Dnešná 4. veľkonočná nedeľa nesie prezývku Nedeľa Dobrého Pastiera. Pri liturgii čítané pasáže z 10. kapitoly Evanjelia podľa Jána nám vytvárajú obraz Dobrého Pastiera podľa predstáv Ježiša, podľa predstáv Cirkvi i podľa predstáv veriacich ľudí. Predstavuje sa nám ideál Pastiera, ovčinca i ovečiek. V dnešnú nedeľu sa modlíme za kňazov v pastorácii i za nové duchovné povolania, študujúci bohoslovci otvárajú pre verejnosť brány a dvere do zákulisia a súkromia diecéznych seminárov.

V dnešnej dobe však duchovní pastieri Cirkvi už nestoja ako kedysi na piedestáli úcty a všeobecného rešpektu, ale na pranieri arogantného pohŕdania a nactiutŕhačského výsmechu. Kňazi a biskupi už nie sú subjektom neohrozenej autority a objektom servilnej poslušnosti, ale sú terčom ohovárania, osočovania a mediálneho lynčovania. Kedysi na námestiach našich miest stáli kovové a zamrežované klietky hanby, do vnútra ktorých na oči verejnosti zatvárali tých, čo sa previnili proti dobrým mravom (bosorky, čarodejnice, cudzoložnice, prostitútky, opilcov, zlodejov) a okoloidúcim ľuďom bolo dovolené sa im nahlas vysmievať, pľuvať na nich a hádzať do nich kamene. Dnes by mnohí do nich zavreli klerikov a celú cirkevnú hierarchiu už len za to, že nosia oblečenú rímsku košeľu a kolárik. Stredoveké klietky hanby sú dnes už len historickou pamiatkou, ale výsmech, pohŕdanie a útoky na kňazský stav nie sú minulosťou, ale stávajú sa obľúbenou módou od dedinských krčiem až po liberálne politické salóny. V dobe tisícok prevalených sexuálnych káuz a pedofilných škandálov, ktoré od Ameriky cez Európu až po Austráliu zlomili krk mnohým ctihodným kňazom, váženým biskupom, ba i vplyvným kardinálom Svätej Rímskej Cirkvi, a pri aktuálnom vyšetrovaní kauzy Martiny O´Connor a biskupa Milana Chautura už aj u nás na Slovensku, sa dnes automaticky všetci kňazi ako neseparovaný odpad hádžu do jedného vreca – nevinní s vinnými. Na povrch vyplávalo bahno, ktoré sa dlhé desaťročia zodpovednými osobami nezodpovedne ututlávalo pod hladinou akéhokoľvek zverejnenia, ale táto špina sa dnes hádže na všetkých duchovných bez rozdielu, teda aj na tých zasvätených, ktorí sa takýchto deliktov nedopustili. Zneužívanie detí a mladistvých je ťažkým hriechom, ktorý Boh síce vo svojom veľkom milosrdenstve odpúšťa, ale zranení a pohoršení ľudia nie. Ku križiackym výpravám a inkvizícii sa povesti Cirkvi pripisuje ďalšie veľké mínus a čierny bod za to, že v hierarchii Cirkvi boli zákerní draví vlci v ovčom rúchu, nebezpeční sexuálni maniaci oblečení v habitoch a sutanách. Verejná mienka je nastavená kruto a nemilosrdne: Tým, ktorí deťom a ich rodinám ubližovali v skrytosti a potajomky, treba ublížiť navonok a verejne. Tí, ktorí detským srdiečkam spôsobili celoživotnú traumu, musia tiež doživotne pykať za svoje delikty.

Treba na jednej strane jednomyseľne, jednohlasne a jednoznačne vyjadriť nesúhlas a odsúdenie takýchto nemravných a kriminálnych činov zo strany kňazov voči nevinným a bezbranným obetiam sexuálneho násilia. Na druhej strane sa netreba báť vystúpiť aj na obranu a obhajobu neporovnateľne väčšieho percenta nevinných kňazov a biskupov, ktorí naozaj vážne, verne, vzorne a bezúhonne berú svoje zasvätenie Kristovi; ktorí chlapsky držia sľuby celibátu, úcty a poslušnosti voči biskupovi dané pri svojej kňazskej vysviacke; ktorí usilovne pracujú a obetavo slúžia vo farnostiach, školách a nemocniciach; ktorí sa aktívne a horlivo venujú deťom a mládeži bez nekalých postranných, perverzných a zvrátených úmyslov; ktorí veriacim viac nezištne dávajú, ako od nich berú, a nemožno ich upodozrievať, že sa obohacujú na úkor farnosti; ktorí netúžia len po pohodlí, akademickom titule, kariére a dobrých farských „flekoch“, ale všade, kam ich biskup dekrétom pošle, slúžia radi a s láskou. Musíme byť vďační Bohu, že existuje ešte v Cirkvi, vo svete, v Európe, na Slovensku, v našej diecéze, v našom meste, v našej farnosti veľa dobrých kňazov, ktorí nie sú ani ideálni, ani dokonalí, ani svätí, ale napriek vedomiu si svojej nehodnosti nevzdali sa úprimného úsilia, čo najviac sa priblížiť k ideálu Dobrého Pastiera, a vo svojom povolaní, ktoré majú nie zo seba, ale od Boha, sa čo najviac priblížiť k dokonalosti a svätosti.

Treba sa vrúcne modliť za dobrých pastierov, ale ešte oveľa úpenlivejšie za zlých pastierov, ktorí vo svojom egoizme zneužili moc, postavenie, miesto, funkciu, úrad, vplyv, dôveru a príležitosť a zneužitím tela dieťaťa poškvrnili svoju vlastnú dušu hriechom a meno svätej Cirkvi diabolskou špinou. Napriek veľkej kope hnoja ľudskej slabosti, ktorá sa nakydala do ovčinca Cirkvi, Ježiš Kristus, Dobrý Pastier, neopúšťa svoje ovečky, ani ich duchovných pastierov, a sviatosť kňazstva tu bude naveky ako znak trvalej Ježišovej prítomnosti uprostred nás. Posvätná vysviacka kňazov za služobníkov oltára nie je síce lukratívnym a prestížnym spôsobom spoločenského postavenia v súčasnosti, no ani stredovekým prežitkom minulosti. Kňazstvo stále bolo, je a bude otáznikom i výkričníkom. Je tajomstvom pre kňaza i pre ľudí. Je výzvou pre kňaza i pre ľudí.

Pápež František 22. decembra 2014 na stretnutí so zamestnancami vatikánskej kúrie povedal: „Kňazi sú ako lietadlá; počuť o nich v správach, len keď padnú. Mnohí ich kritizujú, no nemnohí sa za nich modlia.“ Oprávnená kritika zla nikdy nie je zlá, lebo slúži a napomáha dobru. Kritizujme kňazov, poukazujme na prešľapy v radoch klerikov, ale s láskou. Ale s láskou sa za nich aj modlime: za tých, ktorí nám s láskou slúžia, pomáhajú, sprevádzajú a vedú nás, ale aj za tých, ktorí si lásku pomýlili so žiadostivosťou a nezriadenými túžbami a čistú lásku ku Kristovi vymenili za podobu lásky nezlučiteľnú ani s Evanjeliom, ani so svedomím a charakterom, ani so svojim povolaním a vyvolením, pomazaním a posvätením.