Ecce homo!

Pod ťarchou ľudskej zloby a biedy dívaš sa cez pramienky krvi, ktoré otvárajú všetky póry, aby sa v kalichu utrpenia zmiešali s potom a prachom, a ustarosteným okom kohosi hľadáš. Koho? Matku si už stretol, aby ste sa v nezištnej spolupráci na veľkom Božom diele spásy navzájom posilnili vo vernosti fiat, ktoré nepozná kompromisy; aby ste najčistejšiu lásku spečatili najvyššou obetou. Aj Šimona si už našiel. Teraz kráča vedno s tebou, pomáha ti. S každým krokom rozlieva sa mu po tele obšťastňujúce teplo solidarity. Za sebou máš aj stretnutie s hlbokým súcitom užialenej Veroniky, ktorá si teraz celou silou milosti vtláča do srdca tvoju zakrvavenú tvár. Stretol si aj plačúce ženy, aby si ich poučil, nad čím predovšetkým treba plakať. Popri spolucítení, láske, úcte a vďačnosti stretávaš najmä bezcitnosť, posmech, škodoradosť, urážky, pokorovanie, zneucťovanie, osočovanie, opľúvanie, potupu, pohoršenie, bitku, násilie, zvrhlosť, ale aj strach, zbabelosť, zavrhnutie, zapredanie, zradu... Ty však hľadáš kohosi konkrétneho. Koľko smútku a bolesti, ale aj lásky, túžby a očakávania vyžaruje najbolestnejšia tvár! O akej hlbokej vnútornej opustenosti hovorí! Slzy riedia krv a pridávajú soľ nielen zemi, ale aj ranám. Prach a piesok prenikajú až ku kostiam. Fialovej farbe oblohy pritakáva farba ranami posiateho, dosekaného tela s visiacimi franforcami, ktoré sa podobá palete mnohorakej bolesti. Aká musí byť znetvorená moja duša, keď dokázala tak veľmi zohaviť tvoju svätú tvár!

Nemá podoby ani krásy,
aby sme hľadeli na neho,
a nemá výzoru,
aby sme po ňom túžili.
Opovrhnutý a posledný z ľudí,
muž bolesti, ktorý poznal utrpenie,
pred akým si zakrývajú tvár,
opovrhnutý,
a preto sme si ho nevážili.

(Iz 53, 2c. 3)

