Za hranicami všedých dní...

Zo začiatku to vyzeralo takmer beznádejne. Nič nevychádzalo tak, ako som to mal naplánované...
V utorok večer som minul posledný kredit na to, aby som sa s Edim dohodol, kedy vyrážame. Ono stredňajšie ráno bolo kruté. Ani nie tak preto, že by som bol nezvyknutý vstávať do tmy ako skôr pre lejak, ktorý počas noci z ciest spravil rieky. Len pár kilometrov za Rrëshenom bol naprostred cesty spadnutý obrovský balvan. Nechýbalo veľa, aby sme oň opreli auto. V Tirane na letisku to vyzeralo nádejnejšie. Pod mrakom a bez dažďa. Utešoval som sa, že predsa len poletím...

V Ríme ešte krajšie. Príjemných 18°C (o 9.30!). Chcel som sa zastaviť v Ríme, navštíviť známych a priateľov, tak by som do Rieti pricestoval večer. Háčik bol v tom, že v Rieti ma priatelia čakali na obed a ja som sa nemal ako ozvať, že sa zdržím. Skúsil som... Hneď na letisku som si kúpil telefónnu kartu, že zavolám z automatu. Čuduj sa svete, na celom Fiumicine nebolo jediného funkčného telefónu. Zrejme nerobili údržbu odkedy sú na svete mobily... A tak sa potulky po Ríme odložili na neurčito.

Kúpil som si lístok do Passo Correse a sadol do vlaku. Pozerám na lístok, pozerám a s rastúcou neistotou zisťujem, že na mojom lístku nestojí „Passo Correse“, ale „Fara Sabina“. Tak som sa vydal hľadať nejakú informovanú dušu. Našiel som jednu slečnu v uniforme, ktorá sa vôbec netrhala do kontrolovania cestovných lístkov, ale ochotne mi vysvetlila, že je to to isté miesto, len má 2 mená. Taliani! Tak som sa spokojne vrátil na miesto a v duchu som žehnal Niccolina, ktorý mi toto tajomstvo dopravy a spojov neprezradil. Pomaly sme opustili Rím a vlak sa začal uberať na smer „Orta“. Celkom milý bol pohľad na okolité kopčeky pokryté olivami, na poorané polia, rieky lemované stromami... No čo, užíval som si. Len keď zrazu v jednej chvíli vo vlaku zhasli všetky svetlá a začali sme spomaľovať, až sme sa zastavili uprostred poľa... Vlak pred nami mal nejaký problém s vedením a ostal stáť. My za ním tiež bez prúdu a za nami ešte jeden vlak. Tak sme nemohli ani hore, ani dolu. Postáli sme si nejakých 40 minút, potom sa to rozhýbalo a prišli sme do Fidene s tým, že nás vysadili z vlaku, lebo ďalej sa kvôli problémom na trati nedá (staré dobré parné lokomotívy...). Dali nám 2 možnosti: čakal nás vlak, ktorým sme sa mohli vrátiť do Ríma, alebo sme si mohli pohľadať náhradný spoj. Pravdaže na vlastné náklady. Tak som zasa začal hľadať nejaký telefón, že zavolám, aby po mňa prišli. Ako inak, nenašiel som. Nevadí. Po dákych 10 min prišiel vlak, ktorým som sa okolo 13 dostal do Fara Sabina (nechápem ako, keď ten, v ktorom som sedel predtým, nemohol pokračovať... logická hádanka), tu sa mi z jedného obchodíku podarilo zavolať do Rieti a o hodinku som už sedel pri dobrom obede...

Tento drastický začiatok cesty vystriedala taká „obyčajná“ rodinka. Moji priatelia (Niccolino a Guerriera) majú 3 deti a 17 vnúčat. Skoro všetci žijú pod jednou strechou... Veselo a živo. Niekto by povedal, že až príliš. Ja poviem, že vôbec nie. Jasné, že keď sa stretnú 3 generácie od 74 rokov po niekoľko mesiacov, každý sa musí niečoho vzdať. Ale vychutnával som si, aké majú títo ľudia medzi sebou vzťahy.

Vo štvrtok mi požičali auto, tak som odskočil do Assisi. Dáka hodinka a pol cesty a potom známe miesta. Maria degli Angeli s Porciunkulou, san Damiano, staré Assisi, Bastia, Costano... Všetko oázy pokoja. Zvlášť veľkým darom tu pre mňa bolo stretnutie s jednou sestrou, s ktorou sme sa nevideli viac ako rok...

V piatok som mal pôvodne naplánovaný Rím, ale povedal som si, že nebudem pokúšať. Ísť ta autom je horšie ako cúvať s lietadlom a riskovať, že zasa padne prúd a znova sa budem musieť bezmocne pozerať z vlaku som naozaj netúžil. A tak som si len povzdychol „arrivederci Roma“ a zveril som sa Niccolinovi. Navštívili sme staré Rieti. Katedrála, krypta, mestské hradby... To všetko mi zasa potvrdilo, že „Oko sa nenasýti hľadením...“ Aby toho nebolo málo, pred obedom sme odbehli do Poggio Bustone. Okrem františkánskeho kláštora je tu kopec s takmer 1000 m prevýšením, z ktorého Niccolino videl lietať paraglidistov a neprestajne mi o ňom rozprával, odkedy sa dozvedel, že lietam. Nesklamali ani tento krát. Boli šiesti. On si užíval pohľad na neskutočnú slobodu človeka vo vzduchu a ja som v duchu šomral, že som sa mohol pozerať len zo zeme... Neskôr som sa zamyslel nad tým, ako dokážu dvaja ľudia, hoci sú si blízki, pozerať na veci tak strašne rozdielne. On sa tešil z toho, čo videl; ba z toho žil ešte niekoľko dní. No mne to nestačilo. Poznám ten pocit... byť tam hore, v tichu, v slobode... Radosť z ich lietania sa vo mne miešala s túžbou byť tam tiež...

