Z misijného denníka

Počas júla nám Pán na území našej decézy (Rreshen) doprial ľudovú misiu. nie celkom takú, ako ju poznáme zo Slovenska. každý pracoval s tímom na území vlastnej farnosti, či skôr pastoračnej oblasti. mne otec biskup dal skvelých spolupracovníkov a zopár dediniek navyše. ako som to videl, som si zapísal do denníka a chcem sa s tým podeliť

23.VII.
Pane, dvadsať dní misie... Boli tak plné, že som si nenašiel čas napísať ani riadok. Len teraz sa pokúsim opísať, čo sme všetko zažili...
Začali sme v nedeľu večer slávnostnou sv. omšou v katedrále, počas ktorej sme dostali od otca biskupa misijný kríž, aby sme takto vyzbrojení ohlasovali „ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie a pre pohanov bláznovstvo, no pre povolaných... Božiu moc a Božiu múdrosť.“
Prvý týždeň sme navštívili rodiny v Bukëmirë, Cekaj a Geziq, spolu 120. Doobeda a poobede. Večer sme vždy mali krátke modlitbové stretnutie. Najzdrvujúcejším zážitkom bola jedna domácnosť v Bukëmirë. Tak som sa medzi rečou spýtal domácej pani, či je väčší sv. Antonko alebo Pán Ježiš. Po chvíľke váhania mi vraví: „Obaja rovnako.“ Tak som sa rozohnil a snažil som sa jej vysvetliť, že celkom zbytočne chodí do Laçu, ak nedala pokrstiť deti, že do Laçu chodia aj moslimovia a nepotrebujú k tomu krst, že Kristus je predsa väčší... A ona mi na to, rovnako ohnivo hovorí: „Ale veď ja nie som moslimka aby som sa Ježišovi Kristovi klaňala. Tým sa zaoberajú moslimovia. My katolíci máme predsa sv. Antonka...“ Celkom ma odzbrojila. Pane, ak je naša viera na takejto úrovni, naozaj neostáva iné, len sa vrhnúť tvárou na zem a prosiť ako Mojžiš o tvoje milosrdenstvo pre tento ľud.
Inak bolo dobre. Prijatie v rodinách bolo úplne skvelé a úžasné, len chýba spätná väzba. A ak na pozvanie aj odpovedia, ostane to pri odplatení návštevy – prišiel si ku mne, ja prídem raz do kostola a všetko je v poriadku.
Druhý týždeň nás čakal Pshqesh, Shpal, Vau i Madh, Reps, Kullaxhi, Letaj a Shkorret. Spolu 124 rodín. Veľmi peknú realitu sme našli v Pshqeshi. Tam sme aj rozbehli katechézy. Ľudia sami nás poprosili. A tak tam chodíme každý druhý deň tak na hodinku. Bez mála prichádza celá dedina. Naozaj, 54 duší, z ktorých polovica nie je pokrstená a počúva katechézy s otvorenými ústami (doslova!!!) si našu pozornosť zaslúži. O to biednejšiu situáciu sme našli v Repse. Navštívili sme 85 rodín. Skoro 2/3 duší bez krstu. Niet sa čo diviť. Mestečko postavené pre peniaze bez teba, Pane, v ktorom sa praktizuje mágia a prostitúcia... Dokonca aj obyvatelia okolitých dediniek sem odmietajú chodiť na sv. omšu a nechcú mať s Repsanmi nič spoločné. Radšej chodia do Shpalu. Z týchto dediniek okolo Repsu mám celkom dobrý dojem. Sú strašne roztratené po kopcoch a domy sú poskrývané medzi stromami. Ale ich srdce nie je také. Počúvajú Slovo. A aj keď je niekedy naozaj ťažké presvedčiť ich, že na to, aby boli katolíci nestačí aby sa narodili v Mirdite.
Tento týždeň sme pokračovali s katechézami v Pshqesh, pridali sa k nim aj tie v Shkorret. Okrem toho sme včera dokončili požehnávanie domov – v Kodër Spaç, Gurthë Spaç a v Blinishte. Spolu 51 rodín naozaj roztratených po kopcoch. V pondelok doobeda sme navštívili starostu v Repse, že si povieme, ako ďalej, čo sa dá robiť. Ako politik je dobrý. Rozprávať vie. Ale má kus problém počúvať. A tak sme dokopy nič neporiešili. On má svoje dôvody, pre ktoré chce aby v Repse býval kňaz a komunita sestier a nechce pochopiť tie naše, pre ktoré to nateraz nie je fyzicky možné. Realita v Blinishte mi bola viac – menej známa, no prekvapila ma nástojčivosť, s akou chcú obnoviť kostol sv. Štefana. Kedysi stál na cintoríne a mimo cintorína bola dokonca aj fara. Tí tiež nechcú počuť o tom, že zo 70 rodín, čo boli v Blinishte ich ostalo 31 a tak roztratených, že tí najvzdialenejší to majú po ceste k cintorínu dobrých 10 km. Mohli by prísť do Shpalu – ako to aj mnohí robia, alebo do Repsu, kam to majú bližšie... Zatiaľ sa nedá inak...
Včera ráno sme sa vybrali do Gurthë Spaç. Ešte cestou sme sa dozvedeli, že bude pohreb. Preložené do slovenčiny to znamená, že doma nebude absolútne nikto, lebo všetci do nohy budú na cintoríne. Tak sme šli aj my. Najprv sme viac ako dve hodiny čakali na mŕtveho. Mladý chalan, pracoval v Taliansku ako roznášač pizze a autonehoda ho zniesla zo sveta. Po pohrebe sme sa najedli v najbližšom tieni a po zaslúženom odpočinku hurá požehnávať domy v poslednej dedine. Na týchto naozaj nepredstaviteľných pochodoch nás okrem západu slnka našiel aj defekt. Našiel som kus železa v zemi. Koleso spravilo „Bum. Pssss....“ a bolo prázdne. Rozbitá cesta do kopca, ísť sa s tým vonkoncom nedalo. Tak som našiel aspoň akú – takú rovinku a pokúšal som sa dať ho na zdvihák. V noci pršalo, všetko bolo mokré a šmýkalo sa. Zdvihák je dobrý, ale krátky. Najprv som ho nedokázal dostať pod rameno a keď sa mi to podarilo, nestačil na zdvih. Tak som si rameno podložil kameňmi a skúsil znovu. Jeden šmyk a ďalšia rana. Hever sa zvalil na zem a auto spadlo na podložené kamene. Po takmer ¾ hodine trápenia sa mi podarilo nasadiť rezervu. Dobre sme obišli. Rozhodne lepšie, ako naši spolubratia, ktorí tiež dostali defekt. Keď zdvihli auto, šmykol sa im hever a jeden z nich prišiel o pol ukazováku...
Dnes ráno sme si naprogramovali sčítanie. Výsledky sú takéto: 2000 km autom a nespočet „po vlastných“, 13 dedín, 300 navštívených a požehnaných rodín, 1416 duší, z nich 827 pokrstených, 426 pobirmovaných a strašne veľa práce...