Prečo Boh stvoril dušu, o ktorej vie, že bude zatratená?

V Katechizme katolíckej Cirkvi nachádzame takúto pasáž: „Boh nikoho nepredurčuje na to, aby šiel do pekla; to predpokladá dobrovoľné odvrátenie sa od Boha (smrteľný hriech) a zotrvanie v tomto odvrátení až do konca. Cirkev v eucharistickej liturgii a v každodenných modlitbách svojich veriacich úpenlivo prosí o milosrdenstvo Boha, ktorý nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie.“ (2 Pt 2, 9 & KKC 1037).

Je medzi Vami, drahí čitatelia, niekto, kto očakáva na predloženú otázku jednoduchú a jednoznačnú odpoveď? Vari chcete počuť, ako si to mysleli niektorí teológovia v stredoveku, že jedny duše sú stvorené, aby sa na nich vyjavilo Božie milosrdenstvo, a potom sú iné duše, na ktorých sa má zjaviť Božia spravodlivosť? Ale toto učenie Cirkev napokon neprijala, o čom svedčí aj citovaný text z Katechizmu. Preto musíme ísť trochu hlbšie do problematiky a potrápiť si myseľ dôkladnejšie.
-
Rozdelil som celý výklad svojho názoru na štyri časti, ktoré sú však navzájom silne previazané.
-

BOŽÍ PLÁN SO STVORENOU DUŠOU

Tuná stačí krátko, pretože väčšina z čitateľov christneťáckeho blogoviska sú kresťania, takže mnohí dobre poznáte, že Boh stvoril dušu resp. človeka, aby mu dal účasť na Svojom blaženom živote, a skrze obetu Svojho Syna Ježiša Krista ho pozval k adoptívnemu synovstvu, a tak spravil človeka dedičom nebeskej slávy, blaženosti, plnosti šťastia a plnosti večného života. Boží plán s dušou je jednak konkrétny, jednak generálny. Konkrétnym plánom sú čiastkové zámery realizované tu v pozemskom živote, ktoré s nami Boh zamýšľa, ku ktorým nás vedie a na ktoré nám dal primerané vlohy, ako i časnú, hojnú pomáhajúcu milosť. Generálnym plánom je konečné zavŕšenie nášho života v Bohu, v ktorom ako jedinom môže nájsť naše srdce plné uspokojenie a pokoj. Znameniami budúceho absolútneho šťastia sú čiastkové šťastia už tu na svete, ktoré zažívame vo väčšej či menšej miere občas všetci.

Treba povedať už v tomto odseku, že – ako som citoval z Katechizmu v úvode – Boh nikoho nepredurčuje na peklo, hoci svojou prozreteľnosťou vie, ako to s tou či onou dušou dopadne. Dá sa povedať, že Boh, hoci vediac, že duša bude zatratená, stále „riskuje“ a stále „investuje“ lásku do danej duše – poskytuje tejto duši, idúcej do záhuby, hojnosť pomáhajúcich milostí a snaží sa ju priviesť na cestu pokánia Jemu vlastnými spôsobmi. Nikdy by jej neposkytol priestor, aby sa duša mohla vyhovárať, že jej dostatočne nevenoval pozornosť, keďže vedel, že Ho aj tak odmietne. Takto to nefunguje. Prečo? Boh sa do posledného okamihu ľudského života správa ako Milosrdenstvo. Stále je otvorený a chce pritiahnuť do Svojho náručia všetky stvorené duše. Preto nikdy, ale naozaj nikdy nepristúpi, vyplývajúc zo Svojej podstaty ako Lásky, k duši ako vopred zatratenej, ale vždy ju prijíma a takpovediac trpezlivo „vyčkáva“ na jej obrátenie, na ktorom sa usiluje sám spolupracovať. Je to, akoby sa Boh nechcel „do poslednej chvíle“ ľudského života vzdať, akoby sa nechcel – ľudskou terminológiou – zmieriť s rozhodnutím človeka nemilovať Ho. A tak bojuje, pracuje, omilosťuje.
-
NESMRTEĽNOSŤ DUŠE A OTÁZKA JEJ NEZRUŠITEĽNOSTI

Otázka sa teraz presúva do trošku inej roviny. Už vieme, že Boh nechce, aby nejaká duša bola zatratená, avšak ak sa tak už stane, prečo po odpykaní pekelných trestov Boh dušu nezničí, neznivočí, neanihiluje? To, že peklo nie je prázdne a naozaj je tam veľa duší, vieme zo zážitkov rôznych svätých, ktorí „tam“ boli – z modernej doby poznáme hlavne príklad sv. Faustíny Kowalskej, apoštolky Božieho milosrdenstva, ktorá peklo popísala vo svojom denníčku dosť detailne. Takže – vo svetle viery naisto – jestvujú zatratené duše.

