Bežná ulica, zmätok, trúbiace autá, výklady plné suvenírov, reklama na Kodak filmy a cocacolu, pokrikujúci obchodníci... V uličke stojí skupinka zbožných pútnikov, plných posvätného očakávania... Áno, na jeruzalemskej Via Dolorosa sa začína krížová cesta. Pre väčšinu pútnikov znamená naplnenie celoživotných snov, ale aj určité rozčarovanie. Ruch živej orientálnej obchodnej ulice, sprevádzajúci pútnika od pevnosti Antónia až na Golgotu väčšinou veľmi protirečí predstavám, ktoré sme si o krížovej ceste vytvorili počas našich meditácií. Poznám to sklamanie. Veľa krát som prechádzal touto cestou, raz v modlitbe ako pútnik, inokedy vybavujúc celkom svetské záležitosti, kým som si uvedomil, ako veľmi tento kontrast súvisí.
I keď za čias Pána Ježiša táto ulica vyzerala trocha inak, aj on niesol kríž bežnou, každodennou ulicou vtedajšieho mesta! A kráča ňou aj teraz, každou ulicou a životnou cestou každého človeka. Ježišovu krížovú cestu si máme nielen pripomínať, lež i sprítomňovať. Pozvať ho na naše "vie dolorose", lepšie povedané objaviť, že on už na nich s nami je. V tomto duchu vás pozývam prejsť si postupne jeruzalemskou Via Dolorosa a objavovať súvisy medzi Pánovým utrpením a našimi bolestnými cestami.
I. Pán Ježiš je odsúdený na smrť
"Od Kajfáša viedli Ježiša do vládnej budovy... Vezmite si ho vy a súďte podľa svojho zákona!" (Jn 18, 28. 30)
"Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa... Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili" (1Pt 2, 23-24)
Stojíme na začiatku bežnej ulice. Môžeme ňou prejsť ako väčšina, ponáhľajúca sa za každodennými povinnosťami či turistickými atrakciami. Ale môžeme sa aj stíšiť a prejsť ňou v duchu spolu s Ježišom. Chvíľku pozorujem, akí rôzni ľudia ňou prechádzajú. Ulica zostáva rovnaká - výsledok závisí od našej voľby.
Aj Ježiš na ňu nastúpil na základe dvoch slobodných rozhodnutí - Pilátovho i svojho. Pilát - reprezentant svetskej moci - nám predstavuje každodenné povinnosti a chod udalostí nášho života: povinnosti školy, zamestnania, starosti, choroby, námahy... Ježiš nám ukazuje rozhodnutie napĺňať Otcovu vôľu. Sme v roli Piláta i Ježiša. S Pilátom sa rozhodujeme, či prijmeme alebo vylúčime Ježiša z nášho života. S Ježišom sa rozhodujeme, aký postoj zaujmeme k všetkému, čo život prináša.
Každý náš deň napĺňajú rozhodnutia; niekedy veľké, väčšinou malé. Ale všetky sú buď na život, alebo na smrť. Pre život sa rozhodujeme, ak sa rozhodujeme pre to, čo chce Boh. Ešte skôr však je na mieste otázka, či sa vôbec rozhodujeme, alebo nás len nesie lavína okolností, času, verejnej mienky a povinností. Len ak sa dokážeme zastaviť a s Ježišom prijať všetko, čo je súčasťou cesty, bolestná cesta sa stáva krížovou a krížová cesta cestou spásy.
II. Pán Ježiš berie kríž na svoje plecia
"Sám si niesol kríž a vyšiel na miesto, ktoré sa volá Lebka, po hebrejsky Golgota" (Jn 19, 17)
"On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého..." (Flp 2, 6)
Po Via Dolorosa prechádzajú okrem turistov a pútnikov miestni obyvatelia. Nemajú tu ľahké postavenie. Chudobná matka s tromi deťmi okolo a jedným v náručí; robotník, nesúci na pleciach ťažké krabice tovaru... Čo na udivuje, je zvláštny pokoj, vyžarujúci z ich tvárí. Zmierení s osudom, i keď nie ľahkým. Prijatý kríž nie je ľahší, ale menej tlačí. Najhoršia je nerozhodnosť, chcieť i nechcieť zároveň. Snaha vyhnúť sa krížu, zbaviť sa ho, rebélia voči nemu nás neraz stoja viac námahy, než ho niesť. Zvlášť ak ide o kríže, ktorým sa i tak nemožno vyhnúť.
