...Keď sa nám v živote stane, že hľadíme dolu namiesto toho, aby sme hľadeli hore, môže nám pomôcť táto veľká pravda: Boh je verný v láske k nám, dokonca je v nej zanovitý. Pomôže nám myslieť na to, že nás miluje viac, než my milujeme seba samých, že nám verí viac, než my veríme sebe samým, že nám „vždy drží palce“ ako fanúšik, ktorý sa nikdy nedá odradiť. Vždy nás očakáva s nádejou, dokonca aj keď sa uzatvárame do svojich zármutkov, neustále sa ponosujúc na zakúsené krivdy a na minulosť. No mať záľubu v smútku nie je dôstojné našej duchovnej postavy! Je to naopak vírus: táto záľuba v smútku je vírus, ktorý napadá a blokuje všetko, zatvára každé dvere, bráni rozvinutiu života, novému začiatku. Boh je však zanovito plný nádeje: vždy verí, že môžeme znovu vstať a nevzdáva sa, keď nás vidí vyhasnutých a bez radosti. Je smutné vidieť mladého človeka bez radosti. Pretože sme vždy jeho milovanými deťmi. Pripomínajme si to na začiatku každého dňa. Bude osožné, ak to povieme každé ráno v modlitbe: „Pane, ďakujem ti, lebo ma miluješ; som si istý, že ma miluješ; daj, aby som si zamiloval môj život!“. Nie moje nedostatky, ktoré treba napraviť, ale život, ktorý je veľkým darom: je to čas milovať a byť milovanými.
Zachej mal i druhú prekážku na ceste k stretnutiu s Ježišom: paralyzujúcu hanbu. O tomto sme si niečo povedali včera večer. Môžeme si predstaviť, čo sa dialo v Zachejovom srdci pred tým, než sa vyštveral na ten planý figovník; bol to pekný zápas: na jednej strane krásna, silná zvedavosť, totiž poznať Ježiša; na druhej riziko hrozného trapasu. Zachej bol verejnou osobnosťou; vedel, že svojím pokusom vyštverať sa na strom by sa zosmiešnil v očiach všetkých. Veď on bol šéf, mocný človek; no tak veľmi nenávidený. Prekonal však hanbu, lebo príťažlivosť Ježiša bola silnejšia. Zakúsili ste už zrejme, čo sa stane, keď sa dáka osoba stane tak príťažlivou, že sa do nej zaľúbite: potom sa môže prihodiť, že robíte dobrovoľne veci, ktoré by ste ináč nikdy nerobili. Niečo podobné sa udialo v srdci Zacheja, keď pocítil, že Ježiš bol tak dôležitý, že by urobil pre neho čokoľvek, lebo On bol jediný, čo ho mohol vytiahnuť z pohyblivých pieskov hriechu a nespokojnosti. A tak hanba, ktorá paralyzuje, ťahala za kratší koniec: Zachej – hovorí evanjelium – „bežal napred“, „vyšiel“ a potom, keď ho Ježiš zavolal, „chytro zišiel“ (v. 4.6). Riskoval a dal sa na to. Toto je aj pre nás tajomstvom radosti: neuhasiť peknú zvedavosť, ale dať sa do toho, pretože život sa nemá uzavrieť do zásuvky. Pred Ježišom nemožno zostať sedieť a čakať so založenými rukami: Jemu, ktorý dáva život, nemožno odpovedať iba „prezvonením“ (myšlienkou) či obyčajnou „krátkou správou“!
Milí mladí, nehanbite sa priniesť mu všetko, zvlášť slabosti, námahy a hriechy v spovedi: On vás dokáže prekvapiť svojím odpustením a svojím pokojom. Nemajte strach povedať mu „áno“ celým srdcom, odpovedať mu veľkodušne, nasledovať ho! Nenechajte si anestetizovať (uspať) dušu, lež upriamujte sa na cieľ krásnej lásky, ktorá vyžaduje aj zriekanie a silné „nie“ dopingu úspechu za každú cenu a droge myslenia iba na seba a na svoje pohodlie....
Text zverejnený na webovej stránke Vatikánskeho rozhlasu .
