Keď príde ťažká, bolestná situácia,
prídu aj otázky,
na ktoré je ťažké hľadať odpoveď.
Možno aj takáto...

Kedy je človek najviac človekom?

Keď dokáže za každých okolností milovať?
Keď dokáže za každých okolností odpúšťať?
Keď dokáže za každých okolností pomáhať?

Áno, toto všetko patrí k človeku.
Ale zdá sa, že to nestačí.

Lebo v ťažkej, bolestnej situácii človek zrazu zistí,
že
má rozum a srdce, a nevie, ako pomôcť,
má ústa, a nevie, čo povedať,
má ruky, a nevie, čo urobiť,
má silu, a je bezmocný.

Sám je bezmocný.

Možno sa človek najviac stáva človekom vtedy,
keď si uvedomí,
že je „len“ človekom.

Tým človekom,
ktorému Boh hovorí:

„Či zabudne žena na svoje nemluvňa
a nemá zľutovania nad plodom svojho lona?
I keby ona zabudla,
ja nezabudnem na teba.
Hľa, do dlaní som si ťa vryl.“ (Iz 49, 15-16)