Film: Veľké Ticho


Na film Veľké ticho som bol veľmi zvedavý a dosť som sa naň tešil. Aj preto, že je to druh filmu, ktorý je niečím neobvyklým, je určitou odchýlkou spomedzi ostatnej tvorby na akú sme zvyknutí. V Nemecku údajne tento film dokonca predstihol v návštevnosti aj Harryho Pottera.

Jeho sledovanie hlavne kvôli jeho pokojnosti, ktorou je celý dej naplnený, ma dosť uspávalo. Keď som ho dopozeral, nebol som príliš nadchnutý. Prvé dojmy som mal ako po zhliadnutí nejakého zdĺhavého dokumentárneho filmu. A to aj napriek tomu, že aj počas sledovania som si uvedomoval ako my ľudia 21. storočia potrebujeme a v podstate aj hľadáme takú harmóniu života v akej už zhruba tisícročie žije kartuziánska rehoľa. Bolo zaujímavé pozerať sa na mníchov ako bez akejkoľvek hektickosti vykonávajú každý svoju prácu. Ako si vedia nájsť čas na modlitbu, chválenie Boha, vzájomné zdieľanie, aj na obyčajné ničnerobenie. Práve stres a neustály nepokoj je syndrómom našej ubehanej spoločnosti – nevieme si nájsť čas na tieto veci, ktoré poznajú kartuziáni. Ešte aj keď relaxujeme, chceme byť pritom aktívni a produktívni. Bolo to obohacujúce, no dlhé, ale obohacujúcim to bolo asi práve kvôli tomu, že to bolo také uspávajúce i zdĺhavé a zároveň sa tam stále niečo dialo, no svojim tempom.
Keď som neskôr po zhliadnutí filmu mal robiť bežné domáce práce, ktoré obvykle považujem za nevyhnutnú - nechcenú námahu, robil som ich s radosťou a pokojom, ktorý mi často pri takejto činnosti chýba, lebo ju chcem čím skôr urobiť, aby som mohol ísť robiť „dôležitejšie“ veci. Pokoj som pociťoval vďaka tomu, že sa mi pri práci vynárali obrazy z Veľkého ticha - práve na ten pokoj a vyrovnanosť s akou pracovali títo mnísi.

Niektorí budú z filmu nadšení hneď, iný ho ocenia možno neskôr ako aj ja a ďalší ho budú možno považovať za stratu času. Tí poslední by potrebovali pri ňom zabiť čas minimálne ešte raz, prípadne viac krát, kým zistia, že je to práve to čo potrebovali vidieť. Nejeden človek v kútiku duše možno pocíti aj túžbu žiť v takejto reholi.
Film natočil režisér Philip Gröning za múrmi kontemplatívneho kartuziánskeho kláštora neďaleko Grenoblu. Philip Gröning požiadal otcov kartuziánov o povolenie natáčať v roku 1984, súhlasná odpoveď prišla po 16-tich rokoch. Vo filme nie je žiadne umelé osvetlenie, žiadna sprievodná hudba a iba jeden člen filmového štábu, ktorému pridelili mníšsku celu, kde mal počas natáčania bývať. Pre nakrútenie filmu žil potom vo vnútri komunity kartuziánov pol roka. Dlhé zábery života mníchov, striedajú výňatky z evanjelia a rehoľných pravidiel dopĺňané praskotom ohňa, spevom vtákov, zvukmi búrky a slovami modlitieb. Akýmsi refrénom sú zachytené pomalé premeny prírody behom striedania dňa a noci i ročných období. Vo filme možno vidieť aj sánkovanie sa kartuziánov na zasnežených svahoch okolitých kopcov, ich rozhovory s mačkami v maštali, či len krátke pár minútové rozprávanie staručkého kartuziána v závere filmu, zamýšľajúceho sa nad smrťou a Božou dobrotou. Spolu trvá film 160 minút.

Tento film na DVD napr. tu.

