Fyzik môže pomôcť pri štúdiu teológie!

Jeden z najlepších fyzikov 20. storočia - nositeľ Nobelovej ceny (1965) Richard Feynman [2] sa narodil pred sto rokmi – 11. mája 1918. Jeho vynikajúce prednášky z fyziky [3] sa stali povestným vzorom dobrého skúmania prírody a vysvetľovania vedy. Boli preložené do mnohých jazykov a vydávajú sa dodnes.
Jeho didaktický prístup k študentom môže však byť veľmi dobrou inšpiráciou aj pre vyučovanie humanitných odborov.
Feynmanova skúsenosť môže pomôcť objaviť, prečo ani veľké úsilie počas štúdia nemusí prinášať dostatok dobrého ovocia.
Môže sa to týkať i štúdia teológie. Hodnotiac strom podľa ovocia – pastorácii aj duchovnému sprevádzaniu k osobnému rastu viery príliš často čosi dôležité chýba. A hoci teológovia do štúdia teológie investovali veľa úsilia a času, vôbec to nemusí znamenať, že si tento deficit uvedomujú. Feynman zistil, že niečo také sa prihodilo aj brazílskym študentom fyziky.
A zdá sa, že niečo podobné sa deje aj v teológii. Zatiaľ si to nikto veľmi nevšimol?

Ukáže nám to práve Richard Feynman:

Pochopenie prírodných dejov
Richard Feynman uvádza[1] výrečný príklad vyučovania podobne zanedbaných študentov, ktorým v polovici 20. stor. prednášal fyziku na univerzite v Brazílii:
Objavil som veľmi zvláštny jav: niekdy som študentom položil otázku a oni na ňu okamžite odpovedali. Ale keď som sa spýtal druhý krát – podľa môjho názoru to bola rovnaká otázka na rovnakú vec – vôbec odpovedať nedokázali! Napríklad raz som vysvetľoval polarizované svetlo a rozdal som im všetkým zopár polaroidových[2] fólií.
Polaroid prepúšťa iba svetlo, ktorého elektrický vektor leží v určitom smere; takže som im vysvetlil, ako môžete určiť smer, v ktorom je svetlo polarizovené, podľa toho, či je polaroid tmavý alebo svetlý. Najprv sme vzali dva prúžky polaroidu a pootáčali nimi, až prepúšťali najviac svetla. Týmto spôsobom sme zistili, že oba prúžky teraz prepúšťajú svetlo polarizované v tom istom smere – všetko, čo prešlo jedným kúskom polaroidu, mohlo prejsť i druhým. Ale potom som sa ich spýtal, ako by bolo možné určiť absolútny smer polarizácie jedného kúsku polaroidu.
Nemali potuchy.
Bol som si vedomý toho, že na odpoveď treba dosť dôvtipu, tak som im napovedal: „Pozrite sa na svetlo odrazené vonku zo zálivu.“
Nikto ani nemukol.
Potom som povedal: „Počuli ste niekedy o Brewsterovom uhle?“
„Áno, pane! Svetlo odrazené pod Brewsterovým uhlom od prostredia s nejakým indexem lomu je celkom polarizované.“
„A ako je odrazené svetlo polarizované?“
„Odrazené svetlo je polarizované v rovine kolmej na rovinu odrazu, pane.“
Dokonca i teraz musím o odpovedi premýšľať; oni to vedeli okamžite! Vedeli dokonca, že tangens toho uhlu sa rovná indexu lomu.
Povedal som: „No tak?!“
Stále nič. Práve mi povedali, že svetlo odrazené od prostredia s nejakým indexom lomu – ako je záliv vonku – je polarizované; dokonca mi povedali, akým spôsobom je polarizované.
Povedal som: „Pozrite sa von na záliv polaroidom. A teraz polaroid pootočte.“
„Aha, je to polarizované,“ povedali.
Po dlhom skúmaní mi nakoniec došlo, že študenti sa všetko naučia naspamäť, ale zmysel ničoho z toho nechápu. Keď počuli „svetlo, ktoré sa odráža od prostredia s nejakým indexom lomu“, nevedeli, že to znamená materiál, ako je voda. Nevedeli, že „smer svetla“ je smer, v ktorom niečo vidíte, keď sa na to dívate. Všetko sa bezozvyšku naučili naspamäť, ale pritom nič z toho nemali preložené do zmysluplných slov. Takže keby som sa spýtal: „Čo je to Brewsterov uhol?“ vstúpil by som do počítača so správnou inštrukciou. Ale keď poviem: „Pozrite sa na vodu,“ nedeje sa nič – pod inštrukciou „pozrieť sa na vodu“ nič nie je!
Neskôr som sa išiel pozrieť na prednášku na technike. Prednáška sa konala asi takýmto štýlom: „Dve telesá… považujeme za ekvivalentné… pokiaľ rovnaké silové momenty… spôsobia… rovnaké zrýchlenie. Dve telesá považujeme za ekvivalentné, pokiaľ rovnaké silové momenty spôsobia rovnaké zrýchlenie.“ Študenti tam sedeli a zapisovali, ako profesor diktoval, a keď vetu zopakoval, presvedčili sa, že si ju zapísali správne. Potom si zapísali ďalšiu vetu a tak ďalej. Bol som tam jediný, kto vedel, že profesor hovorí o telesách s tým istým momentom zotrvačnosti, a nebolo ľahké na to prísť.
Nechápal som, ako sa z takejto prednášky dokážu niečo naučiť. Hovoril o momentoch zotrvačnosti, a pritom nepadlo ani slovo o tom, o čo je ťažšie otvoriť dvere, keď zavesíte ťažké závažia ďaleko od pántov, než keď ich dáte blízko pántov – nič takého.
Po prednáške som sa dal s jedným študentom do reči. „Všetko si podrobne zapisujete – čo s tými poznámkami robíte?“
„No, učíme sa z nich,“ vraví, „budeme mať skúšku.“
Ako tá skúška bude vyzerať?“
„Bude veľmi ľahká. Jednu z otázok vám môžem povedať ihneď.“
Pozrel sa do svojich poznámok a povedal: „Kedy sú dve telesá ekvivalentné?“
A odpoveď je: „Dve telesá považujeme za ekvivalentné, ak rovnaké silové momenty spôsobia rovnaké zrýchlenie.“ Mohli urobiť skúšku, všetko toto sa „naučiť“, a pritom nevedieť nič – okrem toho, čo sa naučili naspamäť.
Išiel som sa tiež pozrieť na prijímacie skúšky pre študentov hlásiacich sa na techniku. Bola to ústna skúška a dovolili mi, aby som si ju vypočul. Jeden zo študentov bol úplná jednička: na všetko odpovedal perfektne! Skúšajúci sa ho pýtali, čo to je diamagnetizmus, a odpovedal bez chyby. Potom sa spýtali: „Svetlo dopadá pod určitým uhlom na dosku materiálu s indexom lomu N; čo sa stane, keď prejde?“
„Vychádza rovnobežne so smerom dopadu, pane – a je posunuté.“
„A o koľko je posunuté?“
„To neviem, pane, ale môžem to vypočítať.“ A aj to vypočítal. Bol veľmi dobrý. Ale v tej dobe som už mal svoje pochybnosti.
Po skúške som zašiel za tým nadaným mládencom a vysvetlil som mu, že som zo Spojených štátov a že by som sa ho rád na zopár vecí opýtal, čo vôbec neovplyvní výsledok jeho skúšky.
Moja prvá otázka znie: „Dokázal by ste mi uviesť nejaký príklad diamagnetickej látky?“
„Nie.“
Potom som sa spýtal: „Predstavte si, že táto kniha je zo skla a že sa skrze ňu dívate na niečo na stole. Čo sa stane s obrazom, keď ju na jednom okraji nadzdvihnem?“
„Bude uhlovo posunutý, pane. O dvojnásobok uhlu, o ktorý ste pootočil knihu.“
Povedal som: „Nemýlite si to náhodou so zrkadlom?“
„Nie, pane.“
Práve povedal pri skúške, že svetlo bude posunuté rovnobežne s pôvodným smerom, a preto sa obraz posunie k jednej strane, ale nebude vôbec pootočený. Dokonca vypočítal, o koľko bude posunutý, ale neuvedomil si, že kus skla je materiál s indexom lomu a že jeho výpočet platí pre moju otázku. …
Ďalšou vecou, ku ktorej som ich nedokázal priviesť, bolo pýtať sa. Nakoniec mi to jeden študent vysvetlil: „Keď sa vás pri prednáške na niečo spýtam, tak mi potom všetci povedia: »Čo plýtvaš našim časom počas prednášky? Snažíme sa niečo naučiť. A ty ho zdržuješ vypytovaním.« “
Bol to spôsob vyťahovania sa, pri ktorom nikto nechápe, o čo ide, ale zhadzuje druhého, ako keby to vedel. Všetci predstierajú, že chápu, a keď jeden študent na okamžik prizná tým, že sa opýta, že niečo je nejasné, ostatní zaujmú suverénny postoj: správajú sa, akoby to vôbec nejasné nebolo, a povedia mu, že ich okráda o čas.
Vysvetlil som im, ako je dôležité pracovať spoločne, rozoberať otázky, všetko prerozprávať, ale aj tak to nerobili. Zhadzovali by sa predsa, keby sa museli niekoho pýtať. Bolo to žalostné! Inteligentní ľudia, odviedli spústu práce, ale ich myseľ sa dostala do toho podivného stavu akéhosi „vzdelávania pre vzdelávanie“, ktoré nemá zmysel, absolútne žiadny zmysel.