Hľa, človek!
Z posledných síl vstávaš spod kríža po treťom páde. Golgota ti podáva ruku, nemôže sa pozerať na toľké utrpenie a poníženie pravdy a dobroty. Čoskoro vykrvácaš. Roztrhne sa opona, budú pukať skaly. Len ľudské srdcia budú naďalej zvierať päste. Vzdorovať. Zabúdajú na Lásku. Nechcú ju prijať a milovať, milujú lásky. Preto sa svet stáva nepriateľom kríža, znaku tvojej prítomnosti; preto je človek ochotný uveriť hocičomu a hocikomu, len nie tebe, ktorý v celých dejinách krvácaš pod krížom, neseným s láskou a pokorou. Nebolo utrpenia, ktoré by si nebol podstúpil. Nebolo životnej situácie, ktorou by si nebol prešiel. Vlastným životom si nám znázornil aj našu osobnú cestu. Veľký príbeh ukrižovanej lásky zanechal krvavú stopu, ktorá sa rozplýva vo vzkriesení a večnom živote. Tajomstvo najväčšej lásky zjavilo najhlbšiu pravdu: smrť Syna priniesla život synom.
Svet však naďalej odmieta obetu, rub lásky. Nechce chápať a prijať spojitosť lásky a bolesti. Nechce priznať, že len dokonalá láska dokáže dokonale trpieť a vykrvácať na kríži, lebo „utrpenie je teplomerom lásky” (sv. Faustína). Preto sa nepretržite okolo teba preplietajú pohľady násilia a súcitu, nenávisti a lásky, rezignácie a dôvery. Defilé pestrej panorámy duší, ktoré rovnako, bez rozdielu objímajú vykupujúce ramená tvojho kríža: lebo tvoja krv túži zvlažovať korene aj korienky každého srdca, aby všetci precítili tvoje poslanie a zmysel kríža, aby kríž v každom zapustil očisťujúce a vykupujúce korene. Veď všetci sme blúdili ako ovce, išli sme každý vlastnou cestou; a Pán na neho uvalil neprávosť nás všetkých (Iz 53, 6). Aj my sme na krížovej ceste dejinami ľahostajne postávali alebo sa usilovali zbabelo ujsť a zrádzať, alebo sme sa aktívne podieľali na tvojom utrpení.
Stále sa obzeráš. Hľadáš. Pohľadom prechádzaš pestrým zástupom. Nevtieravo sa približuješ ku každému. Pohládzaš každé srdce. Tie oči, tú tvár nemožno zabudnúť! Čistú a s láskou prijatú bolesť ako gloriola obostiera majestát podmaňujúceho tajomstva. Už nenapomínaš. Už len mlčky objímaš pohľadom. Už sa len pokorne rozdávaš, a vyzlečený zo všetkého, poslušne sa odovzdávaš. Tvoje utrpenie sa nám prihovára: „Viac už nemôžem. Všetko som dal a urobil, čo chcel Otec. Teraz si ty na rade. Stačí, aby si ma chcel prijať aj s cenou kríža. Slobodne a s dôverou.” Do posledného dychu sa ponúkaš a odpúšťaš, aby si nás povzbudil, že do posledného dychu máme možnosť pridať sa k tebe.
Nedá sa schovať pred tvojím pohľadom. Nieto hĺbky, kam by neprenikol. Zrazu vidím v ňom celý svoj život — v jeho nahote a biede, ale aj nekonečnú hlbinu Božej dobroty, lásky a milosrdenstva, ktoré vztyčuje kríž medzi hriech a spravodlivosť. V tvojej láske a obete poznávam svoju cenu i to, ako sa v kúpeli krvi, potu a sĺz rozpúšťa všetko, čo bolo.
„Som to azda ja, Pane,” pýtam sa s Iškariotským, „koho tak túžobne hľadáš, koho chceš stretnúť a nechceš stratiť? Ja, čo som mal toľko prešľapov na ceste za tebou, čo som toľkokrát zbehol na tú širokú, aby som vyhovel sebe, plnil svoju vôľu a zaimponoval svetu? Ja — neverný a neposlušný? Som to azda ja, za kým si verne bežal ako "nebeský chrt", veriac, že raz sa vrátim, že vždy sa budem vracať tam, kde čaká zhovievavá, trpezlivá a milosrdná náruč? Prikyvuješ bolestivou hlavou, čo zakvitla tŕním. Na popukané pery ti sadá záchvev radosti a naplneného očakávania. Našiel si ma. Na konci sprievodu. Udychčaný som dobehol do vinice pred zotmením, aby som s vďakou prijal milosť a dokázal, že som nestratil zmysel pre zmysel. A tak doráňaný vlastnou vinou, predieram sa davom a nasledujem teba, doráňaného mojou vinou, aby som s dôverou kajúcne poprosil: „Aj na mňa si spomeň vo svojom kráľovstve, ty, ktorý si povýšil kríž na znamenie viery v teba, Baránka, čo sníma hriechy sveta, nádeje, ktorá nám ponúka záchranu, a lásky, najmä lásky, ktorá priniesla najdrahšiu obetu v celých dejinách spásy a pre ktorú žiadna obeta na záchranu duší nebola veľká.”

Hľa, tiež človek!
Pripájam sa k Šimonovi a zástupu za ním. Vďaka prozreteľnosti kríža práve pod ním sa uskutočňuje život lásky a obety, ale aj viery a nádeje, lebo utrpenie a kríž, hoci pochádzajú z tohto sveta, majú zmysel len vo svetle večnosti: totiž predovšetkým pod krížom sa uskutočňuje premena. Pod ním sa dozrieva. Jeho ovocie otvára brány života. A tak lámeš a podávaš svoj kríž, aby som sa mal o čo oprieť. Podávaš tŕňovú korunu, aby pramienky krvi tečúce spod nej premenili moje zmýšľanie a obnovili ma. Žehnáš, lámeš a dávaš s pohľadom zakotveným hore, ty, čo si sa pred hodinou skúšky sám sebe stal viatikom.
Žiaden nástroj mučenia sa však nevyrovná hriechu. To on nabrúsil tŕne, zahrotil kopiju. Preto keď cítiš, že Otec odvracia od teba tvár, lebo si posypaný hriechmi celého sveta, voláš: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?” Môj refrén: „Bože môj, Bože môj, prečo som ťa opustil?” zaznieva ako ozvena strachu Adama, ukrývajúceho sa po previnení pred tvojou tvárou, ale aj ako kajúce confiteor na ceste vlastnej golgoty, keď sme sa znova stretli zastrešení krížom. A tak pokorné prijatie bláznovstva kríža mení cestu kríža na cestu lásky a milosti. Pod krížom pokľakla vďačnosť aj ochota, lebo práve putá lásky a kríža prelomili putá hriechu a priniesli pravú slobodu.

„Obetoval sa, pretože sám chcel, a neotvoril ústa; ... pre hriech svojho ľudu dostal úder smrteľný. ... Pánovi sa však páčilo zdrviť ho utrpením... Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova.”

(Iz 53, 7a 8b. 10).

Ukrižovaný Kriste, celou silou túžby svojho srdca ťa prosím, daj, aby sa aj na mne pre zásluhy tvojho kríža, podstúpeného z lásky a poslušnosti, podarila Pánova vôľa!

__________

František Babiar
Katolícke noviny [2]