On sa za nás krvou potil

Pán Ježiš pre nás trpel, bol za nás odsúdený. Iba farizeji zaslepení zlosťou, nenávisťou, nevideli a nechceli vidieť, že všetky slová prorokov sú o Ježišovi a že nepriateľmi sú oni. Videli to cudzinci - Herodes, Pilát. Oni, Rimania robili znaky - používali symboliku (obliekli Ježiša do bielej tuniky na znak, že nevidia na ňom žiadnu vinu).

Kiež by sa aj nás Pán dotkol, aby sme neboli hluchí a slepí voči prejavom jeho lásky, znakom na ceste k Bohu. Aby sme boli verní a nestali sa Jeho nepriateľmi, ktorí ho prenasledujú svojim krikom až na Golgotu. Kiež by sme patrili medzi hŕstku vyvolených, ktorí budú s jeho matkou Máriou stáť verne pod krížom, nedali sa zahanbiť, aby aj našu tvár zatvrdil sťa kremeň pred udavačmi, nepriateľmi duše. Aby pohľad na Ježiša - našu vieru nám nik nemohol vziať. Aby sa stala tým najcennejším čo máme a aby sa stal náš život svedectvom. Aby sme pochopili cenu Ježišovej krvi, ktorá bola vyliata aj za nás, keď sa krvou potil.

Hora premenenia, hora agónie - dejiská dvoch významných udalostí - premenenia na slávu a premenenia pod obraz človeka (Ježišiš sa krvou potí).

Pri prvom premenení Jeho rúcho bolo belšie ako sneh, nedal sa zniesť pohľad naň. Učeníci boli zmätení. Bolo to neuveriteľné, vedeli, že vidia prejav neba a predsa to bolo skutočne reálne. Ochromovalo ich to. Uvedomili si, že hľadia Bohu do tváre, vedeli, že v dejinách Izraela taký človek musel zomrieť, a tu videli priamo Božiu slávu. Boli tak popletení, že chceli postaviť tri stánky. Za normálnych okolností, by to Peter nepustil z úst. To je niečo podobné, ako postavenie zlatého teľaťa na púšti - ale iba navonok. Ježiš to vedel, nevyhrešil Petra za to, ale učeníkom zakázal o tom hovoriť. Ukázal, ako dobre im rozumie. Nezoslal na nich trest, ale prejavil svoje pochopenie, súcit s ich prirodzenosťou.

Na Olivovej hore boli s ním opäť tí istí traja muži a Ježiš sám stál proti utrpeniu, ktoré ho čakalo. Akoby jeho človečenstvo bolo na jednom brehu a Jeho božskosť na druhom. Bol zmietaný. Vedel, že pre túto hodinu prišiel na zem, ale telo sa búri. Mal tmu. Ježišova smrteľná úzkosť bola tak intenzívna, že to už nevedel zniesť. To "iba" Jeho vôľa bola schopná prijať ten kalich horkosti a vypiť ho do dna. Od začiatku sa bál tejto svojej hodiny. Trikrát Ježiš bojoval - táto hodina je kľúčová - nebiť jej, niet Ježišovo utrpenia, zmŕtvychvstania. V tejto hodine sa prejavil ako skutočný človek. On, Boh, si žiadal, aby sa učeníci s ním modlili. Nie vedľa neho, to by bolo veľmi tvrdé, ale dole pod vrchom. Bol zarmútený z ich spánku.

My sa tiež nemáme báť prosiť o modlitbu. Ježiš práve v tej jeho hodine, ktorá patrila iba jemu, chcel, aby sa aj iní modlili. On, Boh, si žiadal modlitbu. A opäť si vybral troch učeníkov. Videli ho osláveného, teraz ho videli zničeného, bojujúceho. Jeho, ktorý rozkázal búrke aby sa utíšila, mŕtvemu aby vstal, posadnutým, malomocným… Ten, ktorý konal v moci, teraz nemá žiadnu moc - vlastne sa jej úplne vzdal na tejto hore, aby mali iní nad ním moc. Moc rozhodovať o jeho živote, umučení.

Boj o moc, vzdanie sa moci. Boj o totálnu podriadenosť. Mlčal od bolesti, zatvrdil si tvár a zároveň ostal úplne ľudský. Podriadený, pokorný. V tomto je Ježišovo víťazstvo. Víťazstvo nad mocou.

Dáva nám silu víťaziť nad pýchou, malomyseľnosťou, túžbou po moci keď rozjímame a prijímame toho, ktorý sa krvou potil. Preto, aby sme aj my mohli s jeho mocou zvíťaziť nad sebou samým.