Na otázku, ako často pri Baltskom mori fúka vietor,
by v Poľsku domáci asi odpovedali - zawsze, teda vždy.

Ale vietor fúka nielen pri mori.
„Fúka“ aj v našich životoch.
A často veľmi prudko.
V zlomku sekundy všetko v nich poprehadzuje,
ba niekedy aj zmetie.

Vietor má veľkú silu.

Len na jedno je slabý.

Aby dokázal odviať aj naše spomienky.

So spomienkami si vietor neporadí.

S nimi si poradí len človek.

On je ten,
kto rozhoduje,
čo urobí so svojimi spomienkami na veci, situácie...,
na ľudí.

Lebo život je taký.
Veci, situácie, ľudia sa pomíňajú.
No vždy zostávajú spomienky.

P.S.
Asi sa to tak nezdá, ale tá postava kráča v ústrety vychádzajúcemu slnku.
A možno je v tom aj trochu symboliky.

Všetci tak kráčame.

P.S. (ešte jedno)
Toto dopisujem 30.11.2011. Včera by bol mal Paľo Demitra 37 rokov.
V Trenčíne sa pri tej príležitosti hral spomienkový hokejový zápas.
To zamyslenie vyššie, bolo napísané deň po jeho tragickej smrti.
Naozaj, spomienky zostávajú.