Som presvedčená, že áno, no tiež si myslím, že len v tom prípade ak každý príslušník armády zaujme to svoje postavenie, ten svoj správny post, na ktorý bol dosadený a ktorý mu bol určený. Nemení pozíciu a nepobehuje po bojisku ako splašený koník ak sa náhodou silnejšie ozve bubon vyzývajúci do útoku armádu protivníka...
Nezačne pochybovať o pravde, za ktorú bojuje a za ktorou si stojí len preto, že opačná strana má väčšie možnosti na vyvolanie zmätku a chaosu,...za ktorý vlastne bojuje, pretože ona nemá od tohoto vyšší cieľ...
Nemal by zvádzať zbytočné a lacné súboje o pravde so súperom, ktorý sa zo všetkých síl snaží atakovať a tzv. diskutovať o tom ako chutí torta a pritom nikdy ani len cukor nejedol...Nemal by sa vyčerpávať tým, že prehadzuje súperove hodené loptičky naspäť ak mu došli náboje a nevie ako by už inak zaútočil...
V pokoji ho môže nechať vysiliť sa ako muchu, ktorá bezhlavo naráža na sklo okna, pretože si to okno nevie sama otvoriť...a pritom sa zmieta, že nemôže takúto armádu premôcť, pretože nepozná silu jej zbraní, zmieta sa ak nebojuje tými zbraňami, silu ktorých uznáva a na silu ktorých sa spolieha. Nevie proti komu bojuje, myslí si že víťazí tým, že protivníka prekričí, no netuší, že víťazstvo nie je v sile hlasu, že tam je jeho porážka...netuší, že moc je v sile lásky srdca, že tam je jeho víťazstvo...a že Víťaz je už dávno jasný...

Som len malý pešiačik v tejto armáde, nie som dokonca ani len v prvej línii, no v pokore a bázni každý deň zaujímam svoju pozíciu, každý nový deň beriem do rúk tú svoju zbraň, tú najúžasnejšiu zbraň, ktorou ma Pán vyzbrojil...meč lásky...s ktorého mocou a v jednote s Ním dokážem ustáť a ubrániť aj také pozície, kde by sa možno vyžadovala ťažká technika.
Preto aj keď som len malý pešiačik, vôbec nemám pocit bezbrannosti, že nemôžem v tomto boji ovplyvniť veľké veci, naopak v plnej dôvere a s láskou bojujem a zastávam post, ktorý mi bol zverený,...s láskou a oddanosťou strážim poklad, ktorý mi bol do srdca vložený...
A prosím všetkých, ktorí kráčame po víťaznej ceste pravdy a lásky, neobzerajme sa, nerozoberajme minulosť a nesnažme sa rozumom pochopiť budúcnosť, ktorá je tak jasná...ale vzájomne si povyrovnávajme pokrivené periskopy, ak sme náhodou v zákopoch a kráčajme priamo k tomu, po čom všetci tak veľmi túžime...
Nehľaďme na to, ako by sme si skrátili cestu k cieľu, nepodrážajme sa vzájomne len preto, aby sme sa k nemu dostali čo najrýchlejšie...nesnažme sa meniť svoju pozíciu len preto, že pozícia môjho spolubojovníka je výhodnejšia...nenechávajme svojich bratov a sestry ležať na poli len preto, že sa potkli, v slabosti padli a nevládzu vstať...nekritizujme a neposudzujme ak vidíme, že niekto drží zbraň opačne, naopak sa mu snažme pomôcť nabrať ten správny smer uvedomujúc si, že my sme vlastne Jedno a ak nebojujeme spolu, bojujeme vlastne proti sebe...
Kiež by tak každým z nás prešla ako blesk až po končeky prstov tá úžasná skutočnosť, že sme súčasťou toho najväčšieho víťazstva...že sme súčasťou Kristovho tajomného tela...
Buďme si konečne istí, že tak ako navždy zvíťazila Jeho láska k nám, tak vždy a všade bude víťaziť naša láska k Nemu...pretože On je v nás.
Na záver si môžem len spokojne a s istotou v srdiečku zanôtiť:"Základ Cirkvi je na skale, nemôže byť zrušená, trvať bude neustále prevná, nepremožená"...