1561 – 1626) sa novoveká veda postavila na indukcii, čiže na zmyslovej skúsenosti, z ktorej sa budujú hypotézy a teórie – teórie, ktoré by akože mali byť „skúsenosťou potvrdené hypotézy“. Niet divu, že pozitivisti toľko neznášali náboženstvá – lebo ony sú postavené na dedukcii a tzv. Božom zjavení alebo takom niečom. Takže nič, čo by sme mohli overiť skúsenosťou. „Indukcia sa tu neuplatní, a teda nech to zhorí všetko v peci!“ vravia do boja. (Vlajkový empirista David Hume doslova hovorí, že „metafyzika je sebaklam, ktorý by sme mali vrhnúť do ohňa.“)
----
POZNÁMKA: Za metafyziku považujme aj naše kresťanstvo, ale len nateraz a pracovne, pretože kresťanstvo vychádza aj zo Zjavenia, zatiaľ čo skutočná metafyzika vychádza len z rozumu – môžeme však nateraz kresťanstvo považovaťza súčasť metafyziky, lebo je s ňou na jednej lodi. Podobne sú na jednej lodi s metafyzikou aj matematika a logika, ktoré sa taktiež budujú nie indukciou, ale dedukciou. To je pre túto loď spoločné – budujú sa deduktívne. To, čo budeme považovať za vedu, to sa buduje akože induktívne.).
----
Popper neignoroval dobre badateľný rozdiel medzi vedou a metafyzikou. Práve naopak – uvedomoval si, že veda je inak budovaná a má inú mieru istoty, než metafyzická špekulácia. Vystupuje tu na scénu problém stanovenia hranice medzi vedou a metafyzikou. Popper sa usiluje nájsť vhodné demarkačné (spomínanú hranicu vyznačujúce) kritérium. Empiristi, najmä tí, ktorí sa združovali do pozitivistických krúžkov, tí verili, že demarkačným kritériom je skutočnosť, že vedecké systémy možno rozdeliť na elementárne tvrdenia, ktoré získavame zo skúsenosti (tzv. atomické propozície), a to, že musia byť tieto elementárne tvrdenia overiteľné skúsenosťou.
Ale to nie je všetko, drahí čitatelia!
Títo pozitivisti a empiristi si uzurpovali právo už od skorého 18. storočia vyhlasovať tie systémy, ktoré nespĺňajú demarkačné kritérium (teda sú nevedecké, sú metafyzické), za zmysluprázdne a nezmyselné systémy! A to je už hneď očividný rozdiel medzi nimi a pánom Popperom. Popper totiž nielenže navrhuje úplne iné budovanie empirických vied, a teda aj iné demarkačné kritérium pre rozlíšenie vedy od metafyziky, ale on by si nikdy nedovolil tvrdiť, že systémy, ktoré nie sú vedecké, že by boli zmysluprázdne. Popperovi nejde o odstránenie a dehonestáciu metafyziky; preňho sú neempirické vedy len metafyzickou špekuláciou, o ktorej môže byť vedená rozumná reč. Takto sa istým spôsobom Popper zastáva metafyziky a náboženstva, a teda známe „kto nie je proti nám, je za nás“ tu smieme uplatniť... :-)
Vitajte teda, pán Popper, na našej lodi a na lodi mojich obľúbených filozofov! :-)
----
Aké demarkačné kritérium (na stanovenie hranice medzi vedou a metafyzikou) predstavuje majster Karl Popper?
Predovšetkým si treba pripomenúť, že Popper odmieta existenciu celej induktívnej logiky – hovorí, že nič také ako indukcia nejestvuje. Je to klam. Je to ilúzia. Nikdy nás čiastkové pozorovania získané skúsenosťou neoprávnia javy zovšeobecňovať a budovať tak vedecké teórie. Ako to? Nebúra tým Popper vlastne základnú metódu novovekej vedy využívanej už celé stáročia? Aby som bol stručný, Popper má názor, že skúsenostné (tzv. empirické) vedy sa budujú a budovali odveky ináč. A síce tzv. deduktívnym testovaním teórií. Čo je to?
