Zamyslenia

Úryvky z aktuálnych príhovorov a homílií.

Peter Dufka SJ: Ticho a samota môže byť príležitosťou

...Neraz sa z úst dnešného človeka vyderie povzdych: Žijeme ťažké časy. Niektorí ľudia sa pýtajú: Čo máme robiť? Veď takúto situáciu sme ešte nezažili. Odpoveď duchovných otcov by bola jednoznačná: Nerob nič iné ako to, čo si robil doteraz. Sv. Ignác odporúča v čase nepokoja – v čase dezolácie nerobiť žiadne rozhodnutia, pretože akékoľvek rozhodnutie by sme v stave vnútorného nepokoja urobili, celkom isto bude zlé. Púštni otcovia by poradili to isté a možno by odporučili jedinú aktivitu, ktorá je v takýchto prípadoch užitočná: hlbšie preskúmanie svojho vlastného vnútra, vlastného srdca. V nútenej izolácii, ktorú niektorí prežívajú, sú na to ideálne podmienky. Naše srdce je jediná realita, ktorú máme plne v moci, a ktorou môžeme podstatne prispieť nielen k zmene nášho vnútra, ale i k zmene nášho najbližšieho okolia. To sa nám však podarí len v tichu a samote.

Strach rozplynutý – zamyslenie pátra Milana Bubáka na na 3. nedeľu v cezročnom období

Bol raz jeden veľkostatkár. Na svojich statkoch mal nájomníkov. No tí nestíhali platiť svoj nájom. Ani sa nenazdali a ich dlhy sa vyšplhali do astronomických výšok. Svoj osud videli veľmi čierno. Statkár bol však milým a trpezlivým človekom. No i napriek tomu sa nájomníci báli. Neboli si totiž istí, dokedy jeho trpezlivosť potrvá. Najhroznejšou vecou na všetkom tom bolo to, že ani keby im dal dostatok času, svoje dlhy by ani tak neboli schopní zaplatiť.

Vtom prišla výmena správcu statkov. Nový správca si, samozrejme, začal preverovať, ako sa veci s nájomníkmi jeho pána majú. Vyšlo mu najavo, že množstvo nájomníkov jeho pána žije voči nemu v zadlženosti. Začal ich preto jedného po druhom predvolávať a dozvedal sa nepríjemné veci. Po tomto zisťovaní stavu vecí prišlo druhé kolo: začal ich navštevovať po domoch. Zaujímal sa o to, čo jedia. Pýtal sa na ich starých rodičov, na chorých, na neschopných. Snažil sa oboznámiť sa s ich problémami i úzkosťami. Ľuďom to bolo podozrivé. „Ktovie, načo k nám chodí?“ pýtali sa sami seba. „Asi si zisťuje náš majetok, aby nás mohol jedného dňa z neho vyhodiť a všetko, čo máme,nám zobrať!“ Ľudia si v mysli vytvárali tie najstrašnejšie scenáre. „Ostaneme na ulici. Budeme žobrákmi bez ničoho.“ Niektorí rozmýšľali i nad samovraždou.

Vianočné slovko nitrianskeho biskupa Mons. Viliama Judáka

„Opäť sú tu Vianoce“ – spieva nedávno zosnulý Miroslav Žbirka. Áno slávime ich opäť. Už po koľkýkrát (!) – hoci vieme, že každé nadbytočné opakovanie zahlušuje význam, vážnosť a zmysel originality. Vianoce však nemožno reprízovať, lebo každé sú originálne. Nehovoriac o tom, že každý z nás sme jedinečný, neopakovateľný, ako je aj náš život.

Iste, náš pohľad na prežívanie Vianoc je vždy rozdielny. Inak vníma Vianoce dieťa, človek v produktívnom veku, ktorý je úspešný; inak človek chorý, nezamestnaný, bezdomovec; či človek na konci svojej životnej cesty. Napriek tomu všetkých nás dojíma teplo Vianoc, teplo domova, žiarivé oči detí, súcitné a štedré dlane, tichá blízkosť úcty a vďaky…

Pápež František: Vianoce sú už blízko 22. decembra 2021

...Do prvého radu v prístupe k jasličkám a v modlitbe by som chcel postaviť chudobných, ktorých - ako nabádal svätý Pavol VI. - «musíme milovať, pretože sú istým spôsobom sviatosťou Krista; s nimi - hladnými, smädnými, vyhnanými, nahými, chorými, uväznenými - sa chcel mysticky stotožniť. Musíme im pomáhať, musíme s nimi trpieť a musíme ich aj nasledovať, pretože chudoba je najistejšia cesta k plnému vlastníctvu Božieho kráľovstva» (Homília, 1. mája 1969).

