...Večná otázka „Čo je človek?“

Svätý Otec František pripomína, že Pascal od detstva a počas celého svojho života „hľadal pravdu“ a rozumom „sledoval jej znaky, najmä v oblasti matematiky, geometrie, fyziky a filozofie“. „Už v mladom veku urobil mimoriadne objavy“, ale neuspokojil sa a v storočí veľkého vedeckého pokroku, „sprevádzaného rastúcim duchom filozofickej a náboženskej skepsy“, sa Blaise Pascal „prejavil ako neúnavný hľadač pravdy“, vždy „nepokojný“, priťahovaný „novými a ďalšími obzormi“. Preto nedokázal umlčať prastarú otázku v ľudskej duši, o ktorej píše žalmista: „Čože je človek, že naň pamätáš, syn človeka, že sa ho ujímaš?“ „Nič v porovnaní s nekonečnom, celok v porovnaní s ničím,“ píše v meditácii zaznamenanej v jeho zbierke Pensieri - „posmrtne vydaných fragmentov, ktoré sú poznámkami alebo náčrtmi filozofa oživeného teologickým projektom“.

...Bratia, zanechávam vám tieto myšlienky, ktoré vychádzali zo srdca, a na záver vám adresujem jednoduché a dôležité slovo: Ďakujem.

...Bratia, zanechávam vám tieto myšlienky, ktoré vychádzali zo srdca, a na záver vám adresujem jednoduché a dôležité slovo: Ďakujem.

Tri stĺpy pôstu – modlitba, pôst a almužna – vyjadrujú základný cieľ pôstu, ktorým je obrátenie sa k Bohu a obrátenie srdca. Každý z týchto pilierov je osobitný, ale zároveň zostáva životne spojený s ostatnými a tvorí jedinečnú trojicu, ktorá nás počas tohto obdobia pokánia približuje k Bohu a k sebe navzájom.

Almužna je často zatienená inými, osobnejšími obetami, ktoré prinášame. Úloha dávania almužny je však nevyhnutná na podporu hlbokej duchovnej cesty počas pôstu, pretože nám umožňuje vyjsť zo seba a zamerať sa na potreby druhých.

Almužna je viac než len dávanie peňazí, ona je aktom lásky, ktorý môže prehĺbiť náš modlitebný život a priniesť väčší zmysel pôstu.

Čo je almužna?

...Je pravda, že existuje niekto, voči komu je správne a vhodné byť neústupný, ale ten niekto som ja sám, je to moje ja. Prirodzene máme sklon byť neústupní voči iným a zhovievaví voči sebe, zatiaľ čo by to malo byť práve naopak: byť prísni voči sebe, zhovievaví voči iným. Už len takéto predsavzatie, ak by sme ho brali vážne, by stačilo na posvätenie nášho pôstu. Zbavilo by nás všetkých ostatných druhov pôstu a otvorilo by nás pre plodnejšiu a pokojnejšiu prácu v každej oblasti života Cirkvi.

Výborným cvičením v tomto smere je byť úprimný k sebe, keď v srdci súdime osobu, s ktorou nesúhlasíme. Keď si uvedomím, že vo svojom vnútri niekoho obviňujem, musím si dať pozor, aby som hneď nenadŕžal iba sebe. Musím prestať rozoberať stále svoje dôvody podobne, ako keď neustále žujem žuvačku. Namiesto toho sa mám pokúsiť vžiť do kože druhého, aby som pochopil jeho dôvody a zamyslel sa nad tým, čo by mi aj on mohol vyčítať.

Vatikán/Taliansko 7. februára - Emeritný pápež Benedikt XVI. sa poďakoval čitateľom talianskeho denníka za sprevádzanie na jeho „púti domov“. Novinár denníka Corriere della Sera Massimo Franco zverejnil krátky list, ktorý dostal od emeritného pápeža s dátumom 5. februára 2018. Na jeho záujem prejavený v mene čitateľov mu Benedikt XVI. odpovedá týmito slovami:

...Vyprosujme si od neho, aby sme videli a mali súcit. To je milosť, musíme si ju prosiť od Pána: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, tak ako ty mňa vidíš a máš so mnou súcit“. Toto je modlitba, ktorú vám dnes navrhujem: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, ako ty vidíš mňa a máš so mnou súcit“. Nech máme súcit s tými, ktorých stretávame na ceste, najmä s tými, ktorí trpia a sú v núdzi, aby sme sa k nim priblížili a urobili, čo môžeme, aby sme im pomohli.

Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi – „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ – „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ – „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ – „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.