V sobotu som sa presunul do kláštora sestier sv. Filipy v Borgo s. Pietro. Sestry vedeli, že prídem - až na jednu pred ktorou sme to starostlivo skrývali. Mirela, ktorá ma pozvala na prvé sľuby netušila do poslednej chvíle. Rád robím ľuďom prekvapenia a tento krát to zasa vyšlo. Na druhej strane, kto robí prekvapenia, musí počítať s tým, že sa aj jemu nejaké to prekvapenie z času – načas ujde. Ešte v ten deň mi ho sestry stihli vrátiť. Novicmajsterka prišla s nápadom, aby som viedol vigíliu. To znamená požehnanie habitu, adorácia, homília... Ani som nemal kam uhnúť, iného kňaza nebolo. Azda aj preto týmto zbožným nič netušiacim dušiam prišlo na um obrátiť sa s takouto požiadavkou na mňa. Nechať sa prehovárať nemalo zmysel. Tak som sa po sv. omši dal do prípravy. Našťastie vybrali text, ktorý mi je z iných dôvodov celkom blízky a tak sa slová nehľadali ťažko. Všetko to bolo v Božej réžii, takže to nemohlo dopadnúť zle. A naozaj, bola z toho veľmi milá slávnosť. Vlastne, bola to len prvá časť slávnosti. To najpodstatnejšie pokračovalo na druhý deň počas slávnostnej sv. omše. Naša Mirela zložila prvé sľuby. Vôbec som sa nesnažil skrývať dojatie. Veď z našej diecézy je to prvá sestra v tejto rehoľnej rodine. Nie som sentimentálny typ, ale tak sa mi vidí, že slzy sú prirodzenou súčasťou takejto slávnosti. Poplakala si aj matka generálna a pravdaže, Mirela. Ktovie. Možno preto, že asi len málokomu sa stane, že by na svadbe nemal nikoho z rodiny... Aj evanjelium bolo ako ušité na mieru: "Nenašiel sa nik, okrem tohoto cudzinca, kto by sa vrátil a vzdal Bohu chválu?" Ona, Albánka, medzi toľkými Talianmi. A nielen Talianmi... Ako ju poznám, boli to slzy radosti z toho, že patrí Pánovi...

Pretože som niektoré vzácne duše som nevidel viac ako rok, tých pár chvíľ po dobrom obede, ktoré ostávali do odchodu z tohto požehnaného miesta, som strávil v rozhovoroch...
Pane, aké je vzácne a krásne tešiť sa pred tvojou Tvárou... Len tak. Tešiť sa z toho, že ti patrím a že ti patrí ten vedľa mňa. O tom boli tieto rozhovory. O bolesti, ktorá nám pomáha rásť; o starostiach, ktoré nás učia spoliehať sa na teba; o vzájomnom povzbudení a uistení, že sa denne stretáme pred Tebou v modlitbe; o viere laikov, ktorá nás, zasvätených, zahanbuje; o nezlomnej nádeji, že sa o nás staráš; o neopísateľnej láske, na ktorej nám dávaš účasť...

Dalo by sa veľa rozprávať. Ale s piatou hodinou prišli aj Niccolino s Guerrierou a ak sme chceli stihnúť večerný trajekt z Bari do Durrësu, bol najvyšší čas pohnúť sa z miesta. Na jednej strane sa mi veľmi nechcelo. Bolo mi až príliš dobre. Na druhej strane práve toto ma doslova „hnalo“ späť do Albánska, k dušiam, ktoré mi len pred pár dňami zveril biskup, keď ma vymenoval za farára... Napriek všetkému som vôbec nemal zmiešané pocity. Naopak. Len jedno provokačne pokojné „tak to má byť, takto je to správne,“ zamrmlané popod nos viac pre seba ako pre druhých. Až nepochopiteľný pokoj. Až tak nepochopiteľný, že ešte aj teraz, keď o ňom s odstupom času píšem, mám na chrbte zimomriavky...

Chcel som o tom Pánovom pokoji premýšľať na lodi, keď v kajute ostanem trošku sám. Vedel som, že mám pred sebou celú noc a ešte som mal v čerstvej pamäti, ako som ju posledne celú prebdel, lebo pre rôzne pazvuky sa nedalo zavrieť oko. Teraz to bolo inak. Neviem... Možno práve pre ten pokoj. Ešte sme ani nestihli poriadne vyplávať z prístavu a ja som už sladko spal. Tak sladko, že ma musel budiť plavčík krátko pred Durrësom.

Pokoj z tejto cesty, púte, výletu, či ako to nazvať, sa mi zo srdca nevytratil. Vrátil som sa do neobyčajnosti všedných dní a tento až zázračný pokoj, ktorý som si v srdci importoval, nevyprchal. Ak dobre, že colníci nevidia do srdca. Možno by chceli, aby som za taký vzácny dar zaplatil clo.