Drevo kríža, zoschnutý kmeň stromu života, ktorý po hriechu nemohol prinášať dobré ovocie. Tlačí na Pánových pleciach. Ale práve vďaka tomu, že on ho dobrovoľne prijíma, činí z tohoto suchého ťažkého dreva opäť strom života. Tajomstvo našej spásy i tajomstvo múdreho života! Objaviť, že len prijatím možno urobiť ťarchu kríža opäť plodnou. Nemení sa váha kríža, ale náš postoj k nemu.
III. Pán Ježiš padá prvý raz pod krížom
"Ako niekto, pred kým sa zakrýva tvár, potupený a nami znevážený." (Iz 53,4)
Kráčame ďalej súčasnou Via Dolorosa. Na rohu s ulicou El-Wad je poľská kaplnka. Reliéf nad jej vchodom znázorňuje prvý Ježišov pád pod ťarchou kríža. Aj ulicou popred kaplnku prechádzajú ľudia, poznačení pádmi, takí čo nevládzu, nemôžu, alebo sa im nechce ďalej. Zaujímavé, zvlášť mladí. Sklamanie, prázdnota, nechuť, strata zmyslu o niečo sa usilovať, chorobné zoslabnutie vôle, lacné unikanie do sveta drogy a neraz i zo života sú častejšie medzi dobre zabezpečenými mladými, než ťažko skúšanými dospelými. Každý kríž sa niekedy zdá neznesiteľným a nám sa tisnú na pery slová: už nemôžem...!
Koľkým práve pohľad na Ježiša, ktorý tiež padá, ale vzápätí vstáva a ďalej nesie svoj kríž, dodal chýbajúcu silu. Vojdime na chvíľku do kaplnky a spolu s Guardinim prosme: "Pane, silou svojej trpezlivosti a lásky mi pomôž v takýchto okamihoch, aby som nezmalomyselnel. Ty vieš, ako veľmi môže kríž ťažiť. Ty nám nevyčítaš, keď ochabneme a pomáhaš nám opäť vstať. Obnov moju trpezlivosť, vlej mi do duše svoju silu. Potom sa duša opäť vzchopí, vezme svoje bremeno a pôjde ďalej."
IV. Pán Ježiš sa stretá so svojou matkou
"Láska je mocná ako smrť" (Pies 8,6)
Via Dolorosa je veľmi živá ulica. Nielen vďaka množstvu obchodov a turistov. Stále tu pobehuje množstvo detí. Arabi majú ešte bázeň pred Darcom života. Deti tu nežijú izolované. Matka ich drží v náručí keď predáva tovar, tmolia sa medzi prácou zaujatými či debatujúcimi rodičmi, starší vedú za ruku mladšieho súrodenca, tí trochu odrastení už naplno pracujú. Práve sa pomedzi ľudí pretláča chlapec sa obrovským podnosom voňavého pečiva na hlave. Deti poznajú a zdieľajú radosti a bolesti rodičov, rodičia detí. Na takejto ulici sa Ježiš stretol so svojou matkou. Mária mala účasť na jeho vykupiteľskom poslaní. Teraz tým, že zdieľala jeho utrpenie. Krátka výmena pohľadov bola možno naplnená bolesťou, ale bola pre Ježiša aj posilou: je tu niekto, kto nezutekal, pochopil ma a trpí so mnou...
Málo detí zomiera u nás od hladu či zimy. Ale mnohé si berú či ničia život pre nezáujem rodičov. Reč štatistík je alarmujúca. Vnútorne opustené, bez lásky a nedozreté plodia priskoro ďalšie deti a tie sa rodia v ešte väčšej prázdnote a opustenosti. Kam smeruje takáto špirála? Márie, kráčajúca s Ježišom po Via Dolorosa povzbudzuje kresťanské matky - a nielen ich - nachádzať si čas a pozornosť pre to, čo trápi ich malé i veľké deti a dávať im najavo spoluúčasť a podporu.
