Dážď konečne vyprázdnil svoje zásobníky vody (podľa predpovede počasia však len na pár dní), a tak už druhý deň nepršalo.
Vybehla som do záhrady, že sa pokúsim oslobodiť ju trochu od zeliny.
Čo sa týka tohtoročnej úrody, už v nej toho síce veľa nerastie, ale zelina...?
Tá chytá ani už neviem koľký dych.
Rastie ako divá. :)
Po chvíľke ma z práce vyrušilo volanie: „Gitka, ahoj! Co lobís? Tlhás zelinu?“
Otočila som sa za hlasom. Vedela som, komu patrí, veď som ho nepočula prvýkrát.
Adam od susedov - cez jednu záhradu - ma zbadal a zisťoval situáciu.
Sme totiž kamaráti. A kamaráti sa zaujímajú jeden o druhého... :)

***
Deti sú pre nás ako nastavené zrkadlo.
Vo svojich otázkach niekedy síce sú neodbytné, ale zato úprimné.

A vedia nimi priniesť radosť.

Čo sa nám dospelým, žiaľ, nie vždy podarí...
 
***

Trhanie zeliny je celkom nezáživná robota, ale len dovtedy, kým môj malý kamarát Adam nezavolá: „Gitka, ahoj! Co lobís?“ :)

P.S.
S Adamom sa poznáme už nejaký ten rôčik. Teda presne tri. :)
S jeho prastarou mamou však podstatne dlhšie.
Ona mu raz, niekedy na jar, keď ma videla robiť v záhrade, povedala,
že asi trhám zelinu.
Ale Adam sa ma radšej vždy opýta, či je to naozaj tak. :)