/Recenzia patrí do série článkov Kvalitný film./

KARTUZIÁNI
- kontemplatívne spoločenstvo založené na harmónii pustovníckeho a komunitného života
- ich spoločenstvo bolo založené v r. 1084 v alpskej pustatine Grande Chartreuse, kde sa usadil Bruno z Kolína nad Rýnom – doktor teológie, bývalý rektor univerzity v Remeši
- dnes kartuziáni pôsobia v 17 mužských a 5 ženských kláštoroch, zväčša v horských oblastiach na troch kontinentoch
- hovorí sa o nich ako o najprísnejšej reholi
- krédom Bruna a jeho spoločníkov bola dobrota – bonitas
- ich samota má slúžiť intenzívnemu vzťahu s Jediným, počúvaniu Ducha cez Božie slovo, vytrvalému príhovoru za svet, ich striedmosť je vyjadrením hladu po plnosti Lásky
- ich deň sa začína nočným bdením, ich jedálny lístok tvoria dve vegetariánske jedlá denne, ich presný režim otvára cestu ku slobode - ich extrémny život sa zakladá na múdrej rovnováhe
- vystihuje ich veľmi dobre výrok pápeža Inocenta IX. Z konca 16. storočia: „Kartuziáni nikdy neboli reformovaní, lebo nikdy neboli deformovaní.“

Informácie o Igor Barták

Obrázok používateľa Igor Barták

Krátke info o sebe (nepovinné)

Píšem, lebo v tom vidím zmysel. Má to zmysel, ak Boh existuje. Ak by Boh neexistoval, najrozumnejším riešením by bolo čo najskôr dosiahnuť oslobodzujúcu neexistenciu, lebo ako aj Biblia hovorí, každý deň má dosť svojho trápenia. Verím však, že Boh existuje a namiesto absurdného nezmyselného života v tomto svete tu máme možnosť zažiť odpornosť sveta bez Boha, zmysluplnosť utrpenia a zároveň zmysluplný život, ktorého cieľom je zažívať úžasnú Božiu lásku. Verím, lebo indície nachádzajúce sa vo svete okolo nás naznačujú, že neveriť v Boha je bláznovstvo... http://www.christ-net.sk/node/345

Zobraziť celý profil používateľa

Príspevky na blogu

  • 02.02.2012 - 21:12
    Ako je známe firma Microsoft podporuje programy na kontrolu populácie, ktoré sú prepojené so...
  • 31.01.2012 - 05:48
    Mrzne nám. A ako na aukcii, keď prihadzujú kupci na cene, pridáva zima stupne. Kam až to chce hnať...
  • 26.01.2012 - 07:07
    Oblakom závidím, že rozdávať sa vedia. V drobunkých vločkách. A všetko skrášlia hneď. Keby to...
  • 25.01.2012 - 16:06
    „Ja nechodím na spoveď,“ hovorí mi jeden pán pred kostolom. „Ja sa tam s farárom iba rozprávam.“
  • 24.01.2012 - 06:50
    Cestovať vlakom, to je nuda, hovorí niekto, niekto pridáva, to nie je nuda, to je rovno, poriadne...
  • 23.01.2012 - 11:43
    Kamkoľvek sa pohnem, všade počúvam nadávky.
  • 20.01.2012 - 21:11
    Je to vlastne epitaf – veľmi častý, a teda aj moderný v istom časovom úseku, o ktorom napovedá aj...
  • 20.01.2012 - 11:56
    Rozbehli sa predvolebné kortešačky. Ľudia z jednotlivých strán sa zviditeľňujú, sľubujú, lákajú...
  • 20.01.2012 - 05:49
    Pred treťou nad ránom, keď budík sladko drieme ešte, ja tvrdo pracujem. Odháňam myšlienky, čo dáko...
  • 18.01.2012 - 06:08
    Do snehu vrastené lavičky kovové, prikryté studenou perinou. Tvrdo spia. A ľudia? V čo vrástli?...