Opačný prístup k realite – záujem porozumieť podstate a princípom fungovania javov v prírode a technike – sám Feynman praktizoval už ako chlapec. Kvôli tomuto prístupu a elektrotechnickým záľubám ho žiadali o pomoc aj dospelí ľudia:

Keď som mal asi jedenásť nebo dvanásť rokov, založil som si v našom dome laboratórium. … Začal som s kryštálkou, ktorú som si kúpil v obchode. … Mal som cievku z fordky – indukčnú automobilovú cievku –, ktorá bola vyvedená ku svorkám v hornej časti mojej rozvodovej dosky. Keď som ku svorkám pripojil výbojku plnenú argónom, iskra v nej vytvorila ružovú žiaru – bolo to jednoducho nádherné. … Rádia som si kupoval vo výpredaji. Peniaze som nemal, ale nebolo to nijako zvlášť nákladné – boli to staré, rozbité prístroje, a tak som ich kupoval a snažil sa ich opraviť. …
Tak, ako sa opravy stávali čoraz komplikovanejšie, aj ja som sa lepšil a lepšil a bol lepšie vybavený. Kúpil som si v New Yorku miliampérmeter a pomocou tenučkých medených drôtikov (ich dĺžku som vypočítal) som ho prerobil na voltmeter s niekoľkými rôznymi rozsahmi. Nebol síce príliš presný, ale stačil na to, aby som poznal, či rôzne zapojenia v rádioprijímači majú napätia v správnych medziach. Hlavný dôvod, prečo si ma ľudia vôbec najímali, sa volal Kríza. Nemali peniaze, aby si prijímač dali opraviť, a dopočuli sa o chlapcovi, ktorý to urobí lacnejšie. …
Jedna zákazka bola naozaj senzačná. …išiel som k tomu rádiu a zapol ho – troška hluku? Pane bože! Vôbec som sa nedivil, že to ten chudák nemohol vydržať. Tá jeho bednička sa rozjačala ako siréna: VACH BACH BACH BACH BACH – bol to príšerný rámus. Na to sa stíšila a zasa hrala dobre. Tak som začal uvažovať: čím to môže byť? Začal som sa prechádzať sem a tam a premýšľať. Došiel som k záveru, že jedným z možných vysvetlení by mohlo byť, že sa lampy zahrievajú v chybnom poradí. Inými slovami zosilovač už je rozohriaty, lampy pripravené, ale nejde do nich žiadny signál. Alebo do nich ide nejaká spätná väzba alebo je niečo zhnité vo vstupnej časti – vo vysokofrekvenčnej časti – a robí to rámus, pretože to chytá bohviečo. A keď potom konečne vysokofrekvenčný obvod začne chodiť, napätie na mriežkach sa ustáli a všetko je v poriadku.
Na to ten chlapík hovorí: „Tak čo robíš? Prišiel si sem opraviť rádio, a namiesto toho tu iba chodíš sem tam!“
„Premýšľam!“ vravím mu a myslím si: Tak dobre, vyberiem všetky lampy a dám ich do prístroja v opačnom poradí! (Mnoho prijímačov používalo vtedy rovnaké elektrónky na rôznych miestach.) Tak som vzájomne povymieňal elektrónky, postavil sa pred rádio a zapol ho: je tiché ako pena – čaká chvíľku, kým sa zahreje, a potom hraje bezvadne –, hluk je preč.
Keď je niekto proti vám zaujatý a potom sa vám podarí niečo takéto, spravidla je stopercentne váš, tak trochu aby to napravil. Zohnal mi ďalšie zákazky a vytrvalo každému rozprával, aký som ja fantastický génius: „Zamyslí sa – a rádio je opravené!“
Nikdy mu nezišlo na um, že by bolo možné opraviť rádio uvažovaním – že by sa malý chlapec mohol zamyslieť a prísť na to, ako rádio opraviť.

Feynman sa diagnosticky osvedčil, lebo chápal realitu – dej v rádiu. Svoju skúsenosť s učením fyziky v Brazílii zhrnul takto:

Na konci školského roku ma študenti požiadali, aby som urobil prednášku o svojich skúsenostiach s vyučovaním v Brazílii. Na prednáške mali byť nielen študenti, ale i profesori a vládni úradníci, takže som si vymohol sľub, že smiem povedať všetko, čo chcem.
Povedali: „Samozrejme. Bez všetkého. Toto je slobodná krajina.“ Takže som vošiel a pod pazuchou som niesol učebnicu základov fyziky, ktorú používali v prvom roku vysokej školy. Túto knihu považovali za obzvlášť dobrú, pretože v nej boli rôzne typy písma – tučné pre najdôležitějšie veci na zapamätanie, polotučné pre menej dôležité veci atď.
Niekto hneď povedal: „Nechcete o tej knižke vravieť nič zlého, že nie? Človek, čo ju napísal, je tu a všetci si myslia, že je to dobrá učebnica.“
„Sľúbili ste mi, že môžem vravieť všetko, čo chcem.“
Poslucháreň bola plná. Začal som tým, že som definoval prírodné vedy ako pochopenie prírodných dejov. Potom som sa opýtal: „Aký dobrý dôvod máme na to, aby sme prírodné vedy vyučovali? Samozrejme žiaden štát sa nemôže považovať za civilizovaný, pokiaľ bla, bla, bla.“ Všetci tam sedeli a prikyvovali, pretože, ako som vedel, takto uvažovali.
Potom vravím: „Toto je samozrejme hlúposť: prečo by sme si mali myslieť, že musíme držať krok s inou krajinou? Musíme to robiť z nejakého dobrého dôvodu, z rozumného dôvodu; nie iba preto, že to robia iné krajiny.“ Potom som hovoril o užitočnosti vedy a o tom, ako prispieva ku zlepšeniu životných podmienok človeka, a všetky tieto veci – fakticky som ich tak trochu podpichoval. …
„Objavil som ešte niečo,“ pokračoval som. „Keď v tej knihe budem náhodne listovať a položím niekde prst a prečítam vám zopár viet na tej strane, môžem vám ukázať, čo mi na nej prekáža – nie je to fyzika, ale od začiatku do konca iba memorovanie! Preto mi nechýba odvaha na to, aby som v nej listoval teraz, pred týmto publikom, položil dovnútra prst a predviedol vám to.“
Nato som to urobil. Brrrrrrrap – strčil som do knižky prst a začal čítať: „Triboluminiscencia. Triboluminiscenciou nazývame svetlo, ktoré vydávajú kryštály, keď ich drvíme.“
Povedal som: „Teda – je to fyzika? Nie! Iba ste povedali, čo znamená jedno slovo pomocou druhých slov. Vôbec nič ste nevypovedali o prírode – ktoré kryštály vydávajú svetlo, keď ich drvíte, prečo ho vydávajú. Viete o tom, že by nejaký študent išiel domov a skúsil to? Ani nemôže.
Ale keby ste namiesto toho napísali: ,Keď vezmete kus cukru a v kliešťach ho potme rozmačkáte, uvidíte namodralý záblesk. Rovnako sa správajú i niektoré iné kryštály. Nikto nevie prečo. Tento jav nazýváme triboluminiscencia.‘ Potom niekto pôjde domov a skúsi to. Vtedy ide o poznávanie prírody.“ Ukázal som im to na tomto príklade, ale bolo úplne ľahostajné, na ktorom mieste by som tú knihu otvoril; vyzerala takto všade.
Nakoniec som povedal, že nechápem, ako sa niekto môže niečo naučiť v tomto systéme „vzdelávania pre vzdelávanie“, v ktorom ľudia skladajú skúšky a učia ostatných, ako skladať skúšky, ale nikto ničomu nerozumie. …
Potom hovorím: „Hlavným cieľom tejto prednášky je dokázať vám, že v Brazílii sa žiadna fyzika nevyučuje.“
Vidím, ako to s nimi zamávalo, myslia si: Čože? Žiadna fyzika? To je úplná hlúposť! Máme také množstvo prednášok.
Takže im hovorím, že jedna z prvých vecí, ktorá ma v Brazílii prekvapila, bol pohľad na decká zo základnej školy, ako si v kníhkupectve kupujú knižky o fyzike. Množstvo detí sa v Brazílii učí fyziku, začínajú omnoho skôr než deti v Spojených štátoch, takže sa človek čuduje, prečo v Brazílii nenájdete množstvo fyzikov – čím to je? Toľko detí tak usilovne pracuje, a nič z toho nie je.
Potom som urobil analógiu s bádateľom o starom Grécku, ktorý miluje gréčtinu a vie, že v jeho vlasti nie je veľa detí, ktoré by sa učili grécky. Pricestuje ale do inej krajiny a s potešením zisťuje, že sa tu každý učí grécky, dokonca i deti v základnej škole. Ide na skúšku študenta, ktorý z gréčtiny promuje, a pýta sa ho: „Aké boli Sokratove názory na vzťah medzi pravdou a krásou?“ – a študent nedokáže odpovedať. Potom sa ho spýta: „Čo povedal Sokrates Platónovi na treťom sympóziu?! Študent sa rozžiari a: „brrrrrrrr-ap“ – odvrčí v nádhernej gréčtine slovo od slova všetko, čo Sokrates povedal.
Ale to, o čom Sokrates hovoril na treťom sympóziu, bol vzťah medzi pravdou a krásou!
A tak náš učenec zisťuje, že študenti v tej druhej krajine sa učia grécky tak, že sa najprv naučia vyslovovať písmená, potom slová, potom vety a odseky. Dokážu odriekať slovo od slova, čo Sokrates povedal, hoci si neuvedomujú, že tie grécke slová majú nejaký zmysel. Pro študentov to sú len umelé zvuky. Nikdy im ich nikto nepreložil do slov, ktorým by rozumeli.
Povedal som: „A takto mi to pripadá, keď sledujem, ako vy v Brazílii učíte deti ,fyziku‘. (Veľký rozruch, divíte sa?) …
Keď som doprednášal, vstal vedúci katedry vyučovania fyziky a povedal: „Pán Feynman nám povedal veci, ktoré sa nám veľmi zle počúvali, ale je zrejmé, že má fyziku skutočne rád a jeho kritika je úprimná. Preto si myslím, že by sme o nej mali premýšľať. Išiel som sem s vedomím, že náš systém výuky trpí niektorými neduhmi; teraz som sa dozvedel, že to je rakovina!“ – a posadil sa. Tým umožnil mnohým ďalším ľuďom, aby sa otvorene vyjadrili…

Pochopenie duchovných dejov
Analógia metodicky nie je úplná, no podobné ovocie má i vyučovanie teológie. (Rozruch? Divíte sa?) Formuje príliš často teoretikov, ktorí vedia dobre komentovať Duchom inšpirované skutky biblických postáv a kanonizovaných svätcov, ale sami k Božej moci vierou pristupovať nevedia. Sú iba teoretici.
Porovnajme strom podľa ovocia (Mt 12, 33):

Feynman: Množstvo detí sa v Brazílii učí fyziku, začínajú omnoho skôr než deti v Spojených štátoch, takže sa človek čuduje, prečo v Brazílii nenájdete množstvo fyzikov – čím to je?

