Čítal som článok od pána Kušnierika k téme homosexuality, ktorým reagoval na článok pána Danišku. Na tomto článku je pozoruhodný už samotný nadpis: „Myslím, Jaro, že sa mýliš“. Vyzerá to akoby pán Kušnierik chcel rovno povedať: „Myslím, Bože, že sa mýliš“. Ak totiž kresťanský Boh odsudzuje homosexuálne styky ako nezriadené, potom pán Kušnierik, ak je skutočne presvedčený, že je správne vytvárať lepšie podmienky pre partnerstvá ľudí, ktorí chcú takéto styky praktizovať má úplne opačný názor ako Boh, v ktorého údajne verí. Teda ak sa nemýlim aspoň sa hlási k evanjelickej alebo nejakej protestantskej cirkvi. Akosi potom nerozumiem, prečo inteligentný človek verí takému Bohu, od ktorého je on sám „múdrejší“. Teda určite aspoň v niektorých otázkach. Žeby to niekomu stačilo?

Čo je vlastne na praktizovaní a podporovaní praktizovania homosexuality zlé?

Keďže sexualita slúži mimo iné na splodenie nového ľudského života, mala by sa v oblasti sexuality zachovávať patričná dôstojnosť.

U mužov pri praktizovaní homosexuality dochádza spravidla k vsúvaniu penisu do konečníka či k vzájomnej masturbácii. U žien je to predovšetkým vzájomné dráždenie klitorisov až k dosiahnutiu orgazmu. Tieto praktiky sú však prejavom, ktorý pri akomkoľvek zastúpení homosexuálov v spoločnosti alebo pri akejkoľvek spoločenskej a politickej klíme bude abnormálnym spôsobom sexuálneho uspokojenia. Nepomôže tomu ani vyškrtávanie homosexuality zo zoznamov chorôb alebo porúch pod tlakom homoloby. Je to zjavná degradácia ľudskej sexuality a v prípade registrovaných partnerstiev aj degradácia rodiny. K pochopeniu tejto skutočnosti netreba byť psychiatrom alebo sexuológom, stačí sa zamyslieť nad fyziológiou pohlavných orgánov.

Nie len zmena postojov voči homosexualite, ale akékoľvek iné deviácie v oblasti sexuality, v ktorých sa oddeľuje sexualita od možnosti plodenia sú na škodu človeka i celej spoločnosti.
Sexualita sa totiž vtedy redukuje na sebauspokojovanie, resp. ukájanie sexuálneho pudu. Vedie to k egocentrickému a konzumnému prístupu k sexualite, ktorý neprináša skutočné šťastie a radosť zo sexu.
To nie je výmysel katolíckej cirkvi. Stačí na to chápanie reálnej povahy človeka a jeho psycho-sexuálneho prežívania. Následná odozva zmien v nazeraní na sexualitu v partnerských vzťahoch je po čase viditeľná i na stave spoločnosti ako celku.

Sexualita samozrejme neslúži, resp. nemá slúžiť manželom len na plodenie detí, avšak keď sa oddeľuje od potenciálu plodenia, vtedy, a na to už upozorňoval aj Freud (popri mnohých omyloch, ktoré vyhlasoval) vedie k šíreniu perverzity. Freud hovorí, že spoločným znakom všetkých perverzií je, že ich cieľom prestalo byt rozmnožovanie (Pechar, J. Prednášky k úvodu do psychoanalýzy. Praha: Avicenum, 1969, s. 225 – 226).
Ovocie takéhoto prístupu (milióny potratov, boom rozvodov, šírenie pohlavných chorôb, deti vyrastajúce bez otca...) vidieť od čias sexuálnej revolúcie a štátom
"posväcované" partnerstvá homosexuálov môžu len prispievať k prehlbovaniu tejto dekadencie. Zatváraním si očí pred tým ako zmena postoja na legislatívnej úrovni, vo sfére médií a pod. voči sexualite ovplyvňuje celú spoločnosť je popieranie reality.

Ak si človek uvedomuje, že láska v ktorej má miesto sexualita je postavená na dvojitej požiadavke, a to na požiadavke vernosti a plodnosti, lebo len vtedy slúži
skutočne dobru človeka, potom ak niekto koná v rozpore s týmto vedomím, vtedy nemožno hovoriť o ozajstnej láske.

Čo sa týka bojovníkov za registrované partnerstvá, ešte raz by som dal odkaz na článok, ktorý aspoň v skratke poukazuje na absurdnosť dvojitého metra, ktorý mnohí z nich uplatňujú. Podľa môjho názoru je to však náznak ešte ako-tak zdravého rozumu aj u týchto ľudí k tejto téme.