Exegetický rozbor tretieho proroctva o ‘ebed ’ădônaj z druhej časti knihy proroka Izaiáša, tzv. Deuteroizaiáša. Štyri proroctvá o ‘ebed ’ădônaj sú texty mimoriadnej teologickej a literárnej kvality, aktuálnosť ktorých aj kvôli ich silnému eschatologickému akcentu pretrváva naďalej.
Tento rozbor je súčasťou Témy pre teba: Oznamujem nové veci [2] od SSL. Ing. Jozefa Jančoviča, ktorý vyučuje biblické vedy na RKCMBF UK.
III. spev o ‘ebed ’ădônāj: Iz 50,4-9
- Pán Boh mi dal jazyk učeníkov, aby som vedel unaveného posilniť slovom.
Ráno čo ráno mi prebúdza ucho, aby som počúval ako učeníci. - Pán Boh mi otvoril ucho,
ALE ja som sa nebúril, nazad som neustúpil. - Svoj chrbát som nastavil tým, čo bili, a svoje líca tým, čo trhali (bradu),
tvár som si neskryl pred potupami a slinou. - ALE Pán Boh mi pomáha, preto nebudem potupený,
preto som si zatvrdil tvár sťa kremeň a viem, že sa nezahanbím. - Blízko je ten, čo mi vymôže spravodlivosť.
Kto chce viesť spor so mnou? - Postavmeže sa zoči-voči!
Kto je mojím žalobcom? - Nech pristúpi ku mne! - Hľa, Pán Boh mi pomáha, kto ma obviní?
Hľa, všetci sa zoderú ako rúcho, mole ich zožerú.
Štruktúra
Tretí spev je pokladaný za najľahšiu perikopu zo všetkých 4 spevov z hľadiska výpovede. V tomto speve prehovorí opäť ako v druhom speve (Iz 49,1-6), sám sluha Pánov. V druhej časti (kap. 49-55) Deuteroizaiáša (Iz 40-55) mužská postava sluhu Pánovho v troch spevoch zámerne alternuje trikrát so ženskou postavou Siona (49,14-50,3; 51,17-52,2; 54).
Ohraničenie perikopy tretieho spevu je jasne určené a rozpoznateľné. Štruktúra textu je určená tematikou jednotlivých výpovedí a podobne ako v druhom speve Iz 49,1-6 aj pomocou adverzatívne (odporovacie) waw v hebrejčine, preložené do slovenčiny ako ale, ktorým sa vytvára kontrast uvedenej výpovede k predchádzajúcej. Ale je teda gramatickým signálom pre rozdelenie textu. Text je gramaticky a tematicky artikulovaný do štyroch častí: vv. 4-5a opisujú každodenné učeníctvo sluhu; vv. 5b-6 sú výrazom hrdinstva v danej úlohe; v. 7 je vyznaním totálnej dôvery v Pána počas skúšky; vv. 8-9 sú výzvou sluhu v súdnom spore. Formálne, z titulu literárneho druhu, má text charakteristiky individuálneho žalmu dôvery (najmä vv. 7-9), hoci niektorí vidia na báze vv. 5b-6 v ňom individuálny žalospev. Nakoľko motívy dôvery v tomto texte prevládajú, je výstižnejšie formálne definovanie textu ako žalm dôvery. Vyznanie dôvery v Boha od sprostredkovateľa slova je prvoradým zámerom tejto perikopy. Text perikopy, ako poznamenávajú mnohí autori, sa až veľmi podobá niektorým výpovediam z vyznaní proroka Jeremiáša. Afinita textu je badateľná s dôverujúcimi motívmi, s istotou danej odpovede od Pána a s protestom nevinnosti v Jer 11,19-20; 15,15.16; 17,14; 18,23; 20,11-12.
Exegetický komentár
a) každodenné učeníctvo sluhu (vv. 4-5b). Sluha sa cez biografickú výpoveď vyjadrí o každodennej povahe svojho povolania.
- Pán Boh mi dal jazyk učeníkov: „učiteľom“ v tejto škole je v pôvodnom, teda iba spoluhláskovom hebrejskom texte, Pán Jahve. Stojí za to, pozastaviť sa nad týmto titulom. V tomto dvojitom titule určili masoréti samohláskami stále čítanie a výslovnosť posvätného tetragramu JHWH (Jahve) nie bežným hw"hy> , ktoré vždy čítame’ădônāj „Pán“, ale JHWH je podpísaným na hAihy> zo všeobec. mena ’lohîm a teda čítame Boh.1 Titul Pán Jahve bol často používaný najmä v predexilových prorokoch Iz 1-39 (10 krát), Jer (11), Amos (23) ale najmä pri exilovom proroctve Ezechiela (210 krát) V Deuteroizaiášovi ho nájdeme sústredený práve v našej perikope vo vv. 4.5.7.9; no vyskytol sa i v Iz 40,10; 48,16; 49,22; 52,4.2 Pôvodne vystihoval snáď veľkosť Boha oproti krehkosti človeka. V tomto treťom speve sluha nie je vôbec označený svojím typickým titulom ‘ebed, namiesto toho tu figuruje hebr. pojem limmud – „učený, formovaný“, z neho pochádza podstatné meno „učeník“. Prídavné meno pochádza od slovesa lāmad – (po)učil, formoval. V SZ pojem bežne označuje učeníka nejakého človeka (porov. Iz 8,16).