Slovensko: Mnoho detí na chodí na náboženstvo… takže sa človek už vlastne ani nediví, že – „Prvé sväté prijímanie je často rozlúčkovou slávnosťou mladého človeka s cirkvou“ – konštatuje neraz počas sv. omše kňaz v kázni prvoprijímajúcim deťom (počul som to osobne!).
Podobne sčítanie ľudu preukazuje, že napriek rozmnoženiu verejných cirkevných podujatí a ich prezentácii v médiách, napriek náboženskej slobode, vyučovaniu náboženstva, katolíckym školám, rádiu a televízii, množstve kresťanských časopisov, katechéz a cirkevných aktivít atď. počet kresťanov klesá.
Čím to je? Na vine je ešte stále i po odrastení novej generácie bývalý komunistický režim – vyjadrili sa predstavitelia cirkvi (niekedy neskôr po roku 1990).
Vysvetlenie vnímam ako detinské (Iz 3, 12) vyhýbanie sa svojmu podielu zodpovednosti za neschopnosť prinášať úrodu načas (Mt 21, 41), tj. konať Božou mocou (2Kor 10, 3-6).
Porovnajme napr. príbeh Zoslanie ducha svetského [4].
Feynmanom opísaný spôsob vyučovanie fyziky tu používam ako podobenstvo o vyučovaní zanedbaných teológov.
Za pochopenie tejto súvislosti – nedostatkov vyučovania teológie – vďačím aj samotnému štúdiu teológie, ktoré vyvolalo nespokojnosť s tým, čo mi fakulta dala a mala dať, ale nedala.

Feynman: Objavil som veľmi zvláštny jav: niekdy som študentom položil otázku a oni na ňu okamžite odpovedali. Ale keď som sa spýtal druhý krát – podľa môjho názoru to bola rovnaká otázka na rovnakú vec – vôbec odpovedať nedokázali! … keď poviem: „Pozrite sa na vodu,“ nedeje sa nič – pod inštrukciou „pozrieť sa na vodu“ nič nie je! … Mohli urobiť skúšku, všetko toto sa „naučiť“, a pritom nevedieť nič – okrem toho, čo sa naučili naspamäť.

Tiež som v cirkvi objavil ten zvláštny jav – položil som kňazom otázku, a oni na ňu okamžite odpovedali. A keď som sa opýtal druhý krát – rovnakú otázku na rovnakú vec, vôbec odpovedať nedokázali… Ba dekan teologickej fakulty nám – študentom teológie – na niektoré otázky priamo povedal, že cirkev na to odborníkov nemá.
Pod inštrukciou ,odhaľovať jalové skutky tmy‘ (Ef 5, 11) alebo ,skúmať duchov, či sú z Boha‘ (1Jn 4, 1; viď Sk 16, 16) nebolo nič![3]
Teologická fakulta bola so štúdiom – usudzujúc podľa hodnotenia profesorov – dosť spokojná. Urobili sme skúšky, všetko sa naučili a pritom nevedeli skoro nič… atď. Niektorí študenti sme preto spokojní neboli.[4] Neraz sme počas štúdia zistili, že o duchovnej realite nevieme nič (nič viac, než sme vedeli pred štúdiom) okrem textov, ktoré nás naučili. Chceli sme viac.

Brazílski študenti vedeli správne používať terminológiu fyziky a odpovedať na otázky, ale nechápali zmysel slov, ktoré sa naučili, nevedeli, aké skutočnosti tie slová označujú a nedokázali prepojiť naučené vedomosti s realitou, nevedeli sa pomocou naučených vedomostí orientovať v prírodných javoch.
Teologická fakulta nás učila správne chápať teologické slová, správne odpovedať na teologické otázky, ale neučila – nesprostredkovala nám skutočnosti, ktoré tie slová označujú a neprepojila vyučované vedomosti s realitou, neučila, ako sa pomocou naučených vedomostí orientovať v duchovných javoch.