V. Šimon z Cyrény pomáha Pánu Ježišovi niesť kríž
"Neste si navzájom bremená, a tak splníte Kristov zákon" (Gal 6,2)
Kto prechádza po Via Dolorosa častejšie, zažije tu občas šarvátku. Mesto troch náboženstiev a rôznych politických záujmov nebýva bez napätí. Ako rozdielne tu ľudia reagujú! Keď u nás dôjde k havárii, pouličnej roztržke, niekoho okradnú, človeku príde zle, alebo treba jednoducho pomôcť, okolostojaci sa väčšinou čím nenápadnejšie a čím rýchlejšie vzďaľujú. Tu je hneď okolo ohrozeného kričiaci zástup. Vedomie kmeňovej spolupatričnosti, vyplývajúce z ešte nedávnej potreby brániť sa a pomáhať si, je živé.
Miešať sa do cudzích problémov naozaj nebýva príjemné a môže mať aj neblahé následky. Ale vžime sa do rozpoloženia toho druhého. Niekedy sa k prvému kroku musíme ako Šimon Cyrénsky vyslovene donútiť. Že sa nám to darí tak ťažko a tak zriedka zavinil celkový individualistický spôsob života. Ale aj to, že zabúdame na Kristove slová: Bol som hladný, smädný, v žalári..., ako aj na iné: Kto si chce zachrániť život, stratí ho, kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Tým, čo urobili veľa pre druhých, dávali silu práve tieto slová.
VI. Veronika podáva Pánu Ježišovi ručník
"Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa" (Ž 27,8-9)
Práve pri šiestej štácii má po pravej strane Via Dolorosa obchod s devocionáliami arabská kresťanka Hanna Farideh - pokojom, pozornosťou a dobrotou žiariaca staršia pani. Možno tu kúpiť liturgické rúcha, štóly ale i množstvo suvenírov s kvetmi, olejmi, minerálmi zo Svätej Zeme. Navonok ako jeden z obchodov. Tento je však odlišný. Tovar sú všetko ručné výrobky a výsledok podnikavej lásky. Pani Farideh zoskupila mnohé arabské kresťanky - ktoré sa tu za svoje náboženské presvedčenie ocitajú na okraji spoločnosti a na pokraji biedy - zadáva im prácu a predáva ich výrobky. To je jednou z foriem "Veronikinho ručníka", ktorou zmierňuje utrpenie týchto rodín.
Kto sa učí byť užitočným pre druhých, najľahšie prekoná svoj vlastný zármutok. Pán Ježiš bol aj napriek krajnej vyčerpanosti vnímavý a vďačný za prejav Veronikinej lásky. A je vďačný za všetky podobné pozornosti. Skutočná láska je vynaliezavá a podnikavá.
VII. Pán Ježiš padá druhý raz pod krížom
"Vo svojej láske a útrpnosti ich sám vykúpil, zdvihol ich a nosil ich po všetky dávne dni" (Iz 63,9)
Veľký románsky stĺp vo františkánskej kaplnke na jeruzalemskej Via Dolorosa pripomína druhý Ježišov pád, práve keď vychádzal bránou mesta. Ježiš druhý raz padá a druhý raz vstáva... Ticho kaplnky, v ktorej o tom meditujeme, kontrastuje ruchu ulice. A ešte v niečom: jediné miesto, ktoré nie je preplnené sugestívnou reklamou najrozličnejšieho druhu...
Všeličo nám môže pripomínať druhý Ježišov pád pod krížom, ktorý ťažil slabosťami všetkých nás: naše hriechy, zlyhania; ale aj nestálosť v dobrom, dni prežité naprázdno, nie podľa Božej vôle. Až odborníci nám poodhaľujú, koľko našich vedomých i nevedomých rozhodnutí činíme pod vplyvom všadeprítomnej reklamy, ktorá nám ťažko ponúka to, čo chce od nás Boh. Sleduje záujmy tých, ktorí ju tvoria. Druhý Ježišov pád nie je len chvíľkovou slabosťou. Je novou príležitosťou zmobilizovať všetky sily a kráčať ďalej v napĺňaní Otcovej vôle vykúpiť nás. Naše pády a zlyhania môžu byť tiež chvíľou stíšenia, otázky pod vplyvom koho a čoho sme konali a plnšieho rozhodnutia sa pre Pána a jeho vôľu.
