Žena, trpiaca 12 rokov na krvotok – v čom ma oslovila? Žena na prvý pohľad chorá, nepríťažlivá, ale má niečo, po čom môže každý z nás túžiť a o čo sa máme dennodenne snažiť – o vieru a dôveru. Po takom dlhom čase choroby, kedy si už veľa vystála od lekárov, minula všetky peniaze a nič nepomohlo, by som sa jej nečudovala, keby to vzdala a zmierila sa so svojou chorobou. Ale ona nie. Nestráca nádej. Verí. Verí, že len čo sa dotkne okraja Ježišových šiat, ozdravie. Bol to len zúfalý čin prameniaci z toho, že už strácala nádej a bola ochotná vyskúšať všetko, len aby bola zdravá? Myslím si, že nie. Verila. Verila, že len Boh ju môže uzdraviť. Určite sa dopočula o zázrakoch, ktoré Ježiš robil, zástupy sa okolo neho tlačili, chýr o ňom bol po celom kraji. Ale jedno je o Ježišovi počuť, počuť, čo urobil druhým ľuďom a druhé je veriť, že tak ako kedysi konal zázraky, ako koná i teraz zázraky pre druhých ľudí je schopný ich urobiť aj v mojom živote, osobne pre mňa, v mojom živote. Verila, že bude uzdravená.12 rokov na to čakala.... a dočkala sa. Koľko sa ja vydržím modliť za nejakú vec? 12 rokov, menej či viac? Modlím sa, prosím, čakám, týždeň, dva, tri,... mesiac, možno i rok.... ale neprichádza vyslyšanie prosieb a tak to vzdávam. Pane, asi to nevidíš tak ako ja. Ale žena sa nevzdala, a to sa chcem od nej učiť i ja. Verila v málo a dostala veľa. Ona sa len dotkla okraja Ježišovho rúcha a bola uzdravená z 12 ročnej choroby. My ho každodenne prijímame do svojho srdca, prijímame nielen okraj jeho rúcha ale samotné jeho telo a čo to s nami robí? Sme uzdravení? Často nie, prečo? Chýba nám, to, čomu sa od tejto ženy trpiacej na krvotok môžeme učiť – viera a dôvera. Viera, že Bohu naozaj nič nie je nemožné a dôvera, že Boh má svoj čas, vie čo a kedy potrebujeme. Ak to chce On, dostaneme odpoveď na naše modlitby hoc aj po 12 rokoch. Boh chce, aby sme boli verný a dôverovali mu, že On má s nami najlepší plán. ,,Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji...“ Toto i nám hovorí Ježiš vždy, keď za ním prídeme so svojimi starosťami, bolesťami, hriechmi,... Takejto viere ako mala táto žena sa budeme učiť stále, celý život.

Niekedy si myslíme, že Boh nepočuje naše volanie, nevníma naše volania k Nemu, ale On počuje, je tu. Žena mu ani nič nemusela povedať, len sa dotkla lemu jeho rúcha a On to hneď spozoroval. ,,Ježiš hneď spoznal, že z neho vyšla sila.“ (Mk 5, 30) Ježiš nás vždy počuje, hneď je pri nás, keď ho potrebujeme – v ťažkých chvíľach ale i v tých radostných.
Apoštoli nechápali – okolo Ježiša bolo veľa ľudí, tlačenica, zástup ľudí a on sa pýta, kto sa to dotkol jeho šiat... Aj nám možno ľudia nerozumejú, ale to nerozumeli ani Ježišovi súčasníci tomu, čo robil. Keď nerozumeli jeho činom, ktoré robil vtedy, keď chodil po našej zemi, prečo by mali rozumieť zázrakom, ktoré robí v našich životoch teraz? Niekedy ani my nerozumieme tomu, čo Boh v našom živote koná. Veď poznáme ,,... vaše myšlienky nie sú mojimi myšlienkami a vaše cesty nie sú mojimi cestami.“ Ale môžeme si byť istý, že Boh chce len naše dobro, chce to, aby sme boli uzdravený – zo svojej choroby, z nášho hriechu. Ak si všimneme pri čítaní evanjelií, ľudia sa s Ježišom stretávali hlavne vo svojej chorobe a v hriechu – práve choroba a hriech sú miestami, kedy môžeme stretnúť Boha, tak ako i táto žena trpiaca na krvotok. Choroba – čas, kedy sa učíme trpezlivosti, pokore môže byť pre nás časom, kedy sa stretneme s Kristom a On nás môže uzdraviť. Možno nezažijeme hneď uzdravenie na tele, ale určite zažijeme uzdravenie na duši, lebo každé stretnutie s Kristom prináša uzdravenie, nádej. Práve choroba môže byť pre nás časom, kedy môže rásť naša viera a hlavne dôvera k Bohu.

Učme sa teda od tejto ženy viere a dôvere – bola chorá, slabá, ale jej viera a dôvera k Bohu ju uzdravila. Sám Ježiš jej hovorí: ,,Dcére, tvoja viera ťa uzdravila.“ I my sme možno chorí – či už navonok alebo vnútorne, nebojme sa preto vždy prichádzať k Ježišovi, naša viera v jeho moc zmôže veľa a prináša uzdravenie.