Boh nás stvoril ako jednotu duše a tela. Telo sa síce po hriechu navráti v prach zeme, čakajúc na svoje vzkriesenie na konci vekov. To sú známe veci, netreba o nich rozprávať. Čo si však treba obzvlášť všimnúť, je, že Boh nestvoril človeka pre smrť. A Jeho láska sa ani nezmierila (odpustite tú hroznú antropickú aplikáciu ľudských výrazových prostriedkov na Boha) s tým, že by mal po hriechu človek zhynúť. Namiesto toho už v knihe Genezis sľubuje Mesiáša (Gn 3, 15). Takže ponecháva ľudskej duši atribút nesmrteľnosti a radšej obetuje vlastného Syna, než by mal zrušiť ľudskú nesmrteľnosť. Až tak veľmi nás Pán miluje, bratia a sestry, až do takéhoto extrému zachádza. „Veď Boh tak (tak strašne moc) miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v Neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16)
-
DIMENZIA ČASU PO TELESNEJ SMRTI A ZATRATENIE

Nuž, iste ste si všimli, že som ale neodpovedal na otázku, prečo Boh neanihiluje dušu po odpykaní pekelných trestov. Vraveli sme, ako veľmi nás Boh miluje, tak prečo, keď už je duša zatratená, radšej dušu nezničí, než aby ju „vnímal“ ako večne sa trápiacu? Mnohí v tom vidia veľký problém, ba až rozpor s princípom totalitnej Božej lásky.

Aby sme lepšie pochopili túto vec, musíme si všimnúť a dobre pochopiť aspoň v rámci našich možností realitu pekla. Učenie Cirkvi hovorí: „Náš život sa meria časom, v priebehu ktorého sa meníme, starneme a smrť, ako u všetkých živých tvorov, sa javí ako normálny koniec života. Táto stránka smrti dáva nášmu životu určitú naliehavosť, lebo myšlienka, že sme smrteľní, slúži aj na to, aby nám pripomínala, že na zrealizovanie nášho života máme vymedzený čas.“ (KKC 1007). A tiež učí: „Smrť je koniec pozemského putovania človeka, času milosti a milosrdenstva, ktorý mu Boh dáva, aby žil svoj pozemský život podľa Božieho plánu a rozhodol o svojom konečnom osude.“ (KKC 1013)

Už sv. Ján Damascénsky vravel, že po smrti nejestvuje také rozvrhnutie času lineárnym spôsobom, ako je tomu tuná na zemi. Čas je len rozmer časopriestorového kontinua, je to charakteristická a relatívna vlastnosť materiálneho sveta. Preto po smrti človeka končí pre neho čas určený na rozhodovanie medzi Bohom a „nebohom“ – je možné povedať, že sa zakonzervuje postoj hriešnej duše a ona už nikdy nezmení z dôvodu absencie časovej línie svoje rozhodnutie nemilovať Boha. Jej rozhodnutie je po smrti definitívne. Napriek tomu si nemyslím, že večnosť nezahŕňa časovú dimenziu vo všeobecnosti, pretože učenie Cirkvi predsa hovorí, že padlí anjeli zhrešili v nebi. To znamená mimo nami chápaného časopriestoru. „Zhrešili“ je dokonavé sloveso, ktoré svojim vidom predpokladá, že jeden čas anjel bol dobrý, iný čas zas došlo k zmene a anjel zhrešil. V bode 393 Katechizmus vraví: „Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva.“ Podobne aj voľba nesmrteľnej duše odpútanej od tela už nemá priestor pre pokánie, čas rozhodovania sa skončil a ona sama už nedokáže ľutovať. Nechce ľutovať. Tu by bolo dobré pochopiť presne, ako funguje časový rozmer pre duše mimo materiálneho sveta, ale o tom učenie Cirkvi veľa nehovorí. Z kresťansko-filozofického hľadiska môžeme iba povedať, že každopádne je v pekle čas inak rozvrhnutý a napĺňa inú funkciu, než sťaby priestor pre úmyselné činy, rozhodnutia či ľútosti.
-
DODATOK

