Tri stĺpy pôstu – modlitba, pôst a almužna – vyjadrujú základný cieľ pôstu, ktorým je obrátenie sa k Bohu a obrátenie srdca. Každý z týchto pilierov je osobitný, ale zároveň zostáva životne spojený s ostatnými a tvorí jedinečnú trojicu, ktorá nás počas tohto obdobia pokánia približuje k Bohu a k sebe navzájom.

Almužna je často zatienená inými, osobnejšími obetami, ktoré prinášame. Úloha dávania almužny je však nevyhnutná na podporu hlbokej duchovnej cesty počas pôstu, pretože nám umožňuje vyjsť zo seba a zamerať sa na potreby druhých.

Almužna je viac než len dávanie peňazí, ona je aktom lásky, ktorý môže prehĺbiť náš modlitebný život a priniesť väčší zmysel pôstu.

Čo je almužna?

...Je pravda, že existuje niekto, voči komu je správne a vhodné byť neústupný, ale ten niekto som ja sám, je to moje ja. Prirodzene máme sklon byť neústupní voči iným a zhovievaví voči sebe, zatiaľ čo by to malo byť práve naopak: byť prísni voči sebe, zhovievaví voči iným. Už len takéto predsavzatie, ak by sme ho brali vážne, by stačilo na posvätenie nášho pôstu. Zbavilo by nás všetkých ostatných druhov pôstu a otvorilo by nás pre plodnejšiu a pokojnejšiu prácu v každej oblasti života Cirkvi.

Výborným cvičením v tomto smere je byť úprimný k sebe, keď v srdci súdime osobu, s ktorou nesúhlasíme. Keď si uvedomím, že vo svojom vnútri niekoho obviňujem, musím si dať pozor, aby som hneď nenadŕžal iba sebe. Musím prestať rozoberať stále svoje dôvody podobne, ako keď neustále žujem žuvačku. Namiesto toho sa mám pokúsiť vžiť do kože druhého, aby som pochopil jeho dôvody a zamyslel sa nad tým, čo by mi aj on mohol vyčítať.

Vatikán/Taliansko 7. februára - Emeritný pápež Benedikt XVI. sa poďakoval čitateľom talianskeho denníka za sprevádzanie na jeho „púti domov“. Novinár denníka Corriere della Sera Massimo Franco zverejnil krátky list, ktorý dostal od emeritného pápeža s dátumom 5. februára 2018. Na jeho záujem prejavený v mene čitateľov mu Benedikt XVI. odpovedá týmito slovami:

...Vyprosujme si od neho, aby sme videli a mali súcit. To je milosť, musíme si ju prosiť od Pána: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, tak ako ty mňa vidíš a máš so mnou súcit“. Toto je modlitba, ktorú vám dnes navrhujem: „Pane, nech vidím, nech mám súcit, ako ty vidíš mňa a máš so mnou súcit“. Nech máme súcit s tými, ktorých stretávame na ceste, najmä s tými, ktorí trpia a sú v núdzi, aby sme sa k nim priblížili a urobili, čo môžeme, aby sme im pomohli.

Veľakrát, keď som s nejakým kresťanom alebo kresťankou, ktorí sa prišli porozprávať o duchovných veciach, pýtam sa, či dáva almužnu. „Áno,“ hovorí mi – „A povedz mi, dotkneš sa ruky toho, komu dávaš mincu?“ – „Nie, nie, hodím mu ju tam.“ – „A pozeráš sa tomu človeku do očí?“ – „Nie, nenapadne mi to.“ Ak dávaš almužnu bez toho, aby si sa dotkol skutočnosti, bez toho, aby si sa pozrel do očí človeka v núdzi, táto almužna je pre teba, nie pre neho.

Jedných z dôležitých aspektov dobrého vzťahu je zameranie sa na budúcnosť tých, s ktorými tento vzťah tvoríme. Ľudia, ktorí sú vo vzťahu, myslia spolu na budúcnosť, dúfajú v splnenie mnohých plánov v budúcnosti, modlia sa za budúcnosť, snívajú o nej, tešia sa na ňu. Toto vidíme napríklad dokonca u rodičov, ktorí čakajú svoje dieťa, zvlášť, keď ide o dieťa prvé. Ich hlavy môžu byť plné bicyklov, bábik, hokejok, hudobných nástrojov, vysokoškolských diplomov, významných kariér. Všetko toto samozrejme sa týka budúcnosti ich dieťaťa, ktorého narodenie práve očakávajú. Ich mysle hľadia na jeho budúcnosť, lebo im na jeho budúcnosti veľmi záleží. 

