Vyťali sme strom života...

...o čo krajší sme však v Kristovom kríži s ovocím vzkriesenia dostali.

Človek, na Boží obraz stvorený, dostal okrem obrazu, ktorým sa Bohu podobá, do vienku dar, ktorého veľkosť si absolútne nedokázal predstavit - dar prvotnej milosti.

Tajomstvo tohoto daru bolo vyjadrené umiestnením prvých ľudí v rajskej záhrade, ktorou však bolo nie miesto, ale stav ľudského vnútra prvotnou milosťou naplneného. Akoby zhmotnením tohoto daru sa stáva obraz stromu života, z ktorého mali jesť naveky a smrť sa ich týkať nemala.

Dokonalosť Božieho obrazu v ľudskom bytí zvýrazňoval aj strom poznania dobra a zla, z ktorého jesť nemali. Vyjadruje ľudskú slobodu, možnosť voľby a rozhodovania sa, keďže zákaz bol síce daný, ale ľuďmi mohol byť prekročený. Biblicky poznať naplno dobro a zlo znamená snažiť sa byť ako Boh, resp. bohom sa stávať. Slovami nejezdte zo stromu poznania dobra a zla akoby bolo Bohom povedané: nechcite byť ako Boh, nepostavte sa proti mne, neodmietnite ma.

A prestúpený zákaz nespočíval v odtrhnutom ovocí, ale v revolte, ktorou sa človek voči svojmu Stvoriteľovi postavil, vyjadriac: Bože vypadni, my sme si tu bohmi sami, Teba nám netreba.

Takto vzal človek do rúk sekeru pýchy, ktorou - odstúpiac od Boha a pôsobenia jeho milosti - vyťal strom života zo svojej blízkosti. A takto ľudia - generácia za generáciou - kráčajú dejinami, snažiac sa ponajprv vyjadriť, že strom života nebude potrebný, že všetko zvládnu sami.

Dejiny sa však postupne zrkadlom stávajú, v ktorého obraze ľudia s hrozou vlastnú tvár nespoznávajú. Už to nie je obraz živého Boha do ľudského vnútra vtlačený, ale rozorvaný zvyšok Božích farieb, ktorý je v hĺbke vnútra človeka hriechom pošpinený. Zvyšok farieb sa túžbou po dobre, kráse, láske, či pokoji z času na čas v človeku ozýva, ovocie revolty však ľudské konanie zlobou, slabosťou, či neprávosťou sprevádza.

Boh vstúpiac do ľudských dejín toto zrkadlo Abrahámovmu pokoleniu nastavil a kráčajúc s jeho potomstvom ľudskými dejinami človeka na túžbu po strome života upriamil.

Človek sa tak učil kráčať novou cestou až do tej miery, že sa snažil nový strom života zasadiť. Aká to dráma ľudského bytia, keď snažiac sa strom života vstýčiť, je schopný mu len kontúry kríža vtlačiť. A tak či je to človek, ktorý mocným sa stáva, alebo viera, v ktorej bez Božej milosti nepochopenie, pýcha, či slabosť omíňa, vždy je to kríž, ktorý miesto stromu života tieň smrti ľuďom ponúka.

Akoby riešenie táto dráma nemala, nebyť Božej lásky, ktorá Krista poslala. Tak prichádza Boží Baránok, tichý a pokorný, ktorý pre vernosť Otcovi na kríž je pribitý. Na kríži zomiera, skropiac tak krvou drevo vyjadrujúce tvrdosť a neprávosť tohoto sveta.

Smrť Krista je skropením mŕtveho dreva Krvou, ktorá hriechy sveta obmýva. Krvou, ktorá toto drevo oživuje, aby napriek kontúram kríža, stalo sa novým stromom života. Jeho plodom a novým ovocím je sám Ježiš, ktorý - vzkriesený a živý - sa nám až do skončenia sveta ako Život sám ponúka.

Zázrak vzkriesenia je zázrakom života - toho skutočného a Božieho, ktorý človek sám zo seba nezíska. Je Otcovým darom, láskou, milosrdenstvom, odpustením a posvätením, ktoré nám Kristus v Duchu Svätom prináša.

Túžime po ovocí stromu života, po naplnení rajských túžob - dobre, láske, pokoji, dlhom, či večom živote a požehnaní, ktoré sa v nás napriek prvotnej revolte i našim osobným hriechom stále vedia ozývať?

Ak áno, pristúpme k Ježišovmu krížu - novému stromu života, pribime naň dlžobný úpis našich hriechov a previnení, zakúsme, ako ich Kristova Krv zmýva, povedzme Ježišovi svoje áno, aby sme Jeho, ako ovocie tohoto stromu prijali a On sám nás v moci Svätého Ducha naplnil.