Otázkou však zostáva: „Pane, ale prečo navždy sa trápiť?“ Ľudia (ako aj ja) často aplikujú na Boha antropické výrazové prostriedky – hovoria o Ňom, že je smutný, že zápasí, že sa hnevá, že trpí a podobne. Niekedy je to vhodné, lebo veď nedokážeme vyjsť zo svojho jazyka a zo svojej lingvistickej obmedzenosti. Avšak s podobným problémom sa stretávame aj pri uvažovaní o živote po smrti – hovoríme, že tam budeme robiť to a ono, že čo ak v pekle oľutujem svoje činy a podobne. Večnosť si však vyžaduje úplne iné myslenie, a síce z už spomínaného dôvodu absencie lineárnej časovej dimenzie. Ak toto neuvážime, potom nás zamyslenie privedie k takým hlúpostiam ako napríklad, že v nebi bude nuda, alebo že v pekle budem navždy trpieť. Slovko „navždy“ je časového charakteru a je výrazom nikde sa nekončiacej časovej línie. Ale ako môžeme navždy trpieť, keď žiadna časová línia nebude? Chcem tým povedať jednoduchú myšlienku, že zatratená duša si vlastne nikdy dostatočne neodtrpí svoje pekelné tresty, pretože nebudú rozvrhnuté v časovom slede. Oheň Božieho hnevu bude prenikať dušu akosi večne, ale nie v zmysle lineárnom, ale v zmysle zakonzervovanom.

Treba tiež dodať, že zatratená duša je extrémna záležitosť. Pán Ježiš síce hovorí, že je mnoho tých, ktorí idú širokou bránou do záhuby (porov. Mt 7, 13), ale i tak je zatratená duša extrémny prípad, pretože Boh, ako som už písal, vrchovate nechce, aby niekto „zahynul“, obzvlášť ak Ho tá duša má rada a verí v Neho (... aby nezahynul nik, kto v Neho verí... Jn 3, 16). Boh skúma ľudské srdce (porov. Rim 8, 27) a vidí všetko tak, ako to je. Vidí do hĺbky našej osobnosti a pozná všetky motívy, hriechy, dobré skutky i hĺbku a úprimnosť našej lásky. Len On jediný je skutočne svätý (porov. Lk 18, 19), a preto len Jemu patrí právo súdiť ľudské srdcia. A Cirkev učí: „Zomrieť v smrteľnom hriechu, ak sme ho neoľutovali a ak sme nedosiahli Božiu milosrdnú lásku, znamená zostať navždy odlúčenými od Boha vinou našej slobodnej voľby.“ (KKC 1033). To znamená, že aj človek v smrteľnom hriechu, oľutujúc svoje činy, môže dokonca aj v krajnom prípade bez sviatosti zmierenia prejsť úzkou bránou do nebeskej blaženosti. Preto môžeme byť optimistami, keďže kľúčovou nie je sviatosť zmierenia, ale ľútosť. Tá zachraňuje duše aj takých ľudí, o ktorých by sme nikdy nepovedali, že by mohli byť v nebi. Skutočne. Boh je extrémista, extrémne milosrdný... :-)

Ak napriek tomu človek do poslednej chvíle odmieta oľutovať, je to jej vlastné iracionálne a tragické rozhodnutie. Boh takúto nesmrteľnú dušu neznivočí, lebo radšej Syna obetoval, než aby obetoval ľudskú nesmrteľnosť. Ale vytrhne dušu z lineárneho času a bude rešpektovať jej rozhodnutie „nespojiť sa“ s Ním. Dôsledky sú tragickejšie vari ešte väčšmi pre Boha, než pre zatratenú dušu. Vyjadrené ľudskou rečou – Boha to ešte viac trápi a bolí, že krv Jeho Syna sa za danú dušu vyliala zbytočne, než trápi zatratenú dušu absencia Boha a nespokojnosť jej srdca v pekle.

Znivočiť túto dušu by sa však rovnalo popretiu celého mesiánskeho pôsobenia Boha v dejinách. Prečo? Opakujem sa – Boh radšej obetoval Svojho Syna, než aby zrušil nesmrteľnosť ľudskej duše. To len svedčí o Jeho neuveriteľnej láske voči nám ľuďom. Takže trpí duša v pekle vlastne kvôli Božej láske? Paradoxne áno, ale iba v tom zmysle, že ju nechce z lásky znivočiť. O to je tragickejšie, že tento človek povie takémuto láskavému a milosrdnému Bohu „nie“ – tam je skutočný dôvod jeho utrpenia, vlastné neoľutované hriechy.
-
Tak jest.
-