„A vy nie ste pri hokeji?“ pýtam sa susedovcov, ktorí v plnom nasadení
a v plnej zostave, okopávajú v záhrade zemiaky.
„Boli sme, ale keď Francúzi vyrovnali na 2:2, išli sme radšej okopávať.
A nevieš, aký je teraz stav?“, pýtajú sa oni. „Naši viedli 3:2“, odpovedám.
Povedali sme si ešte pár viet a každý sa venoval svojej motyke.
Ale po pár minútach pani suseda (85 rokov) odchádza.
„Idem pozrieť, ako to hrajú, ak budú prehrávať, tak sa vrátim“,
hovorí s úsmevom.
No nevrátila sa, teda nie hneď, ale asi po 20 minútach prichádza.
„Už som tu“, hlási. „A aký je stav?“ pýtam sa pre zmenu ja.
„4:4. To sú nervy, to sa nedá pozerať. Radšej som odišla“. :-)

Aké to žijeme časy?

Prastará mama prežíva hokejový zápas, pomaly už batoľa ovláda mobilný telefón, módni návrhári vymýšľajú nové technológie, vraj sa budú vyrábať šaty v spreji, ktoré sa len nastriekajú na telo a človek môže ísť (a ešte ich bude môcť aj vyzliecť a oprať), vedci pracujú na vývoji kvantových počítačoch, ktoré by boli rýchlejšie 10 na osemdesiatu, (nepredstaviteľná rýchlosť) ako terajšie počítače...

A človek má stále problém prijať druhého človeka takého, aký je.

Sú veci medzi nebom a zemou...

Alebo všetko je len v ľudskom srdci?