Jeho názov je známy, ale jeho úlohy sú dnes často nejasné, preto sa pozrieme čo o ceremoniárovi hovoria súčasné liturgické hnihy a porovnáme to s tým, čo o ňom hovorili v minulosti.

V pokoncilovej reforme sa na prvý pohľad mohlo zdať, že služba ceremoniára sa vytratila, veď vo Všeobecných smerniciach Rímskeho misála bola iba jedna nejasná zmienka o ňom v bode 69: „Je vhodné, aby najmä vo väčších kostoloch a spoločenstvách bol určený usporiadateľ. Má sa starať o riadny priebeh bohoslužieb a o to, aby posluhujúci konali svoju službu dôstojne, presne a nábožne.“ (VSRM, 2. vyd.).

Kým v slovenskom texte je táto osoba nazvaná termínom usporiadateľ, latinský text neuvádza ani toto označenie a osobu označuje bez názvu jej funkcie: „aliquis“ — niekto. (Tretie vydanie však nahrádza slovo aliquis výrazom competens minister seu caeremoniarum magister.) Táto nenápadná zmienka však hovorí veľmi jasne: že usporiadateľ je potrebný a že jeho úlohou je dbať na správny priebeh liturgie. Novšie sa tejto téme venuje Caeremniale episcoporum v bodoch 34 – 36, kde už znova označuje ceremoniára tradičným názvom „ceremoniarium magister“. Nová liturgická kniha na tomto mieste preberá matériu starého Caeremoniale, ale výrazne ju redukuje. Kým v Caeremoniale Episcoporum vydanom po Tridentskom koncile pod autoritou Klementa VIII. (1600) sa povinnostiam ceremoniárov venuje päť strán, nové Caeremoniale venuje ceremoniárovi len tri body. Nie je to nič neobvyklé, takto redukuje nové Caeremoniale aj iné služby a podáva ich veľmi zhustene.
Rozdiel oproti starému Caeremoniale je hlavne v tomto: nové Caeremoniale predpokladá jedného ceremoniára (staré dvoch); ceremoniár nevykonáva služby diakonov a iných posluhujúcich, ani nemá zaujať miesto po boku celebranta, ale všetko má konať zbožne, trpezlivo a príčinlivo (v starom bolo mnoho noriem o tom, čo všetko má ceremoniár vykonať, teda ceremoniár mal aj počas slávenia osobitné úlohy); oblieka si reverendu (čiernu) a superpelíciu, alebo, ak je diakon, môže si obliecť dalmatiku (v starom fialovú reverendu). Hlavnou úlohou ceremoniára naďalej ostáva príprava liturgických slávení a starostlivosť o ich správny priebeh, ale v novom už nezasahuje tak výrazne do priebehu. Dá sa povedať, že ak je slávenie dobre pripravené a všetci vykonávajú svoju službu správne, v obnovenej liturgii ceremoniára vlastne ani „nie je vidno“ počas slávenia liturgie.

Nedostatky, ktoré sa na Slovensku vyskytujú bývajú tieto:

— osoba ceremoniára nebýva určená podľa bodu 34 CE, často jej chýba dobré liturgické vzdelanie, slabá latinčina, takže ani nedokáže naštudovať príslušné normy CE.

— ceremoniár často zastáva úlohy iných posluhujúcich, napríklad sám preberie niektoré úlohy librifera (drží knihu pred celebrantom — toto má robiť librifer, otáča strany misála pri oltári — toto má robiť diakon), turifera, sám dáva biskupovi mitru a pastorál (podľa CE úloha diakonov), niekedy zaujme miesto pri celebrantovi (toto miesto prislúcha diakonom a koncelebrantom).

— stáva sa, že ceremoniár si oblieka fialovú reverendu, hoci mu prislúcha čierna (neplatí pre pápežského ceremoniára, nakoľko tento je riadnym prelátom rímskej kúrie a platia preňho osobitné predpisy) fialovú reverendu si ceremoniár môže obliecť iba na základe zvykového práva, ak na tom území existuje.

Úlohy ceremoniára o ktorých nehovorí Caeremoniale, ale tradujú sa, alebo sú vhodné:

— pred začatím slávenia môže vyzvať prítomných k tichu napríklad výzvou „Silentium“, „Silentium sacrum“.

— ceremoniár má pred slávením omše oznámiť, akým spôsobom budú prijímať koncelebranti (ex calice directe bibendo — priamym pitím z kalicha, cum calamo — trubičkou, cum cochleari — lyžičkou alebo per intinctionem — namáčaním) (IGMR 245) prípadne iné potrebné usmernenia (Obrady koncelebrácie, 18).

— potom môže vyzvať prítomných k posvätnému tichu napríklad výzvou „Silentium sacrum.“

— pred začatím slávenia (podľa miestnych zvyklostí) môže dať pokyn posluhujúcim nahlas napríklad: „Ministretur incensum.“ potom môže všetkých vyzvať: „Reverentia cruci.“ (všetci vzdajú úctu krížu hlbokým úklonom), „Reverentia celebranti.“ (všetci vzdajú úctu celebrantovi hlbokým úklonom), „Procedamus in pace.“ na čo sa odpovedá „In nomine Christi. Amen.“

— po skončení slávenia po návrate do sekretária (podľa miestnych zvykov) môže vyzvať prítomných „Benedicamus Domino.“ (ak tak nemá urobiť diakon) na čo sa odpovedá „Deo gratias.“, alebo všetci spolu zvolajú „Prosit.“ alebo „Proficiat.“.