Exegetický rozbor prvého proroctva o ‘ebed ’ădônaj z druhej časti knihy proroka Izaiáša, tzv. Deuteroizaiáša. Štyri proroctvá o ‘ebed ’ădônaj sú texty mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.
Tento rozbor je súčasťou Témy pre teba: Oznamujem nové veci [2] od SSL. Ing. Jozefa Jančoviča, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.
I. spev o ‘ebed ’ădônāj: Iz 42, 1-4.(5-7)
- „Hľa, môj sluha, podopieram ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie,
vložil som na neho svojho DUCHA, právo národom prinesie. - Nebude kričať a nezvýši hlas, nedá ho na ulici počuť.
- Nalomenú trsť nezlomí, tlejúci knôt nezahasí, verne bude vynášať právo.
- Nezoslabne a nezlomí sa, kým nezaloží na zemi právo,
na jeho náuku čakajú ostrovy.“ - Tak hovorí Boh, Pán,
ktorý stvoril nebesá a rozostrel ich, ktorý roztiahol zem a to čo sa z nej rodí,
ktorý dáva dych ľudu na nej a DUCHA tým, čo po nej chodia: - „Ja, Pán, som ťa povolal v spravodlivosti vzal som ťa za ruku;
utvoril som ťa a urobil som ťa zmluvou ľudu, svetlom pohanov, - aby si otvoril oči slepým a vyviedol zo žalára zajatých
a z väzenia tých, čo sedia v temnotách.“
Štruktúra
V prvej perikope (42, 1-4.5-7) cez proroka hovorí Pán. On sám predstavuje verejne svojho sluhu celému svetu (v. 1), opisuje spôsob jeho pôsobenia (vv. 2-3) a rozšírenie jeho poslania (v. 4). Výklad tejto perikopy spôsobuje ťažkosti. Kto je tu sluhom? Aká je povaha jeho služby? V akých súvislostiach sa udeje jeho ustanovenie? Nejasné a zahalené vyjadrovanie proroka je, zdá sa úmyselné v statiach o sluhovi. V texte ostáva pre nás oveľa viac skrytého ako tomu bolo pre generácie pôvodných poslucháčov. Westermann sa správne domnieva, že nad výkladom perikop nesmie prevládnuť otázka: kto je sluha Pánov? Treba sa skôr pýtať čo nám text dáva poznať zo vzťahu medzi Bohom, sluhom a tými, ktorých sa jeho úloha dotýka.(1)
Tento prvý spev je výnimočný postavením v kontexte perikopy 41,21-42,17 ktorá má charakter súdneho konania, kde Pán odsudzuje idoly, obžalováva ich výrobcov a služobníkov a sám predstavuje svojho sluhu. Väzba prvého spevu, ktorý stojí v strede spomínanej perikopy, je utvorená s predchádzajúcim textom proti idolom (41,21-29) pomocou spoločných pojmov: hľa v 41,29 a 42,1; vyvolí/vyvolený v 41,24 a 42,1; rûach-vietor v 41,29 a rûach-duch v 42,1.5b). So zvyškom textu 42,10-17 sa prvý spev 42,1-9 viaže pomocou pojmov: temnoty (v 42,7 a 42,16), svetlo (42,6 a 42,16), slepí (42,7 a 42,16). Týmto prepojením prvom spevu s okolitými textami sa iba zvýrazňuje jeho kontext súdneho konania.
Exegetický komentár
a) Ustanovenie sluhu (v. 1). Ako veľký kráľ navrhuje na investitúru svojho kráľa - vazala, podobne Boh verejne určuje svojho sluhu. V tomto prípade sa to deje v kontexte súdneho konania. Boh ako sudca predstavuje svojho favorita na splnenie úloh. Sluha je titul odvodený od slovesa ‘ābad – slúžiť (v materiálnej a duchovnej sfére). Iba ten, kto je nositeľom autority a zdrojom práva, ustanovuje niekoho uskutočniť danú úlohu. Sluha je čestný titul. Izrael poznal z histórie takéto ustanovenie pri Gedeonovi (Sdc 6), Saulovi (1Sam 9, 17), Dávidovi (1Sam 16, 12, Iz 37, 35) a dokonca aj prorok Izaiáš je tak označený v Iz 20, 3. Slová Iz 42, 1-4 sú k doterajším dezignáciám paralelou a ozvenou. Jedná sa pritom o jasné verejné označenie sluhu, nie však proroka. Slová: hľa, môj sluha sú pre toto rozlíšenie podstatné, nakoľko sa tu implicitne vyžaduje prítomnosť svedka/svedkov, ktorým tento hlas zaznieva a má za cieľ verejne akreditovať sluhu. Primárnym svedkom a zároveň sprostredkovateľom slova o sluhovi je prorok, svedkami naokolo sú buď ľud Izraela, ako prvý adresát proroctva alebo národy zvolané na súd v Iz 41,1.
- Podopieram ho: Sloveso ’etmāk v BHS a antilémpsomai v LXX (Septuaginta) vyjadruje reálne poskytnutie podpory a pomoci sluhovi samotným Pánom. Ten, kto podopiera dodáva vlastnú silu podopieranému (porov. Ex 17,12). Vyjadrenie Božej náklonnosti a zaľúbenia (nepresný slov. preklad: priviniem si ho) príde na rad až v druhej polovici verša s titulom vyvolený. V knihe Iz 40-55 je daný tento titul vždy ľudu Izraela (43,20; 45,4). Toto zverejnené označenie poukazuje na Božie uprednostnenie jedného, vybraného zo všetkých, kvôli jeho špeciálnemu poslaniu, ktoré bude ale zamerané na všetkých. Záľuba Boha samotného (dosl. jeho duše) v sluhovi, toto uprednostnenie iba významovo dokresľuje. Sloveso vo dosl. výroku moja duša sa v ňom zapáčila vyjadrí aspekt božieho prijatia ako pri obete (Ez 20,40; Oz 8,13; Mal 1,10.13).1 Pán vložil na sluhu z dôvodu poslania svojho ducha, podobne ako na sudcov, prorokov, kráľov, na Mesiáša a jeho nasledovníkov (Iz 11,2; Joel 3, 1-5). V poslaní sa jedná Bohu o schopnosť sluhu priniesť (dosl. on vyvedie) právo národom. Tri krát bude v perikope táto úloha vyslovená (42. 1c.3c.4b). Tieto riadky obsahujú vždy hebr. pojem mišpa, pričom v 1c. a 3c je v spojení so slovesom vyviesť. Základný význam slova mišpa je súd, súdna kauza, súdny výrok, rozhodnutie a právo ako také. Význam pojmu v našom texte treba hľadať, ako vždy v exegéze, najprv v blízkom a potom vo vzdialenejšom kontexte. Pojem je vo vv. 1-4, teda v blízkom kontexte, v spojení s národmi a zemou (4b). Týmito pojmami sú uvedení jednak adresáti a miesto uplatnenia práva. Inde v širšom kontexte Iz 40-55 sa podobná súvislosť národov a súdu nachádza v súdnom spore v 41,1-5 ale aj v 41,21-29 do ktorého zapadá aj náš text. Tam bežia spory s národmi, ktorých verdiktom je najmä výrok: Ja Pán prvý a ten istý som a posledný (41,4b); a kategorická zmienka o ničote pohanských bohov a hanbe ich ctiteľov (41,24.29; 42,17). Z takto udaného kontextu vyplýva teologický význam tohto práva.2 Ono je zároveň i súdom (porov. kontext Iz 51,5). Úloha sluhu nateraz je „vzniesť“ tento súd a vyniesť jeho výsledok pohanom. Toto je zdá sa jeden aspekt jeho úlohy, ktorá bude v ďalších perikopách o sluhovi doplnená.
b) Metódy pôsobenia (vv. 2-3). Súdne pozadie úlohy sluhu je zjavné aj v jeho aktivite, ktorou ustanoví právo. Pomocou piatich negatívnych viet, sa dozvieme o tom, čo sa vymyká jeho pôsobeniu. Pri presadzovaní práva nebude konať na verejnosti podľa vtedajšieho zvyku: nebude kričať. V oriente bežne nový kráľ, ktorý zasadol na trón, znovu ustanovil zákony ich verejným hlasným proklamovaním. Pôsobenie sluhu je úplne opačné. Bude to pokojný hlas bez hnevu, znejúci nie na ulici, ale skôr v súkromí srdca, pokojne konverzujúci v intimite svedomia človeka.
Nalomenú trsť nezlomí: sluha nebude násilnícky nielen vo verbálnom prejave, ale i v skutkoch. Jeho účinkovanie je láskavé a odlišné od mocenského pôsobenia veľkých vládcov. Pánov sluha je skutočne kontrastom úspešného dobyvateľa perzského kráľa Kýra (555-530 pred Kr.), pred ktorým sa trasú končiny zeme (41,5b). Tento fakt naznačuje že Kýros neobstojí v tomto kontraste a nemá teda veľkú nádej byť považovaný za sluhu Pánovho, ako to niektorí exegéti naznačili. Sluha šetrí zvlášť slabých. Vynesenie božieho práva nedonesie smrť tým, čo sú už pod rozsudkom smrti alebo pred smrťou. Metafora trstiny prezentuje ľud zbavený sily ako v 1Kr 14,15; 2Kr 18,21; Iz 36,6 a Ez 29,6. Činnosť sluhu a jeho práva prevládne a vo svojej podstate bude protirečiť drsnému zákonu sveta, podľa ktorého to, čo je zlomené a tlejúce musí nutne zaniknúť. Jeho právo nezasadí definitívnu ranu smrti tým, ktorí sú v blízkosti smrti. Nedokončí dielo iného, ktorým sa zásadne narušila vec samotná (pevnosť trstiny). Aj knôt pred zhasnutím je symbol blízkej smrti, ako je to potvrdené v Iz 43,17. Dvojitá metafora poukazuje pravdepodobne oslabený ľud a obete porazeného Babylonu. Sluha labilným a slabým adresátom práva, ponechá nádej a túžbu po živote. Sluha bude tak milosrdným obrancom vyhasínajúceho života. V tomto poslaní bude postupovať verne, podľa pravdy a v zhode s povahou úlohy.
c) Rozšírenie pôsobenia (v. 4). Vytrvanie sluhu v Božom poslaní sa vyjadruje negáciou slovies v imperfekte: nezoslabne (lō’ jikheh) a nezlomí sa, ktoré svojím kmeňom tvoria chiasmus (ABB’A’) s adjektívami vo v. 3a: nalomená a tlejúci, slabý. Pri výkone úlohy sluha obstojí, napriek možným neúspechom a utrpeniam, ktoré dve slovesá a adjektíva implicitne naznačujú. Sluha sa nedostane ani po skončení poslania do stavu tlenia a podlomenia, z ktorého pomáhal iným. Spojka‘ad - kým, až do v hebrejskej vete a semitskom myslení nepoukazuje nutne na zmenu situácie po ukončení činnosti alebo obdobia. Spojka je výrazom vytýčenia záujmu svätopisca iba pre dané obdobie.3 Primárne dôležitá pre sluhu v tomto období je jeho výdrž v danej úlohe. Sila odolávať ťažkým momentom plynie z podpory Pána a z prítomnosti jeho ducha v sluhovi (v.1 porov. aj Iz 61,1). Realizačný priestor poslania sluhu je zem na pevnine ale i ostrovy, adresátom jeho úlohy v tomto definovanom priestore je celé ľudstvo. Jeden z priestoru je poslaný ku všetkým v celom priestore. Náuka (tôrah) po ktorej túžia ostrovy, stavia sluhu do pozície Mojžiša, sprostredkovateľa Tóry (dosl. poučenie, náuka, následne i zákon). Náuka je v synonymickom paralelizme s právom, dopĺňa tak funkciu práva v poučení ľudí. Autor náuky a práva je sám Pán, nechá im zo seba vyjsť (porov. Iz 51,4-5). Sluha je ich sprostredkovateľom.
Ustanovenie sluhu je v týchto veršoch ozvenou kráľovskej alebo sudcovskej dezignácie. Sluha získal tak črty osobnosti, ktorá bude svojou činnosťou pôsobiť podobne ako v minulosti sudcovia (charizmatickí vodcovia) a králi, ale ktorá zapôsobí aj slovom. Tieto dva spôsoby sprostredkovania Božej vôle a práva sú zjednotené v sluhovi, podobne ako to bolo u prvého sluhu par excellence v Mojžišovi, aktívneho skutkom i slovom.
d) Povolanie sluhu (vv. 5-7). Väčšina autorov je presvedčená o literárnej jednote vv. 5-9, aj keď niektorí vidia dostatočnú obsahovú jednotu vo vv. 5-7. My sa však podľa danej perikopy v liturgii obmedzíme na tri verše. Vládne tiež presvedčenie, že tieto verše boli pridané v druhom momente. Exegéti sa ale rozchádzajú v určení významu týchto veršov, v tom, kto je oslovený a povahu úlohy. Problém vyvstáva práve z nejasného prepojenia. Od týchto otvorených úvah prejdime k tomu, čo je pevný základ v texte, aby sme po jeho analýze ponúkli náš pohľad na súvis veršov 1-7.
- Tak hovorí Boh: takéto vyjadrenie je definované v exegéze ako formula posla. Je to biblická ustálená formulácia. Prorok je tu poslom. Pomenovanie Pána v poradí Boh, Pán je použité iba jediný raz v Iz 40-55.4 Navyše jeho všeobecné meno Boh figuruje po Iz 5,16 druhý a posledný raz s určitým členom (hā’el); člen dôrazovo determinuje Boha v tom aký je alebo čo robí; hovorí sa to o ňom následne. V dikcii blízkej žalmom je Boh oslávený ako Stvoriteľ. K formule posla sú vo funkcii prístavku uvedené 4 krátke vety, ktoré menným tvarom slovies (príčastiami) zostupne vyjadrujú stvoriteľskú a oživujúcu aktivitu Božiu. Táto téma je veľmi blízka autorovi druhej časti knihy Iz. Dvojica ‘nebo a zem’, okrem Gn 1,1 a 2,4 a žalmov, je typická najmä pre túto knihu.5 Použité slovesá zjednocujú dve koncepcie pohľadu na dielo stvorenia: teologickú (stvoril) a staršiu antropomorfickú (rozostrel, roztiahol), prítomnú aj v 44,24. Boh je jednak za priestorom vesmíru, za jeho živým obsahom a najmä za človekom s jeho dychom a duchom. Božou zásluhou má ľud k dispozícii tento životný priestor a život vôbec. Táto posledná pravda je dvoma krátkymi vetami formulovaná synonymným paralelizmom, typickou literárnou figúrou v hebrejskej poézii. Povšimnutia hodné je, že prorok používa pre označenie všetkých ľudí a národov typický hebr. pojem ‘ām, vyhradený niekedy čisto iba pre ľud Izraela. Touto rozvinutou formulou posla sa pozornosť sústredila na človeka. Biblická poradie udalosti stvorenie sveta a človeka- zrodenie Izraela je v ďalšom verši doplnená.
Vo v. 6 zaznie Boží monológ, zasmerovaný do minulosti sluhu, jeho prítomnosť a budúcnosť sa spomínali už vo vv. 1-4. V jeho minulosti má opäť jasné miesto Pánova aktivita, zachytená 4 slovesami (povolal som ťa...vzal som ťa...utvoril som ťa...urobil som ťa), ktorých poradie je smerodajné pre výklad. Sluha je pri tom skôr v pasívnej pozícii, aby sa stal aktívny v budúcnosti (v.7).
- Ja, Pán je možné preložiť aj ako Ja som Pán. Takéto predstavenie Pána je totiž veľmi časté v proroctve pre Izrael v Babylone. Meno Pán aluduje vždy na zmluvný vzťah Boha k Izraelu. Pri zjavení mena Jhwh (čítaného vždy ’ădônāj „Pán“ v Ex 3,14 sa tento implicitný vzťah naznačil a na púšti sa jasne do zmluvy konfiguroval.6 A meno Pána Jhwh citovaného vo vv. 5.6 ako vlastné meno Boha Izraela (a v kap. 40-55 108 krát) naznačuje blízkosť a záujem Boha o svojho sluhu práve na báze zmluvy.
Pre určenie kontextu tejto Pánovej aktivity bude užitočné porovnanie paralelných textov. Podobná Božia reč o povolaní a vzatí za ruku už raz u proroka zaznela, v paralelnom verši v Iz 41,9 ale bude to i v 48,15-16. V 49,1 Boh vzal ľud Izrael od končín zeme, a povolal ho z jej okrajov Je to jednak alúzia na povolanie Abraháma a aj vyvedenie Izraela z Egypta. Aj ďalšie slová verša: riekol som ti: „Ty si môj sluha,“ nás uisťujú, že autor nášho analyzovaného textu v. 6 sa dotýka buď zrodenia ľudu Izraela alebo je tu možnosť, že sa na sluhovi odlišnom od Izraela, uskutočnilo zrodenie podobné pôvodu izraelského ľudu. V biblickej histórii Izraela vzal Pán ľud z Egypta a formoval si ho až na púšti.7 Povolanie na uskutočnenie tejto božej aktivity zaznelo Mojžišovi (Ex 3).
- povolal som ťa v spravodlivosti: objasniť povolanie v spravodlivosti nie je ľahké, kvôli významovo bohatému hebr. termínu spravodlivosť priamosť, vernosť, spása. Jasné je, že sa nejedná o ľudskú ale o Božiu spravodlivosť. Ako vždy význam slova je i tu daný kontextom, no kontext nášho verša je viac ako nedostačujúci. Naporúdzi nám je blízky kontext už citovaného Iz 41,9-10, kde uistenie Pána vo v. 10 o jeho pomáhajúcej prítomnosti s ľudom a o konkrétnej podpore možno chápať ako konanie blízke Božej spravodlivosti. V. 6a ako i 41,9 sa týka vyvolenia Izraela.
- dal som ťa ako zmluvu ľudu, svetlo pohanov: tento doslovný preklad v. 6b špecifikuje vlastnú podstatu úlohy sluhu vo vzťahu k pohanom. Popísalo sa veľa článkov o chápaní tejto úlohy, nakoľko sú tu postavené dve kvantity do rovnosti - ľud a pohania, pričom jedna chce objasniť druhú. Pojem zmluva ľudu (berît ‘am) sa v Písme nachádza jedine tu a v 49,8 a preto jeho výklad je predmetom sporov. Tu sa niektorí vyjadrujú v prospech nacionalistického alebo univerzálneho chápania zmluvy, práve kvôli termínu ľud. Ako ho chápať? Tu sú možné náznaky riešenia:
1) pojem je v synonymickom paralelizme so svetlom pohanov a preto pohania a ľud môžu byť identické a zameniteľné.
2) oba dvojzložkové pojmy librît ‘am a le’ôr gôjm sú v hebrejčine vo viazanom stave (status constructus), kde sa druhé slovo bez určitého člena prekladá do genitívu, pričom treba gentív vysvetliť – jedná sa buď o objektový alebo subjektový genitív. Pri prvom sú ľud a pohania objektom zmluvy a svetla (teda zmluva pre ľud, zmluva s ľudom a svetlo pre pohanov), pri subjektovom genitíve by boli ľud a pohania pôvodcami zmluvy a svetla. Keďže z kontextu je jasné, že pôvodcom týchto skutočností je Pán, problém so subjektovým genitívom odpadá.
3) vo v. 5 ľud označoval celé ľudstvo zeme. Z použitia toho istého slova vo v. 6, aj keď bez určitého člena, je silne pravdepodobné, že prorokovi i tu ide taktiež o celé ľudstvo a nie iba o Izrael. Izrael bol už predsa oslovený. Veď sluhovi z Izraela, ktorý má zatiaľ v tejto stati črty izraelského kolektívu, bola predsa adresovaná reč o jeho poslaní. Podobne ľud je reprezentantom celého ľudstva aj v Iz 40,7.
Takto z tretieho výkladu chápaná zmluva pre ľudstvo naznačuje, že univerzalizmus spásy príznačný pre Iz 40-55 (najmä 45,20-25) sa tu dvakrát explicitne verbalizuje v biblických pojmoch ako zmluva a svetlo. Zmluva je základný teologický pojem existenčného obojstranného vzťahu Boha a Izraela v dejinách spásy. Prelína sa celým Starým zákonom. Aj keď sa o nej explicitne v niektorých textoch nehovorí, ich pozadie súvisí so zmluvou. Uvedomenie si tohto zmluvného pozadie je vynikajúcim kľúčom k pochopeniu mnohých textov SZ. Novotou a posunom v zjavení vo v. 6 je, že vzťah Boha s pohanmi sa opisuje terminológiou zmluvy. Obsah tejto naznačenej univerzálnej zmluvy, bude určený textami v Iz 40-55, kde sa viackrát výslovne objasňuje vzťah Pána k pohanom (porov. 45,18-25; 49,6; 51,4-6; 55,4-5).
Jasný záver z vety urobil (dal) som ťa (ako) zmluvu, je v tom, že adresovaná osoba je určená stať sa nástrojom alebo prostredníkom, ktorým Boh vykoná niečo na iných (porov. Ez 5,14; 28,18). Možná parafráza druhej časti riadku: cez teba pohania zakúsia svetlo a spásu túto skutočnosť zachytáva. Sluha je prostredníkom spásy a života, ktoré i Izraelu prídu cez zmluvu, ktorá poukazovala predovšetkým na vzťah a sekundárne zo vzťahu plynú i záväzky.8 Pán bude skrze sluhu s ľudstvom, vo vzťahu podobnom zmluve. Tento vzťah bude svetlom spásy pre pohanov.
Vo v. 7 je konkrétne naznačený zvrat údelu troch skupín: slepých, zajatých a väznených v metaforickom význame poukazujúceho na vnútorný stav človeka a ľudstva. Zmena negatívneho vnútorného stavu je pre nich záchrana (spása). Táto je reprezentovaná metaforou svetla. To spôsobí otvorenie očí a vyvedenie tých čo sú doslovne v jame a v temnote. Je to štylizácia veľmi blízka poslaniu z Iz 61,1-2. Spása prináša v sebe vždy zmenu pre tých, ktorí nielen po nej túžia, ale z podstaty svojho stavu, v ktorom sa nachádzajú, potrebujú vždy pomoc druhého. Pomoc v tomto prípade poskytne sluha Pánov.
Krátke podnety na rozpracovanie v homílii a pre modlitbu
- Proroctvo osvetľuje prítomnosť (v. 1), i minulosť (v. 6) sluhu, kvôli jeho rozhodujúcej aktivite v budúcnosti (vv. 2-4.7). Rozhodnutie voľby vyšlo vždy od Pána, podpora sluhu Pánom (v. 1) túto voľbu potvrdzuje.
- V celom časovom horizonte života sluhu konal, koná a bude konať v pozadí Pán. Cesta Boha k človeku a k národom ide cez sluhu, dokonca i jeho spása. Z toho vyplynula potreba sprostredkovateľa všeobecnej spásy.
- Aby sa niekto stal sluhom, bolo mu treba prejsť genézou podobnou izraelskému ľudu. Jeho poslanie je teda ukotvené v histórii svojho ľudu. Bolo sa treba nechať povolať, vyviesť, formovať, dať sa poslať, neísť sám. Len tak sa skutočne dostane sluha k iným.
- Sluha je vybratý z ľudu, poslaný k ľudom povedať a urobiť, čo chce Pán. Je to obdoba prorockého úradu. V tom čo sluha povie nebude hlučný, bude to ako keď prechádza Pán, v tichom lahodnom šume (2Kr 19, 12), veď On ho poslal. V tom čo urobí bude láskavý, bude presadzovať božie právo, na ktoré majú ešte „právo“ najmä tí, ktorých svet oberá o právo na život, pretože sú už nalomení, tlejúci.
- Adresáti jeho poslania sú síce pohania, ale Boh sa nezrieka ani tejto časti ľudstva, lebo je to jeho ľudstvo, veď ho stvoril a stará sa oň (v.5). Preto sa zaradujú zo spásy tohto jasu svetla najmä tí, čo potrebujú, aby prišiel niekto zvonku, a otvoril im oči vnútra, aby mohli vidieť a vedieť to, čo doteraz nevideli a nevedeli a keď aj čosi už videli ešte nechápali čo vidia. V tomto spočíva ich slepota. Právo sluhu im otvorí oči a budú ve(i)dieť, kto je Boh.
- Sluha vyvedie zo zúžený priestoru múrov žalára tých, ktorým chýbal rozlet i voľnosť pohybu. Nemať účasť na plnosti života obmedzuje človeka.
- Ešte horšie je byť mimo akéhokoľvek života, v temnote ktorá symbolizuje smrť. Temnota bola pri vzostupnosti rán v Egypte predposlednou ranou. Aj vnútorná temnota prinúti človeka sedieť, človek je bez pozitívneho pohybu.
- Biblikum [3]