Pamätám sa, milí priatelia, ako – a nie je tomu ani tak dávno – mi istý môj známy s veľkou naliehavosťou rozprával o nádejach a snoch pre svoje dve dospievajúce deti. Rozprával o ich schopnostiach a talentoch a o jeho nádeji, že snáď sa im tieto ich dary podarí naplno rozvinúť. Ale rozprával mi aj o hodnotách, ktoré by chcel, aby si jeho deti osvojili. Veľmi veril, že jeho deti nebudú žiť len pre seba, ale že si osvoja schopnosť starať sa aj o iných a zaujímať sa aj o dobro druhých, zvlášť komunity, ktorej sú členmi. Dúfal, že budú schopné čosi zo seba darovať aj ľuďom okolo a takto prispieť k tomu, že aj ich zásluhou sa svet okolo nich stane lepším. Tomuto otcovi veľmi záležalo, aby si jeho deti niesli vo svojom srdci a vo svojich životoch to, čomu ich s takou oddanosťou učil, a to nielen svojimi slovami, ale hlavne svojím životom. Až neskôr som si uvedomili, prečo tomuto môjmu známemu v tej chvíli tak veľmi silne záležalo, aby jeho deti boli dobré a aby boli pre svet prínosom. Zakrátko po našom stretnutí totiž zomrel na ťažkú chorobu.

...Neraz sa z úst dnešného človeka vyderie povzdych: Žijeme ťažké časy. Niektorí ľudia sa pýtajú: Čo máme robiť? Veď takúto situáciu sme ešte nezažili. Odpoveď duchovných otcov by bola jednoznačná: Nerob nič iné ako to, čo si robil doteraz. Sv. Ignác odporúča v čase nepokoja – v čase dezolácie nerobiť žiadne rozhodnutia, pretože akékoľvek rozhodnutie by sme v stave vnútorného nepokoja urobili, celkom isto bude zlé. Púštni otcovia by poradili to isté a možno by odporučili jedinú aktivitu, ktorá je v takýchto prípadoch užitočná: hlbšie preskúmanie svojho vlastného vnútra, vlastného srdca. V nútenej izolácii, ktorú niektorí prežívajú, sú na to ideálne podmienky. Naše srdce je jediná realita, ktorú máme plne v moci, a ktorou môžeme podstatne prispieť nielen k zmene nášho vnútra, ale i k zmene nášho najbližšieho okolia. To sa nám však podarí len v tichu a samote.

Bol raz jeden veľkostatkár. Na svojich statkoch mal nájomníkov. No tí nestíhali platiť svoj nájom. Ani sa nenazdali a ich dlhy sa vyšplhali do astronomických výšok. Svoj osud videli veľmi čierno. Statkár bol však milým a trpezlivým človekom. No i napriek tomu sa nájomníci báli. Neboli si totiž istí, dokedy jeho trpezlivosť potrvá. Najhroznejšou vecou na všetkom tom bolo to, že ani keby im dal dostatok času, svoje dlhy by ani tak neboli schopní zaplatiť.

Vtom prišla výmena správcu statkov. Nový správca si, samozrejme, začal preverovať, ako sa veci s nájomníkmi jeho pána majú. Vyšlo mu najavo, že množstvo nájomníkov jeho pána žije voči nemu v zadlženosti. Začal ich preto jedného po druhom predvolávať a dozvedal sa nepríjemné veci. Po tomto zisťovaní stavu vecí prišlo druhé kolo: začal ich navštevovať po domoch. Zaujímal sa o to, čo jedia. Pýtal sa na ich starých rodičov, na chorých, na neschopných. Snažil sa oboznámiť sa s ich problémami i úzkosťami. Ľuďom to bolo podozrivé. „Ktovie, načo k nám chodí?“ pýtali sa sami seba. „Asi si zisťuje náš majetok, aby nás mohol jedného dňa z neho vyhodiť a všetko, čo máme,nám zobrať!“ Ľudia si v mysli vytvárali tie najstrašnejšie scenáre. „Ostaneme na ulici. Budeme žobrákmi bez ničoho.“ Niektorí rozmýšľali i nad samovraždou.