- Ráno čo ráno mi prebúdza ucho, aby som počúval ako učeníci. Sluha je teda „učeník“, ktorý sa svojím počúvaním a následným hovorením k druhým sústreďuje na Pána, ktorý je spoločným zdrojom týchto dvoch dôležitých schopností učeníka – počúvať a hovoriť. Sluha je Boží učeník, ktorý nemôže počuť nič, ak mu Pán neotvorí ucho a nemôže povedať nič, čo by najskôr nepočul. Poslanie učeníka-sluhu v pozícii proroka je prijať pozorným, včasným počúvaním slovo, s ktorým podoprie unavených a znechutených (porov. Mt 11, 28). Učeník je príkladom múdreho adepta, schopného komunikovať núdznym náuku, ktorá posilňuje a pritom nie je od neho (porov. Iz 42,1). V týchto slovách vv. 4-5a je obsiahnutá podstata fenoménu izraelského proroctva.3 Špeciálna charakteristika prorockého úradu je samotná skutočnosť, že prorok „ráno čo ráno“ otvára svoje ucho a necháva ho neustále otvorené k Bohu, aby „vedel unaveného posilniť slovom“. Úrad sluhu je teda poznačený mocou slova Božieho a je identický prorockému poslaniu. Sluha Boží je učeník Boží. Toto je najdôležitejšia črta v obraze sluhu, ktorý sa ňou ale nekompletizuje, sluha je viac ako učeník, viac ako prorok.
b) hrdinský postoj učeníka (vv. 5b-6). Dozvedáme sa, že sluha je trpiacim učeníkom. Odporovacie ale poukazuje nie na jeho žiaľ a lamentovanie, ale na pevný postoj napriek tomu, aké utrpenie sluha zakusuje. Verš 5b sa vzťahuje na počúvanie a hovorenie slova, učeník sa nebúri a neustupuje späť napriek prijatým útokom za úrad slova. Nestavia sa proti znejúcemu slovu, ani neustupuje z doteraz prejdenej cesty vpred k tým, ktorým je Božie slovo určené. Odoláva vo svojom poslaní tým, že prijíma rany, ktoré na neho dopadajú: ohýna chrbát tým, čo bili (trest v antických školách? Ž 129,3; Prís 10,13), znáša potupu tých, čo trhali bradu (porov. 2Sam 10,4-5; Neh 13,25) a hanbu z pľuvancov do tváre (porov. Nm 12,14; Dt 25,9; Jób 30,10).1 Pritom všetkom je však nevinný. Zostáva aj napriek tomu verný svojej úlohe. Novým prvkom v sťažnosti sprostredkovateľa napádaného a zneucteného je po prvý krát v perikopách o sluhovi Pánovom rozvinutý námet súhlasu a prijatia tohto utrpenia. Sám naň pristúpi (nastaví chrbát, líce a tvár) a dovolí, aby sa tak k nemu postupovalo. Bežným pohľadom vtedajšieho sveta, odrážajúcim sa i v dvoch riadkoch v. 6, bolo, že trpiaci sa pozerá na útoky voči svojej osobe, potupu a hanbu ako oprávnené, za ktorými na strane jeho odporcov je Boh, ktorý to dovoľuje.
c ) vyznanie dôvery (v 7.). Ale Pán Boh mi pomáha - aj tu, podobne ako vo v. 5b, spojka ale vyjadrí ostrý kontrast novej výpovede k v. 6. Sluha s istotou vie, že Boh je na jeho strane, hoci jeho vlastný postoj a správanie sa vo v. 6 zdanlivo naznačovali v rámci neúspechu akoby opak o Bohu. Pred nami stojí opäť nóvum sluhovej výpovede, totiž jeho presvedčenie, že Boh sám chce sluhovo utrpenie a jeho prijatie sluhom samým. Nápadný kontrast medzi v. 6 a v.7 sa preukazuje dokonca v použitých slovách: v. 6b tvár som si neskryl pred potupami (mikelimmôt) a v. 7a: preto nebudem potupený (niklmet). Potupenie sa nerieši postupom času, v zmysle: „Teraz beriem na seba túto potupu, ale Boh ju neskôr zo mňa vezme.“ Hoci táto následnosť času je vo vyjadreniach v.6 a v.7 zahrnutá, to čo sa predovšetkým zdôrazňuje je fakt, že minulé a prítomné utrpenie a zneuctenie sa vzťahuje k sluhovmu ospravodliveniu, v ktorom Boh vymáha spravodlivosť pre neho (v.8) a sluha prijíma potupu, pretože vie, že je to božia vôľa pre neho. Hlavná a istá vec pre neho spočíva vo výroku: viem, že sa nezahanbím. Preto „si zatvrdil tvár sťa kremeň“. Jeho pevnosť a sila odolávať pochádza v prijímaní hanebného zaobchádzania s ním, s ktorým sa stretáva. Zdalo by sa, že niečo podobné zaznelo v Jer 1,18 A ja, hľa, urobil som ťa dnes opevneným mestom, železným stĺpom a kovovým múrom proti celej krajine... a v Ez 3,8-9: Pozri, tvár ti urobím tvrdou, ako je ich tvár a tvoje čelo tvrdým ako ich čelo. Ako diamant, tvrdším než kremeň urobím tvoje čelo, neboj sa ich a nestrachuj sa pred nimi, pretože sú domom odbojným. Tieto výroky sa vzťahujú na uspôsobenie proroka Bohom v momente jeho povolania, zatiaľ čo v Iz 50,7 si sám sluha zatvrdil tvár. Je to výraz prijatia a odolávanie v situáciach, ktoré nútia človeka odolávať - zatvrdiť tvár a zaťať päste. Je to rozhodnosť a utvrdenie sa v úlohe. Tu nám pomôže Lukášovo evanjelium. V kľúčovom verši 9,51 máme identický výraz: to. pro,swpon evsth,risen *****- zatvrdil tvár, čo v kontexte odchodu do slávy vyjadrí Ježišovu rozhodnosť v nástupe na cestu slávy cez utrpenie. Spoločný motív zatvrdenia tváre u prorokov potvrdzuje jednak väzbu sluhu s predchádzajúcimi prorokmi ako aj nový odlišný prvok zjavenia pri sluhovi.