Vyučovanie teológie sa ponášalo na to, čo vravel Feynman:

„Teda – je to fyzika? Nie! Iba ste povedali, čo znamená jedno slovo pomocou druhých slov. Vôbec nič ste nevypovedali o prírode…

Chceli sme sa štúdiom teológie priblížiť k Bohu. Vedeli sme, že k Bohu, ktorého nevnímame telesnými zmyslami, treba pristupovať vierou (Ef 1, 19; 3, 12). Mnohí sme však konštatovali, že hoci naša motivácia pre štúdium bola osobne stretnúť Boha (Jn 14, 21), zistili sme, že študovať teológiu značí riskovať stratu viery. (Dnes si myslím, že oživujúceho Ducha bolo veľmi málo a fakultou ponúkaná litera vieru zabíjala: 2Kor 3, 6, Rim 8, 6).
Túto skúsenosť mávajú rovnako študenti katolíckej i protestantskej teologickej fakulty. Inšpirovala príbehy Čo mám, to ti dám… Pri chrámovej bráne [5] a Podobenstvo o rozsievačovi - aktualizácia 2.0? [6] .
Zanedbaní teológovia síce teológiu vyštudovali, ale ich fakulta im nedala viac, ako chromému v príbehu Čo mám, to ti dám… Pri chrámovej bráne [5] a nenaučila ich počúvať Boží hlas – ako Samuela naučil Héli v 1Sam 3.
Naučili sa texty o Bohu, ale On sám – „Ja SOM ktorý SOM“ – teda SKUTOČNOSŤ, BYTIE samo (Ex 3, 14) je pre nich to, čo príroda pre brazílskeho študenta fyziky. Uspokoja sa s textom, ale často ho nevedia aplikovať na realitu života, nevedia v nej rozpoznávať duchovné deje podobne, ako brazílski študenti nevedeli pracovať s polarizáciou svetla.
Za toto pochopenie nedostatkov vyučovania teológie a za zachovanie viery najviac vďačíme Bohu, ktorý čítal našu túžbu po Ňom v našich srdciach, odpovedal na ňu a svojou milosťou nás preniesol cez nedostatky našej fakulty.
Veď nebolo v nej všetko iba chabé, keď tam – napriek ľudskej nedostatočnosti a uprostred nej – pôsobil On.

2Kor 4, 5-7: „Veď nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána; my sme len vaši služobníci pre Ježiša. Lebo Boh, ktorý povedal: »Nech z temnôt zažiari svetlo,« zažiaril aj v našich srdciach na osvietenie poznania Božej slávy v tvári Ježiša Krista. No tento poklad máme v hlinených nádobách, aby mal Boh zvrchovanú moc, a nie my.“

Na tento postoj nadväzuje i Feynmanov prístup k učeniu:

Otázky študentov sú často zdrojom nového bádania. Často mi kladú závažné otázky, o ktorých som kedysi premýšľal, a potom som to, takpovediac, dočasne vzdal. Vôbec neuškodí, keď o tom budem znova premýšľať a skúsim, či by som sa nedostal ďalej. Študenti sami možno ani nevidia to, na čo chcem prísť, alebo plne nechápu, o čom chcem premýšľať. Ale navedú ma na problém tým, že sa ho svojimi otázkami dotýkajú. Nie je vôbec ľahké si tieto veci pripomenúť sám. Takže podľa mňa prednášanie a študenti sú zárukou, že život ide ďalej…

Náš cirkevný manažment takú motiváciu prejavuje zriedkavo. Vyvíja úsilie, aby odovzdal ľuďom správnu náuku. To nie je málo.
Nie je to však dosť. V praktickej pastorácii nevidno dosť záujmu[5] o otázky študentov, ľudí veriacich i neveriacich, o realitu – najmä vtedy, keď treba riešiť a skúmať to, na čo nestačí len reprodukovať naučené odpovede a reprodukovať a komentovať hotové texty, ale treba osobne rozlišovať situácie praktického života, duchovne sprevádzať ľud ku dospelej viere (viď Vianočný biblický príbeh – postmoderná verzia? [7]). Je málo klerikov, ktorí zvládajú riešiť problémy veriacich analogicky tomu, ako chlapec Feynman riešil poruchu rádia -„Zamyslí sa – a rádio je opravené!“... hoci Ježiš im prisľúbil Ducha, ktorý ich vyučí všetkej pravde (Jn 14, 26) a dal im svoju moc... (Lk 10, 19)
Inokedy síce záujem je, ale viac formálny – o vykazovanie činnosti - „lebo sa to má robiť“, než záujem o obsah a realitu.
Nezriedka sa v cirkvi prejavuje aj ten typ záujmu, aký sa vyskytuje u ľavicových populistov v politike, keď už získali moc a zistili, že nevedia riešiť problémy spoločnosti, za ktorých riešenie prevzali politickú zodpovednosť. Preto „demokraticky“ ustanovujú rôzne komisie a poradné orgány, od ktorých očakávajú, že budú intelektuálne sponzorovať ich výkon moci takým spôsobom, aby si oni tú moc a osobné istoty a ciele (ktorých uspokojenie je nepriznanou podmienkou výkonu moci) udržali, ale návody ako riešiť problém im poskytol niekto iný v komisii, ktorú na to ustanovili. Oni si z jej ponuky budú len vyberať ako hrozienka z koláča tie riešenia, ktoré neohrozia ich spoločenské postavenie a „istoty“.
To je symptóm nezrelosti (Lk 12, 57; 1Kor 2, 14-16).
Takto i niektorí pastieri počúvajú hlas veriaceho ľudu.
Poznávajúc strom podľa ovocia niektorí pastieri z vlastnej iniciatívy asi zriedkavo skúmajú nejaké nové aspekty reality, čo spomína už Andrej Kmeť[6], zriedkavo odkrývajú problém ešte v zárodku tak, ako fyzici:

„Vnímanie, odkrytie, formulovanie problému je oveľa závažnejšia úloha ako samo riešenie.“ Albert Einstein

Alebo i zriedkavo počúvajú alebo začujú hlas Pána (1Sam 3), ktorý by ich chcel sám na niečo upozorniť, aby Jeho mocou konali skutky, ktoré On pripravil, aby ich vykonali (Ef 2, 10). Akoby ani neočakávali, že Boh by mohol z vlastnej iniciatívy prísť s niečím, čo by oni mali zavnímať. A poslúchnuť, čo povedal Pán:
„Veď Pán, Jahve, neurobí nič, ak nezjaví svoj plán svojim sluhom, prorokom.“ - Am 3, 7!
Hoci v Biblii je takých prípadov veľa, žijú, akoby im stačilo iba komentovať tie - také udalosti, ktoré sa stali biblickým postavám v minulosti. Bez povšimnutia prechádzajú Ježišove slová, že tí, čo uveria, budú tiež konať také skutky, ako On, ba väčšie (Jn 14, 12). Neprijímajú žiadnu zodpovednosť za to, že sami tak nekonajú, akoby sa to ich osobne vôbec netýkalo.

Rozsah schopnosti využiť teologické vedomosti v kontakte s realitou je daný i motiváciou teológa, ukazuje príbeh Premenenie na hore! – Aké? Na akej hore? [8]
Duchovne maloletým hľadačom ocenenia za naučené vedomosti Feynmanom kritizovaný systém štúdia vyhovuje a „stačí“ (viď: O empatii – zamyslenie nad homíliou pápeža Františka [9] ). Dovtedy, kým nie sú konfrontovaní s realitou a sami nie sú zodpovední za rozpoznanie duchovného pozadia konkrétnej situácie a za reakciu na ňu:
Mt 16, 3-4: „Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete?! Zlé a cudzoložné pokolenie žiada znamenie, ale znamenie nedostane, iba ak znamenie Jonášovo.“
Jeden sa učí preto, aby rozumel realite, iný preto, aby prezentoval „kvalitu“ svojho vzdelania. Alebo preto, aby jednoducho formálne reprodukoval naučené vzorce správania (keď už nechceme teológov podozrievať z motivácie prezentovaním vedomostí získať uznanie a ocenenie, titul či peniaze). Sv. Pavol takého hlásateľa nazýva namyslencom a rozpoznáva ho takto:

1Kor 4, 18-20: „Niektorí sa začali tak vyvyšovať, akoby som k vám už nemal prísť. Ale prídem k vám čoskoro, ak to bude chcieť Pán, a posúdim namyslencov nie podľa ich reči, ale podľa ich moci, lebo Božie kráľovstvo nespočíva v reči, ale v moci.“

Ako to rozoznať a rozlišovať?
Podľa Božej moci a jej ovocia! Ježiš pastierom povedal:

„...ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo; aby vám Otec dal všetko, o čo ho budete prosiť v mojom mene.“ (Jn 15, 16)

Preto nedostatok ovocia buď diskredituje Ježiša – že sa Jeho slová neplnia -, alebo usvedčuje tých, ktorých On ustanovil, že nevedia vierou pristupovať k nesmierne veľkej moci Otca (Ef 1, 19), preto ani od Neho nevedia dosiahnuť všetko, o čo prosia…
lebo „… sa usadili v kráľovstve čistých myšlienok a zredukovali … vieru na rétoriku“ (Evengelii gaudium 232).
A toto je ovocie tej analógie so štúdiom fyziky u brazílskych študentov, na ktorú upozorňuje i Feynman. Snáď i táto analógia umožní pochopiť, v čom spočíva zádrhel – dôvod, pre ktorý štúdium teológie neprináša dosť ovocia, hoci mu klerici aj venujú veľa úsilia. Možno aj preto, lebo nepochopili či zabudli praktizovať posolstvo Benedikta XVI. na pôstne obdobie 2012 [10], v ktorom nabáda „…„dobre si všímať“, „byť pozorný“, „hľadieť s uvedomením“, teda uvedomovať si realitu.“…
A snáď sa aj v tomto prípade nájde okrem mňa ešte aj niekto iný - v Cirkvi významnejší, kto sa o vyučovaní teológie vyjadrí podobne, ako ten brazílsky vedúci katedry vyučovania fyziky: „Pán Feynman nám povedal veci, ktoré sa nám veľmi zle počúvali, ale je zrejmé, že má fyziku skutočne rád a jeho kritika je úprimná. Preto si myslím, že by sme o nej mali premýšľať. Išiel som sem s vedomím, že náš systém výuky trpí niektorými neduhmi...“
Alebo je aj druhá možnosť - zachovať sa ako brazílski študenti: „Všetci predstierajú, že chápu, a keď jeden študent na okamžik prizná tým, že sa opýta, že niečo je nejasné, ostatní zaujmú suverénny postoj...“

----------------

Poznámky
[1] RICHARD P. FEYNMAN: To nemyslíte vážně pane Feynmane!; AURORA, 2001, ISBN 80-7299-004-7; s. 184 a nasl.; s.12 a nasl.; 145.

