Môjho starého otca Juraja som osobne nepoznala.
Neviem, aký bol vysoký, aký mal hlas, či si rád zaspieval, zatancoval...
Keď vypukla 1. svetová vojna, mal 29 rokov, manželku a dve dcéry.
Musel narukovať. Odvelili ho na taliansky front.
Z nezmyselnej vojny sa vrátil živý, no poznačený vojnovými útrapami.
Rodina sa postupne rozrástla o ďalšie tri deti.
A potom prišlo nešťastie v hore.
Privalil ho strom.
Zomrel 42-ročný.
 
Starého otca Juraja som teda nezažila.
Nemám naňho žiadnu spomienku,
zostala mi iba maľovaná fotografia v starom ráme.
Pri pohľade na ňu niekedy rozmýšľam o tom,
ako by bol starý otec objímal svoje vnúčatá...
Z pohľadu jeho očí čítam, že napriek všetkým hrôzam vojny,
ktoré prežil (či práve preto?), bol by to robil s veľkou láskou.