d) súdna výzva sluhu (vv. 8-9). Istota sluhu je ďalej vyjadrená radikálnym spôsobom, typickým pre súdne prostredie. Verše narážajúce na tento kontext cez pojmy vymáhajúci spravodlivosť (madîq), môj žalobca (ba‘al mišpātî), viesť spor (jārîb), pristúpiť k niekomu, obviniť, dotvrdzujú tak opäť autorstvo perikop o sluhovi Pánovom zo strany Deuteroizaiáša a nie niekoho iného ako tvrdil exegéta Duhm, čo ho napokon viedlo k izolovaniu perikop z kontextu knihy. V Iz 40-55 nájdeme viac statí s pojmami súdneho procesu (Iz 41,21-29; 43,8-15.22-28; 44,6-8.21-22; 45,20-25). Verš 8 je jasnou výzvou k účasti na súdnom procese. Sluha volá tých, čo sú v opozícii a tých, čo mu ubližujú k zhromaždeniu do súdneho dvora alebo do brány mesta, pretože on sám je presvedčený o Božom prehlásení za spravodlivého (ospravodlivenie) lebo nakoniec niet nikoho, kto by ho odsúdil. Toto je pochopiteľné, iba ak je celá situácia pozorovaná očami sluhových oponentov. V ich očiach má sluha prípad stratený a prehratý, veď pripustil porážku v bitke a hanebné urážky. Niet čo urovnávať.
- Pán Boh mi pomáha. Toto opätovné uistenie ako vo v. 7, má v kontexte súdneho sporu výnimočný význam a váhu. Ako sa realizujú tieto slová? Otázka zostáva otvorená.
- Hľa, všetci sa zoderú ako rúcho, mole ich zožerú. Sluhovo presvedčenie o zániku odporcov (viď Iz 51,8), ktorí sa teraz smejú a urážajú sluhu nie je reálnou odpoveďou na otázku. Toto uskutočnené dvojité prianie naráža na tradície v žalmoch (102,27; 109,19; Jób 13,28). Odpoveď bude postupne zodpovedaná v poslednom speve Iz 52,13-53,12.
Krátke podnety na rozpracovanie v homílii a pre modlitbu
- Tretí spev je vyjadrením dôvery Pánovho učeníka. Svoje slovo prijíma od Boha. Tak ako predchádzajúci proroci, sluha stojí v stálom rozhovore s Bohom. Pán sám ho uspôsobuje pre verné počúvanie slova od učiteľa (porov. Jn 3,11) pre slabé a núdzne ľudstvo. Tu sluhovo poslanie spočíva v prijatí slova. s ktorým povzbudí namáhajúcich sa a preťažených (porov. Mt 11,28).
- Sluha je však trpiacim prorokom. Od ľudí skusuje iba bolesť. V utrpení je mu Boh útechou. Prijíma všetky tresty, ktoré sa na neho denne hrnú z titulu jeho úlohy. Nevzdáva sa, Boh to síce dopúšťa, no neopúšťa.
- Ba čo viac, vieme od sluhu, že Boh to sám chce, preto sluha pevne a rozhodne prijíma tento údel, ktorý smeruje nie k zlepšeniu situácie a teda k ustúpeniu hanby, ale k sluhovmu vyznačeniu za spravodlivého v tejto zdanlivo prehratej situácii. Nakoniec sa mu nemôže prihodiť nič zlého.
- Sluha obstál dobre. Nebude z Božej školy vyhodený, je výborným a schopným učeníkom, pochopil do detailu plán svojho učiteľa. Naopak tí, čo mu kujú a spôsobujú zlo, definitívne pominú.
- Biblikum [3]