VIII. Pán Ježiš napomína plačúce ženy
"Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi." (Lk 23, 28)
Stúpame ďalej po Via Dolorosa. Miesto, kde sa Ježiš zastavil pri plačúcich ženách nám pripomína len malý latinský kríž medzi veľkými kameňmi steny gréckeho kláštora. Trpiacemu vždy dobre padne prejav súcitu. Ježiš ho prijíma i odmieňa: dobrou radou, ktorá je vždy nad zlato. Aj v posledných chvíľach a z posledných síl je láskavým učiteľom a prorokom: poukazuje na pôvod zla, ktorým je hriech. Len úprimným pokáním môžeme skutočne zľahčiť Ježišov kríž.
Dodnes okolo miesta tejto udalosti prechádza množstvo žien: mladých i starých, smejúcich sa, tichých i plačúcich. Čo by im teraz Ježiš povedal? Je pekné plakať nad zlom a hriechom. Ale lepšie je zamyslieť sa nad jeho príčinou a odstrániť ju, aby sa viac neopakoval. Žijeme v dobe, keď hodnotíme viac podľa emócií. Ale tie sú veľmi premenlivé. Pán vyzýva viac uvažovať. Zvlášť tých, ktorým je zverená výchova. Uvažovať, ako svoje deti a zverených uchrániť pred hriechom.
IX. Pán Ježiš padá tretí raz pod krížom
"Na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev." (Kol 1,24)
Stúpanie po Via Dolorosa sa chýli ku koncu, odbočujeme z rušnej ulice. Pri úzkej bráne sedí pod múrom koptský mních a z hrubej knihy recituje svoje modlitby. Keď vidí skupinu pútnikov ukáže po tichu prstom na zbytok románskeho stĺpu. Na múre je napísané "IX". Sme na mieste tretieho Ježišovho pádu pod krížom, kúsok od golgotského vŕška, ktorý je teraz celý vo vnútri chrámového komplexu Baziliky Svätého hrobu, pred ktorou práve stojíme. Chýbalo už len niekoľko krokov. Človek vtedy vynakladá všetko úsilie, aby vydržal do cieľa. Ježiš nevládze, je krajne vyčerpaný. Padá, a opäť vstáva. Keď má človek na dosah ruky víťazstvo, zmobilizovať všetky sily je pomerne ľahko. Ježiš má však na dosah krutú smrť. No on aj napriek tomu zberá všetky sily a vstáva k posledným krokom krížovej cesty...
Celý náš pozemský život je poznačený pádmi. Ľahko je padnúť, ťažko vstať. Pád býva dôsledkom slabosti, neopatrnosti či zlyhania. Môže však byť aj príležitosťou, kedy si bytostne uvedomíme svoju odkázanosť na Božiu pomoc a milosrdenstvo. Chvíľou, kedy si prehodnotíme a oživíme svoje úmysly. Padáme všetci. Rozdiel je len v tom, či s Pánom dokážeme znovu vstať a opäť vernejšie vykročiť.
X. Pánu Ježišovi zvliekajú šaty
"Premeriavajú si ma a skúmajú; delia si moje šaty a o môj odev hádžu lós." (Ž 22, 18-19)
Posledných päť zastavení nášho putovania po krížovej ceste sa už nachádza vo vnútri komplexu Baziliky Božieho hrobu. Prvá z nich, hneď po vstupe nám pripomína, ako pred ukrižovaním Ježišovi zvliekajú šaty. Paradox, prv než vojdeme, môžeme byť svedkami nezriedkavej nepríjemnej scény: usporiadatelia nechcú dovoliť vstúpiť nikomu, kto nie je dostatočne slušne oblečený. Hlavne turisti či pútnici z krajín, ktoré sa považujú za kultúrne stratili cit a rešpekt pred posvätnom i sebou samými a preto sa tomu prekvapene či urazene divia. A divia sa i usporiadatelia z oblastí dávnych kultúr, kde tento cit ešte nevymizol. Opäť je tu hlboký súvis. K utrpeniu krížovej cesty Ježiš prijíma aj ďalšie, duchovné. Zvliecť niekomu odev znamená vystaviť ho potupe, obrať ho o ľudskú česť a dôstojnosť.