DEDUKTÍVNE TESTOVANIE TEÓRIÍ znamená v skratke to, že človeku napadne nejaká nová myšlienka (nejaká hudobná téma, dramatický konflikt alebo povedzme vedecká teória) a z nej sa následne dedukujú (odvodzujú) všetky dôsledky. Tieto dôsledky sa navzájom porovnávajú a skúma sa ich vzájomný logický vzťah. Samozrejme, dôsledky, dedukciou vyvodené z vedeckej teórie, sa porovnávajú aj so skúsenosťou, ktorá má veľký podiel na tom, že sa vedecká teória prijme ako „osvedčená“ – pozor, ale nikdy nie ako raz a navždy platná, iba zatiaľ osvedčená logickými vzťahmi dôsledkov a porovnávaním dôsledkov so skúsenosťou. Vnuknutie novej myšlienky je vecou výskumu skôr empirickej psychológie – podľa Poppera je pre logickú analýzu vedeckého poznania irelevantné.
Popper je dôsledný logik. Vraví, že stimulácia a uvoľnenie inšpirácie novej teórie nie je pre logiku zaujímavé. Logiku zaujíma až následná deduktívna logická rekonštrukcia formulovanej a predloženej teórie. Takže Popper ostražito odmieta indukciu – tým pádom odmieta aj demarkačné kritérium logických pozitivistov alebo podobných empiristov. (Čiže tých, ktorí sú voči nám nepriateľskí, lebo chcú našu metafyziku a kresťanstvo zavrhnúť ako zmysluprázdne bláboly.) Aké teda navrhuje demarkačné kritérium Popper?
Pozitivisti teda považujú za hlavné DEMARKAČNÉ KRITÉRIUM verifikovateľnosť tvrdení – čiže tvrdenia sú zmysluplné, keď ich možno overiť skúsenosťou. Takže celá metafyzika, aj kresťanstvo „môže odísť na večný odpočinok“. Iste chápete, že kresťanské tvrdenia sú založené na viere a nedajú sa overiť vedecky, empiricky, skúsenostne.
Popper však navrhuje opačné demarkačné kritérium! Nech je demarkačným kritériom nie overiteľnosť tvrdení, ale naopak, ich falzifikovateľnosť – čiže ich spôsobilosť byť poprenými. Vedecký systém musí dovoľovať svoje vyvrátenie skúsenosťou! Takže ak Boh nemôže byť vyvrátený skúsenosťou, nesplnil demarkačné kritérium, preto bude odsunutý v Popperovom duchu nie do zmysluprázdna, ale len do nevedeckej polohy, teda do metafyzickej špekulácie.
----
ZHRNUTIE
Takže si na záver zhrňme, prečo je Popper naším priateľom:
1. Odvážil sa sám ako Žid (aj keď je z rodiny konvertovanej na protestantizmus) postaviť prevažne židovským kolegom filozofom z Viedenského pozitivistického krúžku a odmietnuť ich demarkačné kritérium a celú induktívnu logiku, ktorá by metafyziku mala totálne dehonestovať. To si treba veľmi vážiť.
2. Vybral si za demarkačné kritérium určujúce hranicu medzi vedou a nevedou falzifikovateľnosť tvrdení, takže naše viery v Boha a v podobné metafyzické fenomény dostávajú šancu na prežitie. Prečo? Lebo u pozitivistov zmysluplné tvrdenie muselo byť overiteľné skúsenosťou, inak je to blábol. Takže naše metafyziky sú potom pre nich bláboly. U Poppera naše viery nie sú overiteľné, ale to nevadí. Nie sú vyvrátiteľné, takže sa pohybujú v rovine nevedy. Ale zmysluplnými byť môžu! Len nie sú skúsenostné, to je všetko. Metafyzika a náboženstvo majú svoje miesto a svoj zmysel.
3. Odmietol indukciu ako metódu vedy a zvolil radšej deduktívne testovanie teórií, kde po predložení návrhu novej teórie sa táto teória ako hypotéza deduktívne rozoberá do najmenších dôsledkov, logicky analyzuje a hľadá sa pre ňu podpora v skúsenosti a pozorovaniach. Čo to pre nás znamená? Že naša metafyzika a kresťanstvo, ktoré sú budované deduktívnym odvodzovaním dôsledkov z Božieho zjavenia a z rozumu, dostávajú zelenú. Sú zmysluplné. Ľahko sa môžu budovať a porovnávať so skúsenosťou. Hoci nie sú úplne vyvrátiteľné, takže sú nevedecké, majú aj tak zmysel. V induktívnej logike naše náboženstvo priveľmi veľké šance nemá.
Popper sa teda stáva pre mňa (pre nás) ako kresťana obľúbeným filozofom. Som rád, že prišiel a dokázal to, čo dokázal. Som a budem vždy naňho veľmi hrdý. :-)
----
| Príloha | Veľkosť |
|---|---|
| Karl Popper.jpg [2] | 10.62 KB |
- Veda [3]