Preto si musíme vyprosovať pokoru ako milosť: Pane, nech nie som pyšný, nech si nechcem vystačiť sám, nech si nenamýšľam, že ja som stred vesmíru. Urob ma pokorným. Daj mi milosť pokory. A s touto pokorou nech ťa môžem nájsť. Je to jediná cesta, bez pokory nenájdeme Boha nikdy: nájdeme nás samých. Pretože človek, ktorý nemá pokoru, nemá pred sebou horizont, má iba zrkadlo: hľadí na seba samého. Prosme Pána, aby rozbil zrkadlo a mohli sme hľadieť ďalej, na horizont, kde je On. Ale toto musí urobiť On: dať nám milosť a radosť pokory, aby sme mohli ísť po tejto ceste.

Vnášajme do sveta pohľad nádeje – z homílie pápeža v 5. svetový deň chudobných

Prvý aspekt: bolesť dneška.

Nachádzame sa uprostred dejín poznačených trápením, násilím, utrpeniami a nespravodlivosťami, očakávajúc oslobodenie, ktoré akoby nemalo nikdy prísť. Predovšetkým zranení, utláčaní a niekedy zdrvení sú chudobní, tie najkrehkejšie ohnivká tejto reťaze. Svetový deň chudobných, ktorý slávime, od nás žiada, aby sme neodvracali tvár na druhú stranu, aby sme nemali strach pozrieť sa zblízka na utrpenie tých najslabších, pre ktorých je dnešné Evanjelium veľmi aktuálne: slnko ich života býva často zatmené osamelosťou, mesiac ich očakávaní zhasol; hviezdy ich snov upadli do rezignácie a ich samotná existencia sa chveje. Toto všetko v dôsledku chudoby, ku ktorej sú často prinútení, ako obete nespravodlivosti a nerovnosti v spoločnosti vyraďovania, ktorá sa rýchlo ženie bez toho, aby si ich všimla a bez škrupúľ ich prenecháva ich osudu.

Anjel Pána so Svätým Otcom v nedeľu 26. 9. 2021

..Niekedy aj my, namiesto toho, aby sme boli spoločenstvami pokorných a otvorených ľudí, môžeme vytvárať dojem, že sme „prvotriedni“ a držíme si odstup od ostatných; namiesto toho, aby sme sa usilovali kráčať so všetkými, možno ukazujeme náš „preukaz veriacich“: „ja som veriaci“, „ja som katolík“, „ja som katolíčka“, „ja patrím do toho či onoho združenia“; a tí ostatní chudáci nie. Toto je hriech. Ukazovať sa s „preukazom veriaceho“, aby sme súdili a vyraďovali.

Prosme o milosť prekonávať pokušenie súdiť a škatuľkovať druhých, a aby nás Boh uchránil pre mentalitou „hniezda“, ktorou sa žiarlivo uzatvárame do chránenej skupinky tých, ktorí sa považujú za dobrých: kňaz so svojimi najvernejšími; pastorační pracovníci uzavretí v kruhu, aby doň nik iný nevnikol; hnutia a združenia vo vlastnej osobitej charizme, a tak ďalej. Uzavretí. Toto všetko je rizikom, že sa z kresťanských komunít stanú miesta rozdelenia a nie spoločenstva. Duch Svätý nechce uzavretosť; chce otvorenosť, pohostinné spoločenstvá, kde bude miesto pre všetkých.

„Máme hlad, Pane“ - z homílie pápeža Františka v Skopje

….Pán Ježiš prišiel, aby daroval svetu život a robí tak stále spôsobom, ktorý je výzvou pre obmedzenosť našich predpokladov, priemernosť našich očakávaní a povrchnosť nášho intelektualizmu; spochybňuje naše názory a istoty, čím nás pozýva vykročiť k novým horizontom, ktoré dávajú priestor na iný spôsob budovania skutočnosti. On je živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, «kto príde ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nebude žízniť».

Všetok ten ľud zistil, že jeho hlad po chlebe mal aj iné mená: hlad po Bohu, po bratstve, stretnutí a spoločnej oslave.

Zvykli sme si jesť tvrdý chlieb dezinformácie a dopadli sme ako zdiskreditovaní, onálepkovaní a potupení väzni; uverili sme tomu, že konformizmus uhasí náš smäd a uspokojili sme sa s ľahostajnosťou a nezáujmom; nasycovali sme sa očarujúcimi a veľkými snami, ale nakoniec sme sa iba nakŕmili rozptýlením, uzavretosťou a osamelosťou; hltali sme do seba konexie a zabudli sme, ako chutí bratstvo. Hľadali sme rýchle a isté riešenia, ale ocitli sme sa pod útlakom netrpezlivosti a úzkosti. Ako väzni virtuálnej reality sme zabudli, ako chutí skutočnosť.

Príspevky na blogu