Všetko, čo Ježiš trpel od nás, trpel za nás. Obťažil sa našimi hriechmi - v tomto prípade všetkými hriechmi proti ľudskej cti a dôstojnosti, znášal ich na sebe samom a tým nás z nich vykupoval. Nemravnosť a ohováranie sú dnes určite najčastejšie hriechy proti ľudskej dôstojnosti. Môžeme si tu osvojiť Kristovu logiku a spolu s ním vykupovať od nich svet: dobrovoľne pokorne prijímať všetky krivdy, nespravodlivosti a obetovať to za odčinenie tak rozšírených hriechov proti úcte a dôstojnosti človeka.
XI. Pána Ježiša pribíjajú na kríž
"Prebodli mi ruky a nohy, môžem si spočítať všetky svoje kosti" (Ž 22, 17-18)
V latinskej časti Baziliky sa nachádza kaplnka, v ktorej si pripomíname Ježišovo križovanie. Prítmie posvätného priestoru a krása mozaik pôsobia na dušu skôr príjemne. Až keď sa živo zahľadíme na obraz nad oltárom, môžeme si uvedomiť krutosť okamihov, ktoré tu Pán Ježiš prežíval. Cestou ešte mohol aspoň ísť, pohybovať sa. Teraz všetko skončilo. Už nemôže iné, len bezmocne všetko znášať. Naschvál pozorujem správanie prechádzajúcich. Tí dobre živení a dobre oblečení prevážne fotografujú umelecké pamiatky a seba pred nimi. Ľudia s chudobných krajín, poznačení utrpením sa v tichu a so súcitom v tvári zastavujú a modlia. Zakúsili a preto chápu.
Bezmocnosť je jedna z najťažších foriem utrpenia. Bezmocnosť voči chorobe, krivdám, veku; bezmocnosť voči unikajúcemu času; bezmocnosť voči rozdielu medzi našimi túžbami a našimi možnosťami. Ježiš robil najviac, keď už nemohol nič robiť: v nehybnej bezmocnosti vykupoval svet. A tu je aj jediné východisko z každej našej bezmocnosti: spojená s Ježišovou sa stáva prameňom spásy. Ak ešte nezakúšame bezmocnosť, Ježiš čaká aspoň na našu solidárnosť. Bezmocnosť slabých je neraz zavinená pasivitou silných. Chceme to Ježišovi uľahčiť? "Čo ste urobili jednému z mojich najmenších bratov..."
XII. Pán Ježiš na kríži zomiera
"Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil" (Mk 15, 34)
Úzkymi schodíkmi vystupujeme do najvyššej časti chrámu a zároveň na vrchol Golgoty. Posvätné, premodlené prítmie, olejové lampy a pod krížom, zdobeným východným štýlom grécky oltár a pod ním pod sklom skala na ktorej stál skutočný Kristov kríž i viditeľná trhlina po zemetrasení vo chvíli jeho smrti. Možno tu v modlitbe tráviť celé hodiny a človek má nad čím uvažovať. Občas ma pútnici poprosili o spoveď. Úžasný duchovný zážitok: počúvať hriechy a kríže ľudí a pozerať pritom na miesto, kde stál Ježišov kríž a znamením kríža dávať rozhrešenie na mieste, kde Kristus krížom opäť spojil nebo so zemou, človeka s Bohom. Kríž - rebrík, most ... na druhú stranu večnosti, k Bohu. Krstom máme účasť na tomto spojení a hriechom ho strácame. Ale kríž ako most tu stále zostáva. Zmierením, ktoré je jeho ovocím, môžeme mať vždy znova účasť na živote, ktorý nám Ježiš priniesol. Svojou smrťou našu smrť premohol. Uvažovať o Ježišových mukách a smrti na kríži by nemalo zostať len pri súcite. Ten by mal vzbudiť vďačnosť a vďačnosť zodpovednosť za to, ako využívam prostriedky spásy, získané tak drahou cenou; aby Kristova smrť nebola pre mňa márna. Až kto odumrie hriechu zakúša vzkriesenie k novému životu. Čo pre nás znamená Kristov kríž, zakúšame najreálnejšie, keď ho kňaz robí nad nami vo chvíli krstu a rozhrešenia.
