Patrí to k môjmu životu.
Obzerať sa za seba.
Obrazne,
aj doslova.
To prvé obzeranie je niekedy zbytočné.
Veď,
čo už človek z toho,
čo vo svojom živote nezvládol,
môže zmeniť?
To druhé obzeranie,
však má svoj význam.
Vždy niečo nové objavím.
Ako tento pohľad.
Poznám ho už naspamäť.
A predsa, každé ráno, keď vyjdem z doliny na kopec,
a obzriem sa,
vidím niečo iné.
Niekedy len hustú hmlu,
inokedy zamračenú oblohu a tmavé hory,
či kontrast slnečného jasu a tieňa
alebo krásne modrú oblohu nad horami...
Naozaj,
tento pohľad je vždy iný.
Iný a nový.
Tak,
ako je pre nás iný a nový každý deň, ktorý sa nám ponúka.
A aj ľudia, ktorých denne stretáme.
Len niekedy sa nám možno zdá, že ľudia sú tí istí,
(sebeckí, nevšímaví, zamračení...),
že sa nemenia.
Že s ľuďmi to takto nefunguje.
Ale dobre vieme, že to funguje.
Len sa treba na nich pozrieť srdcom,
a chcieť ich prijať takých,
akí sú.
A hľadať v nich dobro a krásu.
A potom zistíme, že ľudia sú iní a noví.
Vrátane nás.
- blog používateľa Margita Žiaková
- Ak chcete pridať komentáre, tak sa musíte prihlásiť
- Verzia pre tlač