„Keď rímske légie prekročili Dunaj a dostali sa až k brehom rieky Hron,
dal rímsky vojvodca Aquilla Aquillius postaviť svoj tábor na území neďaleko dnešných Dudiniec. Tu mu okrem jeho verných vojakov robili spoločnosť aj jeho manželka a syn, zdroj neprestajnej otcovej radosti a pýchy. 
Jednej teplej letnej noci dopadol na tvár spiaceho chlapca strieborný mesačný lúč. Chlapec sa niekoľkokrát nepokojne pomrvil, napokon ticho nečujne vstal a bez toho, aby otvoril oči, námesačný vyšiel zo stanu. Sotva sa nohami ľahučko dotýkal zeme, priťahovaný tajomnou silou mesiaca.“

Tak takto začína Legenda o víle Dudinke a liečivej dudinskej vode.
A ako pokračuje a končí?
Pokračuje napätím, strachom, neistotou otca, ktorý hľadá syna,
a nájde ho ležať, bez známok života, pri jazierku s hrdzavou, mŕtvou vodou.
Ale končí happyendom.
Prichádza víla Dudinka, vodu premieňa na živú, priezračne čistú,
a vracia ňou chlapcovi život.

Bol by to taký banálny príbeh, keby...
Keby to nemalo „malý“ háčik.
Víla Dudinka, má totiž jednu podmienku.
Vráti chlapcovi život, ale Aquilla musí prepustil na slobodu všetkých svojich zajatcov.
A on to aj urobí.
Veď ide o život.

***

Keď ide o život, človek sa dokáže (nielen v legende) všetkého vzdať.
Aj svojej slávy, moci, peňazí, aj svojich, plánov, predstáv, túžob...
Keď ide o život.

A oň (ten večný) ide vlastne stále.
Aj v tejto sekunde.