[2] Polaroid je umelá priehľadná hmota polarizujúca svetlo. Používa sa napríklad do slunečných okuliarov.

[3] RENZO ALLEGRI: „…pro katolickou církev skutečnosti jako satan, ďábelská posedlost, exorcismy jsou něčím, o čem se pojednává v teologické literatuře. Čteme-li o základních principech, na kterých církev staví celou interpretační stavbu univerzálního světa, pak satan, vzpurný anděl, je výraznou osobností v dějinách a od počátku v ní zaujímá prvořadé místo. Ale potom je v praxi ignorován.
Exorcisté jsou předvoj, jsou oficiálně posíláni do první linie, ale po splnění svého poslání skončí jako nepohodlní hrdinové, jako američtí vojáci vracející se z Vietnamu.“ – R. ALLEGRI, Cronista all’ inferno (Kronikár v pekle), A. Mondadori, Milano 1990; citované podľa: RAUL SALVUCCI: Zkušenosti Exorcisty – Jasná slova o temné skutečnosti; Karmelitánské nakladatelství Kostelní vydří 1999; s. 25.

[4] Prof. DrTh. TOMISLAV IVANČIĆ vyjadril podobnú nespokojnosť: „Stal som sa kňazom a profesorom na bohosloveckej fakulte, a ešte som dobre nepoznal modlitbu. Po ôsmich rokoch kňazstva a profesúry som sa prestal modliť, pretože sa mi zdalo, že sa mi neoplatí modliť. Načo by som len tak recitoval nejaké modlitby? Jedného večera som si sadol a povedal som Bohu: »Bože, ak si láskavý Otec, teraz chcem s tebou hovoriť.« Mal som už tridsaťosem rokov, a dovtedy som sa ešte nikdy poriadne nemodlil. Nikoho som neobrátil. Bol som duchovným radcom študentov. Nikto zo študentov sa nestal lepším cez moju katechézu – to bolo pre mňa hlboké sklamanie. Povedal som si: »Už nechcem byť ďalej kňazom, pretože moja služba nikomu nič neprináša.« * Toho večera som povedal: »Bože, dávam ti pätnásť minút času. Ak jestvuješ, budem na teba iba nazerať a počúvať ťa. Pre mňa je to veľmi dôležité, aby som počul tvoj hlas. Ak za týchto pätnásť minút nič z teba neprežijem, už nechcem byť ďalej kňazom.« Dal som teda Bohu pätnásť minút. Bol som celkom ticho. Po štvrťhodine som bol iným človekom. Po týchto pätnástich minútach som bol šťastný, že som kňazom. Zrazu som objavil: Boh existuje, miluje ma a ja som sa s ním stretol. Hovorím si: »Človeče, veď Boh je tu, predo mnou! Môžem s ním hovoriť, môžem sa dotknúť jeho pliec, môžem ho objať, môžem pred ním plakať a môžem sa pred ním smiať!« Najdôležitejšie bolo, že som bol premenený.“ Zborník prednášok zo seminára „Vnútorné uzdravenie a oslobodenie – predpoklad účinnej evanjelizácie“, v Banskej Bystrici. Vydalo Združenie Jas, Zvolen 1999. ISBN 80 - 88795 - 56 - 4. Záznam z 28. 8. 1992
* IVANČIĆ parafrázuje FEYNMANA: „Toľko detí tak usilovne pracuje, a nič z toho nie je.“

[5] Napr. kňaz so živým záujmom v kázni označí nejaký problém za dôležitý pre cirkev, ale keď mu po omši veriaci ponúke spoluprácu na jeho riešení, kňaz ho odbije nezáujmom (je to nielen moja osobná skúsenosť). Z jeho reakcie sa dá usúdiť, že predmetom záujmu nebol samotný problém, ale potreba zapôsobiť na poslucháčov, predviesť sa ako rečník, či formálne naplniť nejaké pravidlo cirkvi – že „sa to tak má…“. Forma sa ukázala byť dôležitejšia, než obsah.
Evangelii gaudium 102 o vzťahu klerikov a laikov hovorí aj: „vo svojich miestnych cirkvách nenašli priestor na to, aby mohli slobodne vyjadriť svoju mienku a konať; azda pre prílišný klerikalizmus, ktorý ich odsúva na okraj, keď ide o dôležité rozhodnutia“; a neraz nielen vtedy…

[6] Kňaz Andrej Kmeť (r. 1907): „Hierarchia, keď je jej ľud potrebný, chce aby bol politicky zralým, sicut Deus ex machina; ale že by si ho vychovávala zavčasu a pripravovala, o tom u nej niet ani poňatia. Ľud nech je hlúpy a neuvedomelý; iba keď jej je potrebná jeho váha, vtedy aby bol hotový…“ Citujem z knihy, ktorú napísal katolícky kňaz KAROL A. MEDVECKÝ: Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku.