Exegetický rozbor druhého proroctva o ‘ebed ’ădônaj z druhej časti knihy proroka Izaiáša, tzv. Deuteroizaiáša. Štyri proroctvá o ‘ebed ’ădônaj sú texty mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.
Tento rozbor je súčasťou Témy pre teba: Oznamujem nové veci [2] od SSL. Ing. Jozefa Jančoviča, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.
II. spev o ‘ebed ’ădônāj: Iz 49,1-6
- Počúvajte ma, OSTROVY, a dávajte pozor, NÁRODY ĎALEKÉ:
Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno. - Ústa mi urobil ako ostrý meč, v tieni svojej ruky ma skryl
a urobil ma nabrúseným šípom, do svojho tulca ma schoval. - A riekol mi: „Môj sluha si ty, (Izrael), cez teba sa oslávim.“
- Ale ja som povedal: „Darmo som sa namáhal,
nanič a márne som mrhal svoju silu.
A predsa je moje právo u Pána a moja odmena u môjho Boha.“ - Ale teraz hovorí Pán, čo si ma od lona sluhom utvoril,
aby som Jakuba priviedol späť k nemu, a aby bol Izrael k nemu zídený,
preto som vzácny v očiach Pánových a môj Boh sa mi stal silou. - Povedal teda: „Primálo je, keď si mi sluhom, aby si zbudoval Jakubove kmene
a priviedol späť zachránených Izraela:
dám ťa za svetlo POHANOM, aby moja spása dosiahla až KONIEC ZEME!“
Štruktúra
V druhej tradičnej perikope (49, 1-6) hovorí sám sluha Pánov cudzím národom. Verše 1 a 6 tvoria dvojitú inklúziu cez pojmy ostrovy (v.1) a koniec zeme (v.6) a cez výrazy národy ďaleké (v.1) a pohania (v.6) a vzťahujú tak perikopu na vzdialených cudzincov. Sluha autobiograficky v troch krokoch hovorí o svojom povolaní (vv. 1-3); o počiatku jeho poslania bez úspechu medzi svojimi (v. 4), ale napriek tomu ho Pán posiela medzi národy, aby sa stal ich svetlom (vv. 5-6). Tieto tri kroky perikopy sú naznačené v dvoch prípadoch tzv. adverzatívnym waw v hebr., ktoré sa odrazí v zámerne vysunutom ale na začiatku v. 4 ale ja a vo v. 5 ale teraz.
Exegetický komentár
a) autobiografické rozprávanie –povolanie a vystrojenie (vv.1-3): slávnostným apostrofom ako v Iz 2,1 a 41,1 aj tu sluha pozýva ostrovy a cudzie národy spoza morí počúvať ho. Má slovo, ktoré sa osobne týka jeho, ale i národov samotných, veď je ustanovený „za svetlo pohanom“ (v. 6b). Tento spev, prehlásením témy ustanovenia za sluhu a poslania pre pohanov, prináleží tematicky k prvému spevu (42,1-7). Povolanie sluhu ale i jeho poslanie je tu štylizované individuálne, podobne ako u Jeremiáša 1,5: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil.“ Z toho je jasné, že sluhovo povolanie sa približuje vo veľkej miere povolaniu prorokov. Sluha bol povolaný už pri zrode života a je povolávaný aj naďalej počas života. Pán ho k tomu i vystrojil. Podobné vystrojenie bolo tiež v 42,1b pri dezignácii sluhu. Tam to bolo vyjadrené všeobecne: vložil som na neho svojho ducha. Tu vo v. 2 sú metaforické detaily: ústa mi urobil ako ostrý meč a urobil ma nabrúseným šípom. Zo sluhovho uspôsobenia je jasné, že jeho úloha sa uskutočňuje ústami (porov. Iz 50,4). Máme tu teda ďalší kontakt s prorockým úradom. Pán umožnil sluhovmu slovu jednak prenikať (meč) a šíriť ho (šíp).1 Meč a šíp sú útočné zbrane. Práca sluhu bude poznačená útočnosťou, možno v aspekte naliehavosti. Podobne ako právo a súd z prvého spevu (porov. 42, 1-4) nebude vyhovovať všetkým, aj sluhova aktivita prináša so sebou ‘triedenie duchov’ medzi poslucháčmi (porov. Lk 2, 35). Dve zvyšné metaforické vyjadrenia vo v. 2a v tieni svojej ruky ma skryl a 2b do svojho tulca ma schoval, keďže sú v paralele s už spomínanými obrazmi, musia tematicky navzájom súvisieť. V zmysle, že Pán si sluhu na chvíľu skryl, aby potom opäť pri úlohe zabral? Zmysel však pôjde skôr v duchu vyjadrení zo žalmov 17,8; 27,5; 31,21; 64,3 a v Jer 1,19, kde je naznačené, že byť ukrytý v Pánovej ruke je privilégiom bojovníka, tu je to priamo ako súčasť sluhovho vystrojenia.
Verš 3 je paradoxná výpoveď Pána cez sluhu. Je veľmi podobná Ž 2,7: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.“ Je tu snáď možná kombinácia povolania proroka s ozvenou dezignácie sluhu v 42,1. Je nanajvýš paradoxné, keď prvý raz zaznie, že Pán sa „cez sluhu (v sluhovi) oslávi“. Cez proroka to ešte Pán neuskutočnil, robí to cez oslobodenie Izraela (44,23). Paradox je v tom že sluha oslávi svojho majstra, čo si nikto dovtedy nedomyslel a nečakal – Pán sa oslávi jeho postupom a čo viac i cez neúspech sluhu. Toto tajomstvo je skutočne poplatné tajomnej reči spevov a bude rozvedené neskôr najmä v poslednom speve. Dlhodobé diskusie spôsobil fakt, že sluha v štyroch typických perikopách je práve tu prvý a jediný krát identifikovaný ako Izrael. Mnohí pokladajú toto meno za glosu, vysvetľujúcu poznámku textu. Ak je to pravda, tak glosa bola interpretačným pokusom identifikácie záhadného sluhu. Bol to zásah pod vplyvom kolektívneho označenia sluhu v mnohých, nami už citovaných, veršoch kap. 40-48.2
b) Zdanlivý neúspech sluhu (v. 4): Opäť hovorí sluha o sebe, z perspektívy prítomnosti a budúcnosti vo v. 3, sa vracia do minulosti. Minulosť ovplyvnená neúspechom: „darmo som sa namáhal, nanič a márne som mrhal svoju silu,“ je tak kontrastom k povolaniu. Z jeho perspektívy bolo jeho vynaložené úsilie prázdnom (tōh) a ničomným preludom (hebel – dych, vánok, para, márnosť). Nie je to fiasko osamoteného jednotlivca, sluha je predsa vyslancom Pána vykonať danú úlohu, je to teda neúspech sprostredkovateľa vo svojej činnosti. Niečo podobné nájdeme v Písme aj pri iných prorokoch, pri Mojžišovi, pri Eliášovi (1Kr 19, 14) a Jeremiášovi (Jer 11, 18-23; 17, 14-18). Kontext vv. 5-6 dáva tušiť, že neúspešná činnosť sa týkala poslania k Izraelu. Veď v. 4 zaznieva po povolaní (vv. 1-3) a zároveň pred rozsiahlym poslaním vo vv. 5-6. Z časovej následnosti údajov sa teda neúspech týka Izraela. Sluha bol neúspešný práve medzi svojimi. Čaká ho teda nová dôležitejšia úloha, stať sa svetlo pohanov, tá totiž predpokladá prijati a výkon tej prvej úlohy voči Izraelu, ktorú pokladal sluha za neúspech. U Pána je však pravda o stave vecí celá. Pán vidí i v skrytosti a dokonca i za zdanlivý neúspech dáva sluhovi odmena o ktorej on sám vie. Právo pre neho spočíva v pokračujúcom priaznivom vzťahu s Pánom, napriek neúspechu. Jahve, ktorý má meno poukazujúce na aktívnu prítomnosť (Ja som, ktorý som), je osobný Boh sluhu, Volá ho môj Boh; toto pomenovanie je iba dvakrát v DtIz – 49,4.5.
c) Poslanie sluhu medzi pohanmi (vv.5-6). Formula posla (teraz hovorí Pán), je doplnené typickým štýlom Deuteroizaiáša (čo si ma od lona sluhom utvoril) a tvorí alúziu na povolanie z v. 1b a jeho utvrdenie vo v 3a. Štýl tohto doplnku nám umožňuje pokladať aj druhý spev za dielo autora Iz 40-55. Úloha v nepriamom podaní v. 5 - priviesť Jakuba späť k Pánovi, a aby bol Izrael k nemu zídený, je iba okrajovo identická s aktivitou v priamej reči Pána k sluhovi vo v. 6: aby zbudoval Jakubove kmene a priviedol späť zachránených Izraela. Činnosť vo v. 6 sa týkala i proroka Deuteroizaiáša, no v. 5b predstavuje skôr úlohu predexilových prorokov. Toto všetko sa konalo teda už aj cez iných sluhov- prorokov, nejedná sa tu o ich počet a kolektív, ale o ich úrad a poslanie, ktoré bude kvalitatívne posunuté vo vzťahu k tým, ktorí počúvajú, k pohanom. Je málo byť sluhom s pôsobením pre Izrael, Pán má pre neho nové poslanie: dám ťa za svetlo pohanom, aby moja spása dosiahla až koniec zeme! Jeho úloha je upresnená, oproti prvej perikope: svetlo pre pohanov bude všade prístupná spása. Svetlo stojí v synonymickom paralelizme so spásou. Je teda výrazom záchrany a eschatologickej nádeje. Inklúzia vytvorená slovami ostrovy (v.1) a koniec zeme (v.6) tento univerzálny charakter spásy iba zdôrazňujú. V Iz 52,10 sa potvrdzuje dosah spásy do končín zeme, ale na základe obnovy Jeruzalema.
Krátke podnety na rozpracovanie v homílii a pre modlitbu
- Druhý spev je autobiografia sluhu. Zrod jeho povolania začína na prahu života, tento zrod predchádza pôrod. S telesným zrodom v matke začal i duchovný zrod v Bohu, keď osoba bez mena je volaná po mene (v.1). Sluhova výzbroj sa zakladá na sile slova, ktoré preniká do hĺbky a do šírky. Istenie pre túto službu slova spočíva v istení božom (v.2). Sluha náležite vystrojený Pánom, je následne ním uisťovaný v identite. Poslanie sluhu sprostredkuje oslávenie Boha pred inými. Vyšší použije nižšieho na zjavenie svojej slávy;
- ďalšia „nová oznámená vec“ spočíva v zdanlivom neúspechu sluhu medzi svojimi, ktorý bude úspechom pred Bohom a conditio sine qua non novej úlohy. Cesta k iným je otvorená po počiatočnom neprijatí u svojich. Až keď obnova vlastného domu bude neúspešná a zároveň bude primálo byť sluhom iba doma, práve vtedy sa otvorí cesta k iným;
- spása až po koniec zeme je obsiahnutá vo svetle, prvom stvorení božom už na počiatku (porov. Gn 1,3), nám Boh prerazil chaotické tmy. Svetlo sluhu je potrebná spása božia pre všetkých. Padajú utópie o samospáse človeka, ktorý k spáse a záchrane potrebuje vždy Boha, ktorý si záhadne slúži v tomto prípade sluhom.
- Biblikum [3]