1. Prečo je kresťanstvo pre západného človeka nepopulárne?

Prečo jestvuje niečo, a nie je skôr nič?

Kresťanská odpoveď na túto typickú filozofickú otázku je veľmi často v našich moderných či postmoderných časoch vlastne odsúvaná, keďže západná civilizácia sa čoraz viac túži otvárať pluralizmu a individualizmu.

Kresťanský ideologický rámec so svojou paletou hodnôt a myšlienok je pre západnú spoločnosť jednoducho nepopulárny.

Mnohé náboženstvá sa snažia uspokojiť ľudskú túžbu po pokoji a naplnení srdca, ako i po zmierení v akomkoľvek zmysle. Človek má často pocit, že v tomto disharmonickom svete potrebuje upokojenie, relax a stíšenie. Získať chvíľku len tak sám pre seba a pre rozmýšľanie nad otázkami, ku ktorým ho vedie vlastná úprimnosť k sebe samému a k svojej existencii. A tak mnohí napĺňajú tieto svoje vždy aktuálne existenciálne potreby sýtením sa rôznymi filozofickými odpoveďami, pre ktoré následne hľadajú povrchnejšie či hlbšie zdôvodnenie.

Často počúvam výčitky, že my kresťania nemáme vlastný názor a že robíme len, čo nám Cirkev diktuje. A vraj sme ľudia so stádovitým myslením bez nezávislého uvažovania. Keďže táto téma, téma o vlastnom názore, je výčitkou, ktorá vie človeka ponížiť, tak cítim túžbu sa k tomu konečne verejne vyjadriť. Tak, ako to s nami kresťanmi je? Sme stádovití a nevieme myslieť nezávisle? Povedzme si základné epistemologické rysy nášho kresťanského svetonázoru úplne na rovinu!

Občas sa nám kresťanom dostáva výčitka zo strany “málo veriacich” alebo neveriacich, že sa voláme kresťanmi a napriek tomu sa podľa toho nesprávame. Rozhodol som sa k tejto otázke vyjadriť zopár myšlienok.

Niektorí kresťania katolíci cítia vo svojom srdci sympatie k iným, ako riadnemu spôsobu znovunadobudnutia Božej milosti. Ten riadny je reprezentovaný sviatosťou zmierenia, pričom niektorí z nás už neraz v živote zatúžili niektoré okamihy hanby pred Kristovým tlmočníkom vynechať, zabudnúť, zrušiť. Dokonca viacerí sympatizujú s protestantskou spiritualitou, ktorá verí, že človek sa môže aj riadnym spôsobom zmieriť s Bohom bez sprostredkovateľa, bez zástupcu Cirkvi Pána Ježiša. Týchto kresťanov katolíkov to až môže pohltiť natoľko, že si začnú myslieť, že k odpusteniu potrebujú nejaké skutky, na čo ich protestantská teológia upozorní, že si to protirečí s evanjeliom Svätého písma. Skúsme sa však na okamih pozrieť na túto otázku bližšie – je pravdou, že k odpusteniu sú potrebné skutky? Je sviatosť spovede skutok, skutok Zákona, ktorý treba vyplniť, aby sa dal priestor Božej milosti? Ide potom vôbec o milosť zdarma, ako nám to proklamuje sv. apoštol Pavol v Písmach?

Táto otázka sa znovu a znovu stáva aktuálnou, hoci je vlastne už mnohorako zodpovedaná. Dnes mi napadla v súvislosti s poslednými posolstvami zo zjavení Pána v Írsku, kedy Pán Ježiš rozprával o potrebe očistenia sveta. Toto očistenie v kontexte celkového obsahu súčasných svetových udalostí je čo do podstaty vecou

1.) dopustenia utrpenia na ľudstvo z rúk Božích nepriateľov,

2.) zoslania utrpenia na Božích nepriateľov v záujme ich obrátiť.

Prečo však vlastne musíme trpieť? Z Písem dokážeme čítať, že nám, veriacim v Pána Ježiša, vždy všetko slúži na dobré, ale vedeli by sme toto dobro z utrpenia nejako konkretizovať?

Niekedy dávno som nedbal na prežehnanie ako na niečo skutočne podstatné. Dokonca som si myslel, že modlitba by mala začínať stíšením sa a uvedomením si Božej prítomnosti, a to bez prežehnania. A prežehnať sa pred nejakou činnosťou, učením alebo jedlom? Na to som už vôbec nemyslel.

V tomto semestri však nahliadame na dogmatike v škole na Boha, skúmajúc Jeho trojičnú podstatu. Už sme na konci semestra a okrem veľkého bohatstva reflexií si odnášam do života akýsi pokrok v mojej spiritualite v podobe akceptácie významu prežehnania. Isté základné myšlienky, aký význam má pre nás, kresťanov, prežehnanie a viera v Najsvätejšiu Trojicu, Vám zhŕňam, drahí čitatelia, v tomto, na konkrétny duchovný život orientovanom blogovom článku.