XIII. Pána Ježiša skladajú z kríža
"(Jozef z Arimatey) zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna..." (Lk 23, 52-53)
Bola pritom i jeho Matka a Ján. Teraz sú na Golgote znázornení hneď vedľa kríža a Pannu Máriu nám pripomína aj vzácna drevená, zlatom zdobená socha na malom oltáriku vedľa. No hlavne ich sprítomňujú všetci veriaci. Neraz sa ma na týchto miestach zvedavý turista pýtal, o čo vlastne ide. Cítil som, ako málo to je, keď som mu iba vysvetlil kto bol Kristus a čo sa tu odohralo. Pre neho to zostala len historická udalosť. Ale tá udalosť nebola pre neho živá.
Ježiša skladajú z kríža. On už svoje dielo dokonal, teraz v ňom pokračuje Cirkev, a Cirkev tu predstavuje Mária, Ján a po nich my všetci. Do ich rúk skladajú z kríža nevládne Ježišovo telo. Odteraz bude kázať, pomáhať, uzdravovať, milovať a trpieť cez telo, ktorým je Cirkev. V súčasnosti mnohí hľadajú Krista a zároveň ho opúšťajú v spoločenstve jeho tela. Kristus áno, Cirkev nie...! Ale tak môžeme nájsť len Krista, uloženého do hrobu, lebo medzi nami sa rozhodol naďalej žiť v Cirkvi.
XIV. Pána Ježiša pochovávajú
"Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil do svojho nového hrobu, ktorý vytesal do skaly..." (Mt 27, 59)
Pred Ježišovým hrobom stojí vždy rad pútnikov, každý z nich môže doň na chvíľu vôjsť. Rád tu chodím skoro ráno, keď možno v tichu zastať na týchto posvätných miestach. Bol som pri hroboch mnohých svätých. Ale hrob je vždy hrob, a človek nemá najpríjemnejšie pocity. Smrť, rozklad... i keď vieme, že duša zosnulého žije. Tu naopak, je to niečo úžasne vznešené! Pre Ježiša smrť nie je rozklad, len očakávanie vzkriesenia. Po stranách stánku Božieho hrobu mnísi neustále zapaľujú sviečky, ktoré tu nechali zbožní pútnici. Ale nie ako na cintorínoch. Sú to sviečky modlitby a obety Živému. Pri tomto hrobe zakúšame tajuplný život.
Medzi utrpením a zmŕtvychvstaním býva čakanie, ticho hrobu. Má rôzne podoby. Ak zrno nepadne do zeme a neodumrie, neprinesie úrodu. Ak to nemá byť rozklad a smrť, musí to byť čakanie s Kristom.
Namiesto záveru - východ
"Hľadáte Ježiša Nazaretského, ktorý bol ukrižovaný. Vstal z mŕtvych. Niet ho tu... Ale choďte a povedzte jeho učeníkom a Petrovi: Ide pred vami do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal." (Mk 16, 6-7)
Boží hrob je poslednou zastávkou krížovej cesty, ktorú sledujeme tu v Jeruzaleme, alebo v duchu doma. V Božom hrobe či pri hrobe však nemôžeme zostať. Kúsok od neho sú viaceré kaplnky. Jedna nám pripomína stretnutie Zmŕtvychvstalého so svojou Matkou. Písmo nám o tom nespomína nič, ale podľa najstarších tradícií len preto, že to bola najsamozrejmejšia vec, že prvý, s kým sa Pán stretol, bola jeho matka. Potom je tu krásny reliéf, ktorý pripomína stretnutie s Máriou Magdalénou. A vo všetkých týchto kaplnkách majú pútnici sv. omše - a tie nielen pripomínajú, lež sprítomňujú stretnutie so samým Kristom. Keď napokon vychádzame z Baziliky Božieho hrobu opäť do ulíc, ožiari nás sila svetla, od ktorého sme si na chvíľu odvykli a zahrnie krik doterných obchodníkov. Budú nám na každom kroku ponúkať suveníry, aby sme si stadiaľto odniesli aspoň dáku spomienku. Hej, aj tá je dobrá. Ale bolo by to smiešne málo ak by sa veľkosť udalosti spásy zredukovala na drobnú devocionáliu. Naschvál sme šli po Via Dolorosa, aby sme si uvedomili, ako veľmi súvisí to, čo tu prežíval Ježiš, s našim každodenným životom. Vráťme sa teraz do Galiley - domov, Ježiš nás predišiel a čaká tu na